Pavol Fabian

V časopise Plus 7 dní som si prečítal rozhovor s jednotkou na kandidátke Obyčajných ľudí pani Máriou Šofranko. Po dočítaní článku som sa pristihol, že mám otvorené ústa.

Od úžasu.

Volebným lídrom strany, ktorá vážne ašpiruje na to, že sa bude podieľať na výkonnej moci by v každom prípade mal byť človek, ktorého by bolo možné označiť pojmom osobnosť. Jestvuje množstvo definícií osobnosti, ale úplne najjednoduchšia je tá, že ide o výnimočného a verejne známeho človeka. Osobnosťou bol Churchill, Palme, Štefánik, Dubček… to len taký náhodný výber… nerozhodná pani Šofranko na osobnosť rozhodne nevyzerá.

Predvolebné videá Smeru, ktorými je zahltený internet sú pomerne trápne, ale v jednom majú pravdu – opozičné strany na svojom čele nemajú žiadne osobnosti. Celkovo za posledných 30 rokov má Slovensko silný deficit osobností. Osobnosť totiž nevzniká marketingovou manipuláciou počas dvojmesačnej volebnej kampane.

Nerozumiem ťahu Igora Matoviča, že na prvé miesto dal pani Šofranko. Teda možno aj rozumiem, tzv. žena z ľudu, to je to, čo azda na niektorých ľudí zaúčinkuje, lenže štát je príliš významná inštitúcia na to, aby o ňom rozhodovala obyčajná žena z ulice vybratá systémom: eniky beniky kliky bé, ábr fábr dominé…

Ak by také čosi na vedenie štátu stačilo, tak Matovič tam pokojne mohol dať hoci aj nejakého Eskimáka, či ľadového medveďa, veď tí sú azda ešte čistejší a pojem korupcia ani nepoznajú.

Prečítal som si rozhovor s pani Šofranko a taká zmes naivity, ak nechcem rovno napísať hlúposti, to sa len tak nevidí. Nehovoriac o tom, že akosi automaticky nemám dôveru v ženy – Slovenky, ktoré bez toho, aby sa vydali za cudzinca vzdajú sa prechyľovania svojho priezviska. To totiž tiež niečo naznačuje o ich vzťahu k rodnej reči a teda aj k rodnej krajine.

Pani Šofranko si podala najprv prihlášku do Kiskových Za ľudí, ale potom sa ozval Matovič a ponúkol jej prvé miesto na kandidátke. A ona:

„Hneď som stiahla prihlášku do Za ľudí.“

Čiže pani kandidátke nezáleží na programe tej ktorej strany, ale rozhoduje sa podľa toho, kto jej čo ponúkne. Program, orientácia, ideológia politickej strany jej je šumafuk. Pozoruhodné!

Pozoruhodné je aj jej ďalšie vyjadrenie:

„Nepoznám Matoviča dostatočne dobre. Je to môj šéf, stále sa iba spoznávame a musím povedať, že sa správa ku mne veľmi slušne.“

Ak jednotka na kandidátke vysloví čosi také, znamená to, že nie je jednotka. Navyše to len potvrdzuje tézu, že vliezla do strany, o ktorej toho ani veľmi nevie, teda okrem toho, že Igorko (šéf) je ňuňuňu.

Na otázku, či vládne v hnutí OĽANO demokracia odpovedá:

„Stále vidím chlapcov, ako sedia pokope a rozprávajú sa. Je tam veľmi veľa ľudí, stále sa to mení…“

Nuž k tomu sa dá dodať len to, že aj v ÚV KSČ sedeli chlapci pokope a rozprávali sa a o demokracii sa nedalo uvažovať ani náhodou.

Ďalšia otázka:

„Ukázali vám účtovníctvo hnutia, ako míňajú príspevok štátu?“

Odpoveď: „Zatiaľ nie, myslím, že to ani nie je potrebné.“

Otázka: „Budete sa pýtať na financovanie strany?“

Odpoveď: „Určite áno, časom. Teraz neviem, čo skôr.“

Je čudné, že osobu, ktorá sa prezentuje ako stelesnená cnosť nezaujíma účtovníctvo hnutia. Je predsa známe, že v strane, ktorá donedávna mala 4 (slovom štyroch!) členov rozhodoval o sume okolo 12 miliónov eur štátneho príspevku na voľby Igor Matovič sám. A ako je to v OĽANO teraz, keď Dankova toľko neprávom napádaná novela zákona o politických stranách stanovila, že politická strana by mala mať vzhľadom na počty členov v jednotlivých orgánoch najmenej 45 členov alebo dvojnásobok počtu miest volebnej kandidátky, to nevie nikto. A pani Šofranko zjavne nezaujíma, kto a ako rozhoduje o straníckych miliónoch.

Ďalšie pozoruhodné perly pani Šofranko:

„Nechcem sa hrať na niečo, čo nie som, a političkou ozaj nie som.“

„Myslím si, že ak budem vedieť odpovedať na otázky zo strany novinárov, mohla by som sa priblížiť k povolaniu političky.“

„Prečo vybrali (OĽANO) práve mňa, to by asi bola otázka pre predsedníctvo. Pokiaľ viem, mali na výber aj iné osobnosti.“

Z predchádzajúcich slov vyplýva, že pani Šofranko je buď pozoruhodne samoľúba, alebo má skreslené predstavy o pojme osobnosť.

Ďalší výrok:

„Kandidujem, aby som mohla niečo zmeniť.“

Na to nasledovala otázka redaktorky:

„Máte nejaký konkrétny návrh, ktorý by ste chceli presadiť?“

Odpoveď: „Presadzovala by som predškolskú výchovu pre detičky, hlavne z rómskej komunity. Bolo by treba začať od troch rokov.“

Keď redaktorka namietla, že už jestvuje nultý ročník a povinná škôlka od piatich rokov, na to pani Šofranko odpovedala:

„Áno, ale to, čo navrhujem ja, by sa začínalo od troch rokov.“

Nuž nič proti tomuto jej nápadu, možno má ratio, ale je to marginálny problém, ktorého vyriešenie určite nebude predstavovať tú zmenu, ktorou sa všetci opozičníci vyhrážajú. A nič viac, čo by ešte chcela zmeniť v rozhovore neponúkla.

Na otázku čo ju na práci poslankyne láka, či to nie je náhodou aj plat poslanca, pani Šofranko odpovedá:

„Či veríte, alebo nie, to mi vôbec nenapadlo. Niekto mi po ohlásení kandidatúry pripomenul, aký môžem mať plat. Následne som sa opýtala, aké sú tam vlastne platy. Lebo som to úprimne, nevedela.“

Nuž, ak pani kandidátka nevie, aké sú v NRSR platy (pritom chce “veci meniť“) a Slovenskom už mesiace koluje tabuľka ukazujúca aké nehorázne zvýšenie platov si odhlasovali poslanci a aké odrobinky dali dôchodcom a ďalším ľuďom, tak pani kandidátka buď klame, alebo je s prepáčením duchaprázdna. Iná možnosť nie je.

Nemôžem sem napísať všetko, čo v rozhovore s pani Šofranko spôsobilo, že som ho dočítal s ústami otvorenými od úžasu. Text by bol pridlhý. Už len jednu poznámku:

Nech je slovenské zdravotníctvo aké je (a vôbec nie je také zlé ako sa to prezentuje – spýtajte sa na zdravotníctvo v USA, Veľkej Británii, Turecku…) jej vyjadrenie: „Verím niektorým lekárom, nebudem ich všetkých hádzať do jedného vreca.“ je nehoráznym pohŕdaním slovenskou medicínou a jej radovými bojovníkmi, ktorí každodenne v nie práve najvhodnejších podmienkach bojujú o naše zdravie. Ak by som bol humánny a nie veterinárny lekár povedal by som si: „Dievka moja, ty si teda riadna…ťapa.“

Nuž, čo napísať na záver?

Nepoznám pani Šofranko. Možno je to milá, dobrá a cnostná pani. Nie je to však osoba, ktorú by som rád videl rozhodovať o dianí v štáte. Je smutnou realitou, že strany ktoré nemajú skutočný program zmeny lákajú voličov takýmito tzv. čistými, ale nekompetentnými ženami z ulice a strana, ktorá má v programe skutočné zmeny a aj skutočné osobnosti (mám na mysli Socialistov.sk a Eduarda Chmelára) je „organizátormi volieb“ cielene odstraňovaná z predvolebných diskusií, marginalizovaná a uplatňuje sa na ňu nezmyslená téza o stratenom hlase. Ak médiá a politológovia Socialistov.sk cielene upozaďujú a robia všetko pre to, aby sa čo najmenej ľudí dozvedelo o ich vízii, znamená to, že práve táto strana je pre oligarchický systém na Slovensku nebezpečná, pretože ona je tá, ktorá chce skutočnú systémovú zmenu a nie len zmenu figúrok. A taká zmena by bolela mecenášov všetkých hlavných koaličných aj opozičných strán.