Pavol Fabian

Prehľad známych osobností,

ktoré ukončili svoj život samovraždou

Obesenie

Meinhof, Ulrike (42) – nemecká žurnalistka a ľavicová teroristka Frakcie červenej armády (RAF), ktorá absolvovala niekoľkomesačný výcvik v palestínskej organizácii Fatah a počas dvoch rokov vykonala sériu bankových lúpeží a bombových útokov. V roku 1972 putovala za mreže a o 4 roky neskôr ju našli v cele obesenú na povraze vyrobenom z uterákov. Špekuluje sa, že nešlo o samovraždu.

Pergl, Pavel (40) – český futbalový obranca, okrem iného hral v Sparte Praha, s ktorou získal dva majstrovské tituly. Od roku 2013 hral švajčiarsku ligu za lichtenštajnský klub FC Vaduz[1]. S nemeckou priateľkou Denise, s ktorou žil v Nemecku, mal spory, ktoré sa vyostrili niekoľko mesiacov po narodení dcérky Zoe. Nekomfortná situácia ho dohnala až k zničujúcej tragédii. 1. mája 2018 večer sa v Magdeburgu obesil.

Pottier, René  (27)  francúzsky cyklista, v roku 1906 vyhral Tour de France. Stačili mu dva roky na to, aby sa stal prvým slávnym vrchárom v histórii týchto pretekov. Kedykoľvek sa trasa etapy čo len trochu zdvihla do kopca, on vyrazil vpred a nijaký z konkurentov ho už viac nevidel.

V roku 1905 sa stal veľmi uznávaný po tom, ako dokázal počas Tour de France vyjsť na vrchol Ballon d’Alsace bez zosadnutia z bicykla priemernou rýchlosťou vyše 20 km/h. Týmto výkonom si však spôsobil zápal šľachy. Musel z pretekov odstúpiť a uvoľniť tak cestu k celkovému prvenstvu Louisa Trousseliera.

O rok neskôr potvrdil svoje kvality, keď dokázal na Tour de France vyhrať celkovo päť etáp, z toho štyri po sebe nasledujúce horské etapy, v ktorých svojich súperov doslova ubíjal a stal historicky prvým kráľom hôr. Tým si zaistil aj celkové prvenstvo v tomto ročníku Tour de France. Počas celých pretekov bol ale nesmierne vážny, bez úsmevu. Bol tichý, tvrdý a vyhral bez toho, aby ukázal akýkoľvek náznak radosti z triumfu.

Medzi jeho ďalšie úspechy patrí víťazstvo v pretekoch Bordeaux-Paris (1903), Paris-Caen (1903), Paris-Provins-Paris (1904) a Bol d´Or (1906).

Dňa 25. januára 1907 zdesený robotník v továrni firmy Peugeot, ktorá Pottiera sponzorovala našiel obeseného muža. Ten muž bol šampión Tour de France René Pottier. Na háku, kam inokedy vešal svoj bicykel, teraz visel on sám. Až vtedy si ľudia uvedomili, že Pottier sa vlastne nikdy nesmial, že trpel depresiami, bol melancholický a že napriek svojim úspechom nebol vlastne šťastný.

Scott, L’Wren (49) – americká módna návrhárka. Svoju kariéru začala v osemdesiatych rokoch v Paríži ako modelka. Neskôr sa začala venovať navrhovaniu oblečenia; navrhovala napríklad pre herečky Angelinu Jolie a Sarah Jessicu Parkerovú. Od roku 2001 až do svojej smrti žila so spevákom Mickom Jaggerom z britskej skupiny Rolling Stones. V poslednom období trpela depresiami. Dňa 17. marca 2014 ju našla asistentka v jej byte v štvrti Chelsea na newyorskom Manhattane obesenú. List na rozlúčku nezanechala.

Seress, Rezső (68) – maďarský hudobný skladateľ, ktorého preslávila skladba „Smutná nedeľa“. Seress sa narodil v Budapešti v židovskej rodine. Živil sa skladaním barových piesni. Hral na piano a vystupoval v budapeštianskych baroch a kabaretoch. Skladba „Smutná nedeľa“ (Szomorú vasárnap) z roku 1932 sa stala Seressovou najznámejšou skladbou, ale bola považovaná aj za najdepresívnejšiu – traduje sa, že niekoľko ľudí po jej vypočutí spáchalo samovraždu[2].

Sám Seress dobrovoľne ukončil svoj život 11. januára 1968 skokom z okna svojho budapeštianskeho bytu. Pád síce prežil, ale v železničnej nemocnici, kam ho previezli, sa neskôr uškrtil drôtom.

Sloboda, Rudolf (57) – slovenský prozaik, básnik, dramatik, scenárista a autor literatúry pre deti a mládež. Narodil sa, celý život žil a aj zomrel v Devínskej Novej Vsi. Rudolf Sloboda bol jeden z najvýraznejších slovenských spisovateľov v druhej polovici minulého storočia. Po roku štúdia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského odišiel pracovať do ostravských baní. Neskôr pracoval ako redaktor v Smene a ako dramaturg v Slovenskej filmovej tvorbe, ale predovšetkým ako spisovateľ na voľnej nohe. Mal schizofrenickú manželku, ktorú občas bil. Vedelo sa o ňom, že si viedol nespočetné množstvo denníkov. Väčšinu z nich však zničil. Známe boli jeho alkoholické excesy, pričom z alkoholizmu sa opakovane liečil. Často pil a v opitosti sa stihol s každým pohádať. I keď bol predovšetkým prozaik, najmä po páde komunistického režimu v roku 1989 sa prejavil aj ako talentovaný dramatik a jeho dve diela sa stali stálicami v repertoáre divadla Astorka Korzo ´90.

Za svoj život napísal okrem množstva drám, poézie a scenárov aj vyše dvadsať románov. Podľa viacerých odborníkov je jeho najprelomovejším dielom Rozum, v ktorom sa hlavná postava filmového scenáristu závislého na alkohole ocitá na náročnej križovatke života, podobne ako samotný Sloboda. Rudolf Sloboda sa niekoľkokrát zjavil aj vo filme, napríklad v Šulíkovom diele Všetko čo mám rád.

O samovraždu sa pokúsil viackrát. Dokonanú samovraždu napokon spáchal v roku 1995 obesením sa na reťazi od bicykla.

Stachura, Edward Jerzy  (41) – poľský spisovateľ, prekladateľ, pesničkár. Je autorom básní, piesni, poviedok, dvoch románov, niekoľkých žánrovo nezaraditeľných textov, obsiahlej korešpondencie, denníkových záznamov a zápiskov z ciest. V rokoch 1977–1979 Stachura prežíval „mystické obdobie“, počas ktorého sa usiloval zbaviť sa všetkých identít, vymedzení a obmedzení. Rozdal všetok svoj majetok, spálil svoje listy a fotografie. Dňa 3. apríla 1979 sa pokúsil o samovraždu skokom pod prichádzajúci elektrický rušeň. Prišiel o štyri prsty na pravej ruke[3]. Po tejto udalosti sa istý čas liečil v psychiatrickej nemocnici Drewnica v Ząbkach pri Varšave s diagnostikovanou depresívno-bludnou psychózou. Je veľmi pravdepodobné, že trpel bipolárnou poruchou. Po strate prstov sa pomaly učil znovu písať, ale nedokázal začať nový život.

20. júla 1979 sa vrátil na ošetrenie do nemocnice Drewnica. Na druhý deň odišiel bez toho, aby personál o tom vedel. 24. júla sa po požití psychotropných liekov pokúsil podrezať si žily a potom sa obesil na lane pripevnenom k háku na strope (podľa policajnej správy rozhodujúca bola smrť uškrtením). Pred samovraždou napísal báseň „List pozostalým.“

[1] Hrať v hlavnom meste takej futbalovej veľmoci akou je bez pochýb Lichtenštajnsko, to je ako keby golfista hral golf v kvetináči – nečudo, že Pergl začal pomýšľať na samovraždu…

[2] Autor ma podobné nutkanie po vypočutí väčšiny súčasnej slovenskej populárnej hudobnej produkcie.

[3] Aj jemu očividne chýbala v knižnici Príručka samovraha.