Potulky po Mauritánii 9. časť

30. mája 2022 06:27, Prečítané 1 872x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

V Choume nás našťastie okolo štvrtej ráno, ešte za úplnej tmy čakali terénne toyoty. Rýchlo sme z vagóna vyhádzali batohy do piesku a opustili vlak. Do približne 150 kilometrov vzdialeného Ataru sme dorazili okolo šiestej ráno.

Atar je mesto v severozápadnej časti Mauritánie, ide o hlavné mesto regiónu Adrar. Má okolo 25 000 obyvateľov. Cudzincom je Atar známy ako východisko pre návštevu ruín starovekých maurských miest Ouadane a Chinguetti. V minulosti bolo mesto aj kľúčovou zastávkou na najdlhších off-roadových pretekoch sveta, rallye Paríž – Dakar. Tie však vzhľadom na bezpečnostné riziká v roku 2008 presunuli do Južnej Ameriky a v roku 2020 na Arabský polostrov.

Atar

Zadný dvor (kuchyňa) reštaurácie v Atare

Okolo šiestej ráno sme dorazili do kempu Inimi v Atare. Okrem nás sú tu len traja starší Francúzi, dve ženy a chlap. Prišli terénnym karavanom z Francúzska po vlastnej ose. Tak si predstavujem trávenie aktívnej penzie aj ja, akurát nie so slovenským dôchodkom…

Prekvapuje nás, že v rohu priestranného dvora v kempe je zaparkovaná terénna Tatrovka – účastníčka niektorého ročníka rallye Paríž – Dakar. Česi ju tu nechali a majiteľovi kempu slúži na rozvážanie adrenalínových turistov a štvorkoliek na jazdu v púšti.

Nevyspatí z vlaku, si po príchode do kempu líhame do postelí v skromných prízemných príbytkoch či v berberskom šiatri.

Kemp v Atare

Moskytiéry v kempe v Atari

Kemp v Atare

Do ubolených očí, ktoré vyzerajú ako po trojdňovom nonstop fláme, si kvapkám Ophtalmo-septonex a vtieram Ophtalmo-framykoin dúfajúc, že mi to stav spojiviek zlepší. Verím, že pomôžu aj privreté oči a pokoj. Keď sa však na obed budím, oči má pália rovnako intenzívne ako predtým. Zvažujem, že vynechám program ďalšieho dňa a ostanem ležať so zatvorenými očami v posteli pod moskytiérou. Potom mi napadne, že od bolestivého pocitu v očiach by mi mohli pomôcť kvapky s obsahom kortikoidu. Aplikovať ich naslepo, bez vykonania fluoresceínového testu, síce nie je práve lege artis a rozhodol som sa to risknúť. Už len dúfať, že liek v Atare zoženiem.

Dnešný deň je aj tak vyhradený len odpočinku a praniu vecí špinavých z vlaku. Voda v kempe tečie na mauritánske pomery celkom slušne, i keď ňou treba šetriť. Hygienický štandard je v kempe slušný, dokonca popri tureckých sú tu aj európske záchody a k dispozícii je aj toaletný papier.

Popoludní s Lenkou ovládajúcou francúzštinu a arabčinu a so šéfom kempu vyrážame do mesta hľadať lekáreň. Prvá zastávka nie je označená nijakým nápisom svedčiacim o tom, že by prevádzka slúžila na zdravotnícke účely. Dnu nás víta chlap v ušmudlanom bielom plášti so svojim pomocníkom.

„Chcel by som kúpiť očné kvapky s obsahom kortikoidu.“ vravím a Lenka tlmočí. U nás sú také kvapky na predpis, ale nepredpokladal som, že tu by si s tým robili nejaké problémy.

„Máte diabetes?“ pýta sa ma chlapík v bielom plášti.

„Nemám.“

„Musím vám odmerať tlak.“ pokračuje chlapík ďalej.

Vidím, že v ordinácii má okrem tlakomeru aj zubné kreslo. Predpokladám, že mi ponúkne aj posedenie v ňom.

Nikde však nevidím nijaké police s liekmi. Netuším, prečo mi chce merať tlak, zvlášť, ak som si z domu istý, že ho mám dlhodobo tesne pod odporúčanými hodnotami. Nepozdáva sa mi to tu a tak zavelím na odchod.

„Chcem ísť do lekárne!“ vravím šéfovi kempu a zároveň aj šéfovi našej výpravy za liekmi.

Ahmed prikývne a vedie ma na ulicu. Ukáže sa, že lekáreň je v tej istej budove, len o dva vchody ďalej. Opäť bez akéhokoľvek vývesného štítu, či inej známky toho, že ide o lekáreň.

Aj tu tomu šéfuje chlapík s pomocníkom. Lekárnik je oblečený vo vojenskej uniforme. Keď mu poviem, čo potrebujem, okamžite ide k policiam s liekmi a hľadá medzi škatuľkami. Nemá ich tu veľa a tak ma prekvapuje, že liek, ktorý musí byť, podľa mňa, pomerne frekventovaný, hľadá tak dlho. Ale nakoniec mi prinesie škatuľku. Pozriem si zloženie a vidím, že je do presne to, čo náš Ophtalmo-Framykoin compositum, len s iným názvom. Cena okolo 250 ugijí (cca 6 eur) je viac ako príjemná.

Vraciame sa do kempu. Skôr než si vymyjem oči, aplikujem novú očnú masť a uľahnem, chcem ešte rýchlo vyfotiť pretekársku tatrovku. Žiaľ, už to nestíham. Počas nášho návratu do kempu práve odchádza.

Po pár hodinách polihovania s očami zalepenými od očnej masti vstávam na večeru. Mám pocit, že oči sú po novom lieku o čosi lepšie a už nie som taký presvedčený, že program zajtrajšieho dňa vypustím. Zvlášť, ak ma Lenka presviedča, že by bolo chybou návštevu oázy Terjit vynechať.

Oáza Terjit je od centra Ataru vzdialená len 45 kilometrov. Nachádza sa na západnom okraji náhornej plošiny Adrar. Palmový háj tiahnuci sa roklinou niekoľko stoviek metrov popri potoku, ktorý tu pramení je úplným rajom na Zemi. Oázu charakterizuje vzácny tieň, blahodarná klíma a krása prírody. Za vstup sa platí drobný poplatok. V rámci neho si môžete odpočinúť v niekoľkých berberských šiatroch ukrytých v tieni paliem, či vykúpať sa v jazierkach sladkej vody. Príjemný dojem trochu kalia kostry zvierat, ktoré nachádzame na viacerých miestach. Okrem voľne pohodených nôh, ktoré kedysi patrili nejakej koze tu nie je ani nohy! Celá oáza je len pre nás! Až keď sme kaňon opúšťali prichádza miestna rodinka, či turisti s košmi plnými jedla a mieria ku stanom – očividne plánujú opulentný piknik.

Oáza Terjit

Strecha berberského šiatra v kempe

Oáza Terjit

Na večeru nám v kempe nachystali čosi ako guláš. Akurát, že kúsky mäsa plávajúce vo veľkej mise, z ktorej si každý mal nabrať čo hrdlo ráčilo, pochádzali z ťavy. V dvoch ďalších misách, ktoré sa ocitli pred nami na stole bol kuskus. Nuž, jedol som už aj lepšie jedlá… Navyše toho bolo toľko, že by sa tým dali nasýtiť hladujúce deti v polovici Somálska.