Prenocovať sme mali v tábore Vádí al Ghwer camp neďaleko od vyústenia kaňonu. Nachádzal sa na vyvýšenine nad riečkou. Vchádzali sme do neho premočení z prudkého dažďa, ktorý nás predsa len zastihol. Boli sme radi, že sa môžeme schovať pod šiator, ktorého steny tvorila tkanina podobná kobercu.
Počas prvého dňa nášho jordánskeho treku sme prešli okolo 13 kilometrov a viac sme klesali (723 m) ako stúpali (363 m).
Pôvodne sme mali spať v celtových stanoch, ale vzhľadom na to, aká búrka sa strhla a akí sme boli premočení, nevedeli sme si to dosť dobre predstaviť. V areáli táboriska sa nachádzalo aj zopár kamenných bungalovov, ale tie boli obsadené. Správca tábora nám umožnil obsadiť priestranný šiator s rozmermi cca 10 x 3 metre. Pred nepriazňou počasia bol chránený len z troch strán, navyše len tou „kobercovou“ tkaninou. Podlahu vystielali koberce, na ktorých boli pohodené červené matrace a rovnaké vankúše. Dažďové kvapky šľahali otvorenou stranou do polovice šiatra, takže koberce boli za chvíľu premočené rovnako ako naša obuv. So spacákmi sme sa všetci natlačili k zadnej stene šiatra, kam dážď síce nemal dosah, ale vlhký a chladný vietor áno. Bolo zrejmé, že táto noc nebude najpríjemnejšia…
Náš šiator vo Vádí al Ghwer camp
Tábor Vádí al Ghwer camp
„Jedáleň“ v Vádí al Ghwer camp
Večeru nám pripravili v druhom podobnom šiatri, kde boli dva stoly a zo desať stoličiek. Jedlo pozostávalo z niekoľkých humusových a zeleninových predkrmov, ku ktorým sa podával okrúhly chlieb pripomínajúci skôr placku (pita) a po tomto úvode prišla na stôl obrovská misa ryže zmiešanej s jahňacím alebo kuracím mäsom. Z nej si postupne všetci nakladali na vlastný tanier. Takýto spôsob stravovania sme mali v podstate počas takmer celého pobytu v Jordánsku, okrem návštevy zopár reštaurácií v mestách Petra a Madaba.
Po večeri, keď blesky zlovestne pretínali tmavú oblohu, nastal odrazu v tábore rozruch. Postavičky s baterkami v rukách a s čelovkami na hlave utekali ku korytu potoka vytekajúceho z kaňonu Wádí Ghweir, ktorým sme popoludní absolvovali našu túru. Teraz pri svetle čeloviek, ale aj ledkového reflektora napájaného zo slnečných kolektorov, sa korytom rútila prudká riava, ktorá splachovala so sebou všetko, vrátane obrovských balvanov, ktoré sa bezmocne kotúľali dole tokom. Ak by nás toto chytilo v kaňone, dnes by som o tom písal správu z celkom iného miesta ako spoza svojho compu.
Video:
Prívalová voda v tábore Vádí al Ghwer camp
Predpoveď počasia ani na ďalší deň nebola priaznivá. Hrozil nepretržitý dážď. Našťastie, druhá etapa našej cesty už neviedla kaňonom. Zato mladá česká dvojica, ktorú sme stretli v tábore, sa tvrdošijne chcela zajtra vydať do kaňonu Wádí Ghweir. Darmo sme im my, aj domáci, hovorili, že to nie je rozumný nápad. Odhovárali sme ich od túry pri neistej predpovedi počasia, ale stále trvali na svojom. Vraj skúsia dostať aspoň do tretiny kaňonu, aby z neho videli aspoň čosi. Či sa napokon vydali na túto cestu a ako dopadli, to som sa už nedozvedel.
Ráno pršalo. Koberce na podlahe šiatra v okolí našich spacákov boli premočené ako vietnamské ryžové pole. Spacáky navlhnuté. Šatstvo sme mali porozkladané po zemi v nádeji, že aspoň trochu preschne. A do toho sa bez pozdravenia natlačila do nášho prístrešku asi tridsaťčlenná skupina mladých Holanďanov, ktorí noc strávili pohodlne v kamenných bungalovoch. Nikde inde nebolo miesto chránené pred dažďom, kde by im domorodci mohli nachystať raňajky. Prekvapila ma ich nevychovanosť. Nielenže nepozdravili, ale bez opýtania si suverénne posadali na naše matrace, kde sme mali porozkladané osobné veci. Ešteže mali toľko chochmesu, že sa aspoň vyzuli…
Náš dnešný trek viedol z Vádí Ghweir do Ras al Fied. Trasa bola náročnejšia ako včerajšia. Začala sa prechodom cez púštnu planinu, potom pokračovala strmým stúpaním medzi skalami až sme sa dostali do sedla zvaného Ras Nagb. Kráčali sme po pastierskom beduínskom chodníčku a v krátkych okamihoch, keď sa trochu rozostúpila hmla, kochali sme sa veľkolepými výhľadmi do údolia Vádí Araba.
Video:
Trek z Vádí Ghweir do Ras al Fied
Celý deň sme slnko nevideli. V horách sa prevaľoval opar, ktorého matéria bola kombinovaná z hmly a mrakov. Nemali sme ideálne podmienky na pozorovanie okolitej prírody, ale zároveň jej to dodávalo akúsi tajomnosť. Väčšinu dňa pršalo. Aj ten najlepší goretex, respektíve iná „nepriepustná“ membrána začne po istom čase premokať. To je známa vec. Ja som navyše jordánsku akciu nezodpovedne podcenil. Po minuloročnej skúsenosti s mauritánskou púšťou som si so sebou zobral len ľahšiu verziu vybavenia. Goretexy zostali doma. Moje hlúpe rozhodnutie ovplyvnil aj fakt, že som pred odchodom skúmal na gúgli štatistické poznatky o aprílovom počasí v Jordánsku. Meteorologické záznamy hovorili o tom, že v Jordánsku v apríli prší v priemere len štyri dni. Nič nehovorili o tom, že všetky štyri dni vychytáme práve my a ešte k tomu na treku v horách!
Načisto premočení sme sa na poludnie zastavili pod skalným previsom. Naši sprievodcovia založili ohník. Drevo naň získali dosť drastickým olamovaním okolitých drevín, ktorých tu aj tak veľa nebolo. Na obhajobu takéhoto spôsobu devastácie prírody možno uviesť len to, že oheň vyrábali skutočne umne. Na uvarenie dvoch malých kovových kanvičiek čaju, ktoré všade so sebou vláčili, im stačili dve neduživé vetvičky. Bol to skutočný vrchol táborníckeho umenia! S takýmto množstvo paliva by sa Marinusovi van der Lubbemu, ani Georgi Dimitrovovi Ríšsky snem (Reichstag) veru zapáliť nepodarilo…
odpočinok pod skalným previsom
Najviac premočení jedinci sa pri ohníku pokúšali usušiť aspoň trochu svoje oblečenie. Naši traja domorodí sprievodcovia hoci neboli vybavení práve najideálnejším oblečením, ani za týchto podmienok nestrácali dobrú náladu a pri ohníku sa dali do spevu i do tanca. Svojou spontánnosťou nakazili aj nás. Doktor Chocholoušek by pri pohľade na skupinu načisto premočených a preto vodníkom podobných ľudí, tancujúcich pod skalným previsom asi vedel stanoviť diagnózu okamžite.
Počas dnešnej etapy sme prešli okolo štrnásť kilometrov, nastúpali sme okolo tisíc výškových metrov a absolvovali okolo 390 metrov klesania. Dorazili sme až k táborisku Ras al Fied, kde sme mali prečkať noc v celtových stanoch.
Oblečenie z nás viselo ako mokré chlpy z mopu. Premočené topánky sme mali zablatené takým spôsobom, že vďaka vrstve nalepeného žltého mazľavého blata vyzerali masívne ako topánky Neila Armstronga pri prechádzke na mesačnom povrchu. Akurát, že nevážili šesťkrát menej ako tie Neilove, ale šesťkrát viac.
Na noc v stane som sa za týchto okolností vôbec netešil. Našťastie, keď sme dorazili do Ras al Fied ukázalo sa, že je tam aj murovaná chatka s dvomi miestnosťami a domáci boli ochotní nás prichýliť. V zadnej miestnosti bolo príjemne teplo vďaka malej rozkúrenej piecke stojacej presne uprostred. Ku stene bola prirazená posteľ – jediný nábytok v miestnosti. Všade na podlahe ležali ponaťahované koberce a na nich červené matrace s vankúšmi, rovnaké ako v predchádzajúcom tábore. Jedna strana štvorcovej miestnosti mohla mať štyri metre, takže nastal boj o miesto na spánok. Sprvoti to vyzeralo tak, že vyhrá ten, na koho vyjde posteľ. Keď sa však ukázalo, že v posteli bude spať okrem niekoho z našej partie aj jeden či dokonca dvaja domorodci, jej atraktivita klesla prudšie ako Dow Jonesov index. Noc sme prečkali naukladaní na zemi vedľa seba ako haringy v konzerve. Ale nikomu to neprekážalo, pretože sme boli radi, že je tu aspoň trochu tepla.
útulňa v Ras al Fied
útulňa v Ras al Fied
útulňa v Ras al Fied
Dúfali sme, že vďaka piecke aspoň trochu preschneme, ale dreva do nej bolo málo. Domáci sa z núdze, či zo zvyku(?) nerozpakovali do piecky vkladať všetko horľavé, čo im prišlo pod ruky, vrátane plastov. Komfort vnútorného prostredia miestnosti, ktoré už vďaka našim vyzutým topánkam nebol veľmi prvotriedny, utrpel ďalší stupeň degradácie.
Márne sme sa zamýšľali nad tým, či piecka má nejaký oficiálny revízny certifikát miestnej kominárskej autority. Rúra vedúca do otvoru v strede stropu vyzerala akoby držala pokope len silou vôle a pri najmenšom dotyku sa zosype na zem ako Biden na schodíkoch lietadla Air Force One. Vzhľadom na to, že sme sa ráno všetci zobudili bez ujmy na zdraví, ukázalo sa, že buď piecka certifikát mala alebo sme odolní voči pôsobeniu CO.
Večer dážď na chvíľu ustal. Mohli sme sa prejsť po okolí. Naďabili sme na informačnú tabuľa oznamujúcu, že kdesi nablízku sa nachádza jaskyňa, ale nebol už čas ani vôľa ju hľadať.
Ras al Fied
Ras al Fied
Piecka počas noci vyhasla. Ráno nás striasal chlad. Manželka sa ku mne túlila ako zamladi, ale jej úmysly boli zištné – ukradnúť mi aspoň trochu telesného tepla. Na raňajky, okrem iných šmakociniek, nám ponúkli skvelý kozí jogurt, ktorý v kombinácii s marhuľovou marmeládou bol na jazyku jemnučký ako pohladenie motýľa.
Obloha za oknom neveštila nič dobré. Keďže nám počas noci, napriek rozpálenej piecke, neuschli topánky a ani väčšina oblečenia, nebola to dobrá správa. Obúvať sa do mokrého nepatrí k najpríjemnejším dovolenkovým zážitkom, zvlášť, ak vám počas prvého dňa piesok prenikajúci do sandál na viacerých miestach rozodrel nohu.
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty