Pavol Fabian

Prehľad známych osobností,

ktoré ukončili svoj život samovraždou

Zastrelenie

Barbarič, Martin (42) – český ligový futbalista, útočník.

V 1. Českej futbalovej lige hral za Zlín, Bohdaneč, Liberec a Hradec Králové, nastupoval aj v slovenskej lige za Trenčín. Po skončení aktívnej činnosti Barbarič trénoval žiacky výber FC Hradec Králové a pracoval ako policajt.

Futbalový útočník, ktorý pôsobil pod hradom Matúša Čáka na jeseň 1998 a dal za Trenčanov dva góly, najprv zastrelil svoju manželku v kaderníctve, v ktorom pracovala, a potom obrátil zbraň proti sebe. Monika Barbaričová podľahla zraneniam hneď, bývalý futbalista bojoval v nemocnici o život ešte sedem dní. Zomrel 18. januára 2013. Futbalista mal údajne dlhy, ktoré si spôsobil hrou na automatoch. Tesne pred Vianocami ho opustila aj manželka a začala žiť s iným mužom.

Bečvář, Jiří (?) – český plukovník, niekdajší zástupca náčelníka správy SNB v Prahe.

Bezpečnosť ho stíhala za podiel na organizácii zásahu proti študentom na Národní tříde v novembri 1989. Bečvář bol riadiacim dôstojníkom agenta STB Ludvíka Žifčáka, ktorý počas demonštrácie zohral úlohu „mŕtveho“ študenta Martina Šmída.

Bečvář sa stal zrejme prvým človekom, ktorý si kvôli zmene pomerov v roku 1989 siahol na život. Jeho kolegovia ho našli 3. januára 1990 ráno v jeho kancelárii s prestrelenou hlavou. K samovražde ho malo priviesť trestné stíhanie jeho osoby spolu so zlým zdravotným stavom.

Benga,  Ota (33) – Konžan, pygmej z kmeňa Mbuti.

Benga žil v rovníkových lesoch v blízkosti rieky Kasai vo vtedajšom Belgickom Kongu. Jeho kmeň vyvraždila vojenská jednotka Force Publique zostavená belgickým kráľom Leopoldom II., ktorý v tejto africkej krajine vládol a podľa dnešných odhadov bol zodpovedný za smrť okolo 15 miliónov Afričanov. Vojenská jednotka mala na starosť domobranu, kontrolu domorodcov a najmä ich využitie na prácu pri získavaní veľkých zásob konžského kaučuku. Benga pri vojenskom zákroku jednotky Force Publique stratil ženu a dve deti. Prežil len vďaka tomu, že v čase útoku na jeho dedinu bol na love.

Tragický Bengov osud súvisel s rozmarom organizátorov Lousianskej predajnej výstavy v St. Louis v roku 1904, ktorí sa rozhodli vytvoriť antropologickú expozíciu. Mala zdôrazniť vlastnú nadradenosť nad „divošstvom“. Zlatým klincom výstavy sa mali stať živé exempláre domorodcov z Afriky. Pygmejovia mali symbolizovať najnižší evolučný stupeň vývoja človeka.

Priviezť pygmejov z Afriky sa podujal Samuel Philips Verner, člen prominentnej americkej rodiny, ktorý sa zaoberal obchodovaním s exotickými výrobkami, zvieratami a aj otrokmi. Vernerova expedičná loď vyplávala z New Yorku a 20. marca 1904 podnikateľ listom už oznamoval, že na palube má prvého pygmeja – Otu Benga. Ako ho získal nie je známe. Verner to vysvetľoval viacerými spôsobmi – raz malo ísť o výsledok výmenného obchodu s Bengovym náčelníkom, inokedy o výsledok Bengovej záchrany z rúk pralesných kanibalov. Najpravdepodobnejšie však je, že ho Verner jednoducho pomocou zbraní „ulovil“.

„Podnikavý“ obchodník nakoniec na výstavu do St. Louis dodal osem mladých pygmejov, ktorých zatvorili do expozičných klietok spolu s papagájmi a opicami. Návštevníci výstavy do pygmejov žduchali papekmi, papagáje a opice bili a dokonca ich aj pálili cigaretami. Po skončení výstavy sa Benga vrátil nakrátko s Vernerom do Afriky, ale väčšinu života strávil už v Spojených štátoch, prevažne vo Virgínii.

9. septembra 1906, viac ako 40 rokov po zrušení otroctva, sa Ota Benga opäť ocitol v klietke – tentoraz bronxskej zoologickej záhrady v New Yorku. Umiestnili ho do pavilónu nazvaného Monkey House (Opičí dom). Na miniatúrneho „divocha“, ktorý nemeral ani 150 centimetrov, sa chodili pozerať davy ľudí. Príjem zo vstupného sa zdvojnásobil.

Vystavovanie ľudí inej než bielej rasy bolo na začiatku 20. storočia v USA pomerne obvyklé i keď noviny po celej krajine ostro protestovali pri Bengovmu uväzneniu.

Doktor R. S. MacArthur, hovorca delegácie černošských cirkví, zorganizoval petíciu za Bengovo prepustenie z bronxskej zoologickej záhrady a odovzdal ju do rúk newyorského starostu. Starosta Bengu prepustil a umiestnil ho pod ochranu reverenda Jamesa M. Gordona, ktorý sa staral o istý brooklynský sirotinec. Benga sa naučil po anglicky a začal pracovať. Do Afriky sa však nemohol vrátiť, pretože po vypuknutí 1. svetovej vojny bola zastavená osobná lodná doprava medzi kontinentmi.

Ota Benga sa neskôr odsťahoval do Lynchburgu vo Virgínii, kde študoval na škole, ktorá zamestnávala len černochov. Býval v dome s vdovou po miestnom pastorovi a s jej siedmimi deťmi. Malého pygmeja často videli, ako beží na čele svorky detí do lesa, kde ich učil strieľať z luku a loviť drobnú zver. Miestni mali pocit, že je konečne šťastný, ale Benga naďalej túžil po domove. Občas si na kraji mesta založil ohník, tancoval okolo neho a spieval smutné piesne. Roky neľudského zaobchádzania, ktorému bol vystavený väčšiu časť svojho života, doviedlo Bengu do depresívnych stavov.

V neskoré popoludnie 19. marca 1916 ho pri podobnom rituáli videlo niekoľko miestnych chlapcov. Všimli si, že je Benga mimoriadne smutný, ale neprikladali tomu väčší význam. Pygmej sa však v ten večer vykradol z domu, a vykopal pištoľ, ktorú ukryl v blízkej stodole. Jedinou ranou si prestrelil srdce a ukončil tak svoj smutný 32-ročný život.

Bérégovoy, Pierre (68) – francúzsky sociálnodemokratický politik ukrajinského pôvodu.

Bérégovoy sa do funkcie francúzskeho premiéra dostal 2. apríla 1992. Menoval ho prezident Francois Mitterrand, ktorý sa rok predtým popálil pri výbere predsedu vlády, keď 16. mája 1991 ustanovil do tejto funkcie Edith Cressonovú. Premiérkou sa stala prvý raz v histórii žena, navyše veľmi pekná. Mitterrand si od nej sľuboval nový štýl vládnutia, ale Cressonová sa zaslúžila len o to, že zasadania vlády sa zmenili na hapenningy. Búrlivo sa diskutovalo, ale žiadne riešenia neprijímali. Cressonová nebola schopná riadiť zasadnutie vlády, nieto ešte krajinu[1].

Preto šancu dostal práve Pierre Bérégovoy hoci nepatril k Mitterrandovým obľúbencom – prezident sa svojmu lekárovi dokonca zdôveril, že ho „vôbec nemiluje“. Dával mu to najavo aj v takých maličkostiach, že keď premiér prišiel za ním do nemocnice po operácii prostaty, nechal ho čakať na chodbe pol hodiny. Dnes už sa dá len ťažko povedať, koľko dôvodov, okrem obvinenia z korupcie a finančných machinácií prispelo k tomu, že 1. mája 1993 Bérégovoy spáchal samovraždu.

Stalo sa to v podvečer na brehu kanálu blízko Nevers – tridsaťtisícového mesta, kde bol Bérégovoy v rokoch 1988 – 1993 starostom. Zastrelil sa pištoľou, ktorú si požičal od svojho ochrankára. Svoju rolu v samovražednom rozhodnutí iste zohrala aj kampaň vedená proti nemu, kvôli bezúročnej pôžičke, ktorú si zobral na kúpu bytu od Rogera – Patrice Pelata, Mitterrandovho blízkeho priateľa a tiež neúspech v marcových parlamentných voľbách, v ktorých jeho Socialistická strana získala iba 67 z 577 parlamentných kresiel.

[1] Čo mi to na rozhraní rokov 2020 – 2023 pripomína?