Potulky po Mauritánii 14. časť

11. júna 2022 11:05, Prečítané 1 277x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Po návrate z púštneho treku sme vyrazili toyotami do mesta Ouadane.

Naši šoféri jazdili po púšti 80-90 kilometrovou rýchlosťou. Vzhľadom na neistý terén sa to zdá byť riskantné, ale pravda je taká, že v prípade pomalšej jazdy by hrozilo zapadnutie auta do piesku. Jazda v piesku má svoje špecifiká výrazne odlišné od jazdy na asfalte a nie všetci ju dokážu bez problémov absolvovať. Aj v našej partii boli zo dvaja, ktorým nepomohol ani kinedryl.

Domáci vodiči vedeli terén skvelo čítať, pretože iná je jazda na náveternej strane duny, teda na tej s tvrdším povrchom a iná na záveternej. Iná je jazda ráno a iná cez pravé poludnie. A najmä je rozumne nejazdiť tesne za sebou, pretože, ak auto pred vami uviazne v piesku, nestihnete už zareagovať a do problematického miesta zahučíte aj vy. Naši vodiči boli šikovní, autá uviazli v piesku len dvakrát.

Na polceste medzi Chinguetti a Ouadane sme sa zastavili v oáze. Zastávka prišla práve vhod, pretože od toľkého nadskakovania na sedadle a trieskania si hlavy o strop auta si treba aspoň na okamih odpočinúť. Oázu som neskôr nedokázal nájsť na mape. Či to bola moja neschopnosť, alebo skutočne ani nie je geografmi zaznamenaná – to neviem. Čo však viem určite, to je poznanie, že voda je pre tento región požehnaním. Oáza s pár biednymi chatrčami vyzerala byť neobývaná, ale po našom príchode sa odkiaľsi vyrojilo zopár žien a detí a vehementné sa nám pokúšali predať suveníry v podobe príveskov, retiazok, náhrdelníkov, sošiek. Všetky tie veci boli očividne už veľmi dlho nepredajné, mali svoju patinu a na svojich kupcov, ktorí sa tu vyskytujú v skutočne obmedzenej miere čakali už poriadne dlho. Zopár ugijí sme tam nechali, ale skôr ako prejav súcitu, než že by nás čosi s ponúkaných vecí zaujalo.

Oáza

Obyvatelia oázy

Ouadane je malé mesto v púštnej oblasti strednej Mauritánie, ktoré sa nachádza na južnom okraji Adrarskej plošiny, 93 km severovýchodne od Chinguetti. Mesto bolo zastávkou v transsaharskom obchode pre karavány prepravujúce kusy soli z baní v Idjile. Staré mesto, aj keď je v ruinách, je zaradené do svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Vzdialená história tohto mesta je neistá, ale je možné, že už v 11. storočí prosperovalo z transsaharského obchodu so zlatom.

Ouadane

Nocujeme v relatívne slušnom kempe, v priestranných hlinených domčekoch, kde na zemi boli rozprestreté vždy tri matrace. Z hradby okolo kempu, na ktorú sa dalo vyliezť po pár schodíkoch bol pekný výhľad na okolité strechy. Večer, keď sa na Ouadane zniesla tma (pouličné osvetlenie tu nie je), a z rôznych koncov mesta sa začali ozývať muezíni, bola to veľmi pôsobivá scenéria.

Ubytovanie v Ouadane

Na streche

Ráno nás zaujal konča našej ulice, kde sme boli ubytovaní, čulý ruch. Pred jedným z domov postávalo množstvo žien a hlasno debatovali. Zašiel som sa tam pozrieť. V otvorených dverách sa činili dvaja muži. Na zemi veľká váha a za ňou obrovská kopa zmrazených rýb. Do Ouadane práve priviezli zásielku z pobrežia. Muži odtrhávali jednotlivé kusy primrznuté k sebe a dávali na váhu. Balíčky rýb, ktoré jednotlivé ženy nakupovali mohli mať 5-7 kilogramov.

Na vedľajšie dvere ktosi vyvesil inštruktážny plagát o covide, ale nevidel som nikoho, kto by si ho čítal. A nemyslím si, že oň nebol záujem len preto, že gramotných je sotva 40% Mauritáncov. Ženy stojace v rade na ryby nemali na tvárach rúška a ani odstupy medzi sebou. Napriek tomu vyzerali zdravo…