Na druhý deň sa vydávame na prehliadku Tiraspoľu. V tomto komunistickom skanzene sú ulice stále pomenované po Leninovi, Karlovi Marxovi, Karlovi Liebknechtovi, Sverdlovovi…
Centrálne tiraspoľské námestie je pomenované po jednom z najlepších vojenských stratégov histórie, generálovi Suvorovovi a dominuje mu aj jeho jazdecká socha. Pozoruhodné sú aj zástavky MHD.
Neďaleko námestia sa nachádza honosná budova najvyššieho sovietu a podnesterskej vlády. Pred ňou na vysokom pylóne sa týči socha Vladimíra Iľjiča Lenina. Stihol som urobiť len dve fotografie vládnej budovy, keď z nej vybehol rozhorčený vojak v maskáčoch zúrivo gestikulujúc, že budova sa fotiť nesmie. Našťastie, dopadlo to lepšie ako začiatkom tohto roku na rybárskom trhu v Noaudhibou v Mauretánii, kde ma policajt so samopalom v ruke zadržal, odviedol na policajnú stanicu a tam ma donútili všetky fotografie vymazať.
Pomalým krokom odchádzam od vládnej budovy a teší ma, že žiadne náhlivé kroky za chrbtom nepočuť.
Cez ulicu oproti vládnej budove sa rozprestiera veľký areál Pamätníka slávy. Pamätník je neustále dobudovávaný a tak postupne pripomína nielen padlých v 2. svetovej vojne, ale aj padlých v nedávnej vojne o nezávislosť Podnesterska, padlých počas sovietskej invázie do Afganistanu, ale aj obete z radov likvidátorov havárie černobyľskej jadrovej elektrárne. Súčasťou pamätníka je večný oheň a na piedestál vyzdvihnutý tank T34 dovezený z Maďarska s nápisom: За Pодину/Za vlasť! Tank ostro kontrastuje s pravoslávnou kaplnkou sv. Juraja Víťazného.
Oproti Suvorovovmu námestiu sa až po breh Dnestra rozkladá park Kataríny II. V centre parku upúta pozornosť veľká socha ruskej imperátorky Kataríny II. V parku je však množstvo ďalších, menších sôch pripomínajúcich nedávnych dejateľov Podnesterskej republiky. Na opačnom konci ulice 25. októbra sa nachádza budova Mestského úradu a ešte o kúsok ďalej pamätník letcov s Migom vystaveným na betónovom pilieri.
Pri návšteve Tiraspoľu sa odporúča vykonať exkurziu do výrobne preslávenej brandy zn. Kvint, ktorá sa expeduje do celého sveta. Sídlo firmy Kvint sa nachádzalo neďaleko nášho hostela na Leninovej ulici, ale, žiaľ, Tiraspoľ sme navštívili v nedeľu a v tento deň sa exkurzie nekonajú, takže sme mali smolu.
Za to sme na tej istej ulici vykonali nečakaný objav. Nad vchodom do pivničných priestorov jedného z obytných domov sa skvel nápis Stolovka, čo v preklade z ruštiny znamená jedáleň. Okrem toho na vývesnom štíte boli ďalšie čudné nápisy: „Proletári všetkých krajín spojte sa!“, „Všezväzová strana komplexných obedov“. A nechýbala informácia o tom, že zľavy na obedy sa poskytujú len členom profesného zväzu.
Vošli sme dnu a v úžase hľadeli na výzdobu rozsiahlych podzemných priestorov. V prvej jedálni bol nahlas zapnutý televízor a hneď pri ňom stál tank. Celé dve steny miestnosti pokrývali vojenské červené zástavy s kosákmi a kladivami, ale aj podobné zástavy pochádzajúce z rozličných výrobných podnikov. Na polici trónilo zopár vojenských brigadírok, na vešiaku vojenské dôstojnícke kabáty, na stenách nalepené výtlačky miestnych novín s fotografiou Leonida Brežneva. K tomu staré rozhlasové prijímače a rozličné retro rekvizity z obdobia socializmu. Akurát som si nebol celkom istý, či ide o recesiu, alebo to myslia vážne.
V dvoch jedálenských miestnostiach sedeli pri jedle traja muži, ktorí svojim výzorom pripomínali bezdomovcov. Mladá žena za výdajným pultom mala na hlave pletenú retro ochranu hlavy a vyzerala veľmi prekvapene, keď sa jej pred pultom zjavili dvaja cudzinci. Zo skromnej ponuky jedál črtajúcej sa za preskleným pultom sme si poľahky vybrali a musím povedať, že sme si veľmi pochutili! Boršč, ktorý tu podávali bol hutný a chutný zároveň, nie ako tá turistická zriedená žbrnda v turistickom Orheuil Vechi. Nehovoriac o tom, že ceny za jedlo boli naozaj len symbolické. Mrzí ma, že som sa tej ženy nespýtal, čo to bol vlastne za podnik a tak mám dodnes pocit, že išlo o akúsi vývarovňu pre bezdomovcov…
Cestou z Tiraspoľu sme sa chceli ešte zastaviť v podnesterskom meste Bendery, kde sa nachádza rozsiahly pevnostný komplex. Pochádza zo 16. storočia. Nedávno bol zrekonštruovaný, ale sprístupnená verejnosti je len menšia časť. Zvyšok areálu využíva podnesterská a ruská armáda.
Mali sme však smolu. Nijaký šofér maršrutiek stojacich pred tiraspoľskou železničnou stanicou nás nechcel zobrať do mesta vzdialeného len 14 kilometrov. Vraj prednostne berú cestujúcich do Kišiňova. Do Bendery nás zoberú, len ak im zostanú voľné miesta v aute. Keď sme neuspeli už asi u piatej maršrutky, vzdali sme sa svojho úmyslu a vrátili sme sa do Kišiňova.
Cestou na moldavskopodnesterskú hranicu sme z mikrobusu videli moderný štadión FC Sheriff Tiraspol. Rozličné bedekre odporúčajú turistom pozrieť si tento moderný a rozsiahly objekt ako podnesterskú pozoruhodnosť. Futbalový klub FC Sheriff a aj štadión patria Viktorovi Anatolijevičovi Gušanovi, bývalému členovi KGB, ktorý ovláda značnú časť podnesterskej ekonomiky. Pod názvom Sheriff mu patrí aj sieť hypermarketov, obchodných domov, či čerpacích staníc pohonných hmôt. S názvom Sheriff sa stretnete v Podnestersku na každom kroku. Dokonca z pouličných propagačných tabúľ sa dočítate, že firma Sheriff organizuje aj plavecké a tenisové kurzy pre mládež.
Gušanov futbalový klub FC Sheriff Tiraspoľ hrá v osemčlennej moldavskej ligovej súťaži a od svojho vzniku pred 24 rokmi bol majstrom Moldavska už dvadsaťkrát. Dokonca si zahral aj v Lige majstrov a na svojom konte má aj víťazstvo nad Realom Madrid.
Napriek všetkému, čo som tu o Podnestersku napísal a čo sa o ňom môžete dočítať, okrem prísnej kontroly na hraniciach sme priamo nepozorovali nijaké symptómy diktatúry a nedôvery k cudzincom. Pravdou je, že o krajine sa hovorí ako o skanzene komunizmu, ale tunajší systém nemá so socializmom veľa spoločné. Naopak panuje tu tvrdý kapitalizmus a v Podnestersku je vďaka tomu aj vyššia životná úroveň ako v Moldavsku – prejavuje sa to okrem iného aj množstvom slávnostne iluminovaných budov vo večernom Tiraspole.
S týmto tvrdením trochu neladí zážitok z hranice pri spiatočnej ceste do Moldavska. Keď colník vyzbieral pasy a odniesol ich na kontrolu do colnej budovy, poniektorí sme využili služby murovanej stavby s nápisom WC. Precestoval som už kus sveta a zažil toalety najrozličnejších úrovní, ale nič hroznejšie ako WC na hranici medzi Moldavskom a Podnesterskom som ešte nezažil. Detaily radšej popisovať nebudem…
Vďaka nečakane skorému príchodu do Kišiňova sme sa stihli z centrálnej autobusovej stanice premiestniť pred prezidentský palác moldavskej proatlantickej prezidentky Maii Sanduovej. Už niekoľko nedieľ po sebe sa tu týždeň čo týždeň konajú masové protesty proti moldavskej obdobe Zuzany Čaputovej. Moldavci sú zjavne vytrvalejší ako Slováci!
Priamo pred prezidentský palác sme sa však nedostali. Celú oblasť hermeticky uzavreli kordóny policajtov. Nechceli ma ďalej pustiť ani keď som argumentoval, že nie som Moldavec, ba naopak som občan EÚ, čo som dokazoval aj vytiahnutím svojho pasu z vrecka. Nepochodil som. A tak som len z približne stometrovej diaľky pozoroval množstvo moldavských zástav, transparentov, kukláčov a počúval hluk šíriaci sa z námestia. Pravdou však je, že kus ďalej od prezidentského paláca už pulzoval normálny život. Kišiňov má takmer 700 000 obyvateľov a je teda otázne, aké percento jeho obyvateľov protestná akcia oslovila.
(Mimochodom, Kišiňov so 700 000 obyvateľmi má rozlohu len 120 km2. Počet obyvateľov je teda takmer dvakrát väčší ako počet obyvateľov Bratislavy, ale rozloha len tretinová.)
Zdroj fotografií: autor textu
(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty