Pavol Fabian

Každú nedeľu, presne o desiatej sa stretávame konča našej uličky susedovci z okolitých domov. Raz príde päť, inokedy desať ľudí a spoločne potom kráčame na Kačín. V Lesanke u Duca Barteka trochu pokonzumujeme, podebatujeme, čo sa v našej mikroosade za uplynulý týždeň stalo nové a potom sa už ponáhľame na nedeľný obed domov.

Včera som sa vybral z domu pár minút pred desiatou, ale už pri záhradnej bránke mnou začali lomcovať pochybnosti, či je to dobrý nápad. Lialo ako z krhle a kým som prišiel na miesto tradičného stretnutia, vyzeral som ako účastník parížskej demonštrácie proti dôchodkovej reforme po zásahu vodným delom.

Pochybnosti sa ešte zvýraznili, keď sa ani päť minút po desiatej nezjavil nikto ďalší. Dokonca, z okien nik nevystrčil ani len nos.

„Vrátim sa domov?“ kladiem si otázku a prudkým pohybom hlavy strasiem kvapky vody hojdajúce sa na okraji kapucne, hroziace že mi pristanú na nose.

„Nie som predsa z cukru!“ sám si vzápätí odpovedám a na svoje tvrdenie mám aj dôkaz – bumážku z nedávneho preventívneho vyšetrenia dokladujúcu, že cukor mám v norme.

Pozriem na oblohu zahalenú tmavými depresívnymi mrakmi bez náznaku možného zlepšenia a napriek tomu vyrážam do kopca.

V lese prší menej, alebo si to aspoň nahováram. Je chladno, ale stúpaním do kopca sa zahrejem. Dážď ticho šumí a zjavne pôsobí výživne. Tráva, listy a všetka zeleň naokolo sa mi zdá dnes akási zelenšia. Les krásne vonia. Darmo sa však rozhliadam, srnky, ktoré na tejto trase pravidelne stretávam, ba i diviaky, ktoré stretávam nepravidelne, sú kdesi zalezené. Veď iste, ani psa dnes nehodno vyhnať von.

Chodník je blatový, miestami sa tvoria kaluže a ja hlupák som si zobral len tenisky – akoby som sám chcel spochybniť svoj úmysel ísť takto nedostatočne vystrojený na Kačín. Lenže po trištvrte hodinke sa už medzi stromami črtá Lesanka. Dym nad komínom je vždy neklamným znakom toho, že je otvorené. V prípade Lesanky je dôležitejším signálom ako pri voľbe pápeža, pritom je úplne jedno, či je dym biely alebo čierny. Pravdupovediac, väčšinou býva belasý.

Dnes dym chýba, ale keď prídem bližšie, zistím, že dvere krytej verandy sú otvorené. Nie však zamrežované dvere do pôvodnej krčmy. Za sklom však vidím, že personál Lesanky je prítomný v plnom počte a v obvyklom zložení. Neodomknutie krčmy je pravdepodobne dôkazom vo vnútri prebiehajúcich debát, či to dnes má vôbec zmysel. Popravde – za celý čas som na ceste sem nestretol ani živáčika. Presúvam sa k otvorenému vonkajšiemu obslužnému oknu s otázkou:

„Som dnes prvý?“

Odpoveď ma sklamala: „Nie, druhý.“

V Lesanke ani v okolí však nevidno nikoho a pustá veranda pôsobí smutným dojmom.

Dávam si čierny čaj a hnedý rum. To preto, aby sa mi lepšie uvažovalo, čo ďalej – vraciam sa domov alebo pokračujem na Plácek na skvelú fazuľovicu? Manželka je tento víkend preč, navarené nemám, teplá polievka by bodla. Nohavice mám slušne premočené, tenisky zatiaľ celkom držia a najlepšie je na tom trup – pod goretexovou bundou je úplne suchý.

Popíjam čaj a napriek mizernému signálu odosielam esemesku na Plácek: „Ste tam? Máte fazuľovicu?“

Odpoveď: „Pre teba ešte áno.“ je potešujúca, ale už aj zaväzujúca  – teraz už domov rozhodne ísť nemôžem!

Zaroseným a zároveň zahmleným oknom zbadám približovať sa k Lesanke neforemnú postavu. Akýsi pomýlený turista v nepremokavom ponči sa predsa len odhodlal na túru. Zakrátko už dupoce vo dverách verandy, aby otriasol zo seba kvapky dažďa. Keď si vyzlečie pončo a dá ho sušiť, zisťujem, že je to môj kamarát, s ktorým sme sa nevideli najmenej pätnásť rokov. Spolu sme kedysi vyliezli na najvyšší rakúsky kopec Grossglockner a aj na nádhernú švajčiarsko-taliansku štvortisícovku Piz Bernina.

To aká Prozreteľnosť zariadila, že sme sa stretli práve tu a teraz, za okolností, keď každý „rozumný“ sedí doma?

Nemožno sa čudovať, že na stole pribudol ďalší rum.

Čosi sme pospomínali, najmä na horského vodcu Miša Hnidku, ktorý takmer presne pred desiatimi rokmi zostal pod tatranským Satanom v lavíne.

Michal Hnidka

Michal Hnidka

Pospomínali sme staré časy, posťažovali sa na nové i na svoje zdravie. Kamarát je síce o desať rokov mladší, ale tiež už neskáče cez kaluže ako kedysi…

Na terase bolo chladno posedávať a tak sme sa po chvíli rozlúčili a každý išiel svojou cestou. On na Biely kríž, ja na Plácek. Opäť kráčam do kopca a som akýsi vláčny. Nečudo, po dvoch rumoch! A to mi ešte naliali nad čiarku, vraj ako odmenu za to, že som vôbec prišiel v tomto nečase.

Kráčam a pri každej prudšej spŕške zvažujem, či to len vietor postriasal zo stromov kvapky alebo sa práve rozpršalo do parametrov prietrže mračien. Našťastie, možnosť A bola správna.

Na to, že je nedeľa, je les nádherne ľudoprázdny. Žiadni bajkeri, žiadni turisti, ale ani žiadne vtáky… Aj tie pred dažďom kdesi zaliezli a neoživujú les svojim štebotom.

V diaľke sa zjavuje Plácek. Tu neplatí, že dym nad komínom je presvedčivým dôkazom, že chata je otvorená. Svedectvom o tom je na terase svietiaca girlanda malých žiarovčičiek.

Na terase nikoho. A po vstupe do krbovej miestnosti zisťujem, že ani tam. Teda okrem Alenky s partnerom, ktorí spravujú chatu. Obaja sedia naprostred miestnosti a dohadujú sa, aký film si pustia, pretože zákazníkov niet.

Hneď po vstupe kladiem rovnakú otázku:

„Som prvý?“

„Prvý.“ znie odpoveď a je trochu prekvapujúca, pretože chata sa nachádza len kúsok nad Záhorskou Bystricou, teda je omnoho dostupnejšia ako Lesanka na Kačíne, navyše sa sem dá prísť aj autom.

Dávam si pivo a Alenka začína zohrievať polievku.

„Odhadujem, že si dám dve porcie, tak to zohrej, prosím ťa, naraz nech ťa potom neotravujem…“ upozorňujem ju.

„Zohrievam všetko, čo zostalo. Tušila som, že nezostaneš pri jednom tanieri.“

Fazuľovica na Plácku je totiž vy-ni-ka-jú-ca!

Kto neverí, nech tam beží!

Po polievke si dávam ďalšie pivo. Sedíme naprostred miestnosti, z youtube tíško znie hudba podľa výberu raz jedného, raz druhého, raz tretieho… Atmosféra je komótna. Chladný dážď bubnuje na strechu terasy a dnu je príjemne. Po dvoch rumoch z Kačína a dvoch pivách na Plácku som ešte vláčnejší. Ale, čo môže byť lepšie, ako byť príjemne vláčny a uzrozumený so svetom a pozorovať ako za oknom,  tri metre od vás, nerušene prechádza a pasie sa daniel. Nie ten, ktorého vo svojej záverečnej reči spomínala Zsuzsová, ale škvrnitý! Hoci aj na tom druhom nejaké škvrny sú! Tu sa však politika nerieši. Tou je zamorené mesto tam kdesi dole (a doľava) pod nami.

Sedíme, rozprávame, Alenka priniesla oriešky a ďalšie maličké rumíky, vraj na účet podniku… Pre istotu sa pýtam, či to nechcú za týchto okolností radšej zavrieť a ísť domov (a ja ich len zdržujem), ale Alenka ma ubezpečuje, že nie. Vraj by mi to povedala. A ja jej verím.

Daniel spoza okna pomaly odkráčal, ale žiaden nový hosť (dvojnohý) neprichádza. Čo sú všetci zatvorení doma pri televízoroch? Alebo išli šopovať do nákupných centier? Vyčkávame hosťa, ktorý bude mať poradové číslo dva a namiesto neho sa na lúke pred chatou zjaví celé stádo danielov a pokojne, napriek dažďu, sa popása na zelenej tráve. Nekonečný pokoj a mier panuje nielen na lúke, ale aj vo vnútri. Moje pocity iste ovplyvňuje už aj vypitý alkohol, ale veď to nie je každý deň!

K večeru prichádzajú prví dvojnohí hostia. Štamgasti. Nič proti nim, ale dnes sa mi tu do tej idyly akosi nehodia. Dopíjam, zaplatím, lúčim sa.

Deň, ktorý vyzeral byť hneď zrána beznádejne „zadupaný“ (ako hovoria Ostraváci) sa nakoniec ukázal ako veľmi príjemný. Všetko je to len o tom, ako sa človek odhodlá tráviť čas a ako sa nastaví… (no dobre… bol v tom aj alkohol, ale ten vraj v malých množstvách pôsobí ako liek – tvrdia lekári).

Po kliknutí na fotografie, sa zobrazia vo väčšom rozmere.

Zdroj fotografií: autor textu