Pavol Fabian

V posledných dňoch sa ako téma zjavila možnosť manipulácie volieb. Prišiel s ňou exminister Naď a po ňom aj ďalší politici spojení s bývalou vládou. S podobnou témou prišiel aj Robert Fico. Na rozdiel od Naďa, ktorý pre svoje tvrdenia nepredložil akýkoľvek dôkaz, predseda Smeru ich mal podložené listinnými dôkazmi.

Manipulácia verejnej mienky a volieb je čím ďalej bežnejšou praktikou. A nielen u nás. Najvýznamnejším manipulátorom sú mainstreamové médiá. Svojou nadprácou prispeli k tomu, že sú čím ďalej nedôveryhodnejšie, vďaka čomu sa stále viac darí alternatívnym zdrojom informácií. Netvrdím, že aj tam nie je manipulácia, ale človek usilujúci sa o čo najobjektívnejší názor, si ho musí utvoriť na základe analýzy všetkých dostupných zdrojov informácií a nielen tých jednostranných, ktoré sú mu denne mainstreamom predkladané.

A to je hlavným dôvodom, prečo Heger s Čaputovou a ďalšími chcú regulovať sociálne siete – aby ste náhodou nedospeli k objektívnemu názoru!

Nasledujúce riadky sú len mierne upraveným textom z diel Ignacio Ramoneta a Noama Chomského. Hovoria o tom, ako fungujú médiá v rukách oligarchie. Uverejňujem to tu preto, aby sa aj dosiaľ zavedení a váhajúci ľudia vedeli (nielen v čase predvolebnom) kriticky postaviť k prúdu jednostranných mainstreamových informácií a vedeli odhaľovať nenápadné, ale o to účinnejšie nuansy manipulácie.

–

Novinári mladej generácie sú z veľkej väčšiny vykorenení. Všetka ich skúsenosť je natočená smerom ku kariére, ctižiadostivosti a rodine. Nefajčia, nepijú, nehrešia, sú zelenší ako Grétka, večer idú rovno domov. Novinári predchádzajúcej generácie vysedávali po baroch a mali slobodomyseľnejší pohľad na svet.

–

Ustanovila sa nová forma cenzúry, ktorú by sme mohli nazvať „demokratickou cenzúrou“. Tá sa na rozdiel od autokratickej cenzúry už nezakladá na vypúšťaní, na vystrihovaní, na amputácií alebo prohibícii údajov, ale na hromadení, nasýtenosti, excese a nadbytku informácií.

Novinár je doslova zadusený, drví ho lavína viac či menej zaujímavých údajov, správ a tém, prichádzajúcich z tlačových agentúr, ktoré ho mobilizujú, zaneprázdňujú, nasycujú jeho čas a ako nejaké vnadidla ho odtrhávajú od toho podstatného! Navyše lavína informácií prichádzajúcich k nemu pohodlne ako na tácke, vzbudzuje jeho lenivosť, pretože už nemusí informácie hľadať, prichádzajú k nemu samé.

—

Čím ďalej viac je rozšírená myšlienka, že ktokoľvek môže byť novinárom. Hlavne rádio a televízia si zvykli nadväzovať kontakt s niekým, kto sa nachádza na mieste a hovorí čo vie – vyžadujú od neho, len aby hovoril po slovensky. (Je priam zahanbujúce, že verejnoprávna RTVS má minimum vlastných zahraničných spravodajcov. A tak sa využívajú spravodajcovia cudzieho štátu – najmä Česka. Pritom je jednoznačné, že záujmy Slovenska a Česka nemusia byť a ani vždy nie sú totožné. Rovnaká situácia je v oblasti tzv. odborníkov. Čím viac mlieka dotyčnému tečie po brade, tým väčší odborník)

Z miesta udalosti teda reportuje hocikto, kto vie po slovensky. I keď toho veľa o udalosti nevie, i keď to nie je pravda, i keď je to len fáma. Dôležité je pripojenie na jeho reálny dojem. Ten, kto hovorí je na mieste, čo zaručuje autentickosť. Je to „skutočný“ svedok a to stačí. Tento systém sa podpisuje pod zánik pravého investigatívneho novinárstva, pretože v ideológii priameho prenosu sa absolútnou hodnotou stáva svedok. A od každého novinára sa tak vyžaduje, aby sa ním stal. Novinár je vyslaný na miesta, ktoré nepozná, nepozná miestnu reč, sociálny a politický kontext, miestne dejiny a kultúra sú mu neznáme – a sotva tam dôjde, už ho jeho kanál kontaktuje a ešte za tepla požaduje jeho prvé dojmy. Musí to byť rýchle, veľmi rýchle.

Potom to vyzerá takto: „Náš špeciálny spravodajca bol na mieste ako prvý!“ Nie je dôležité, že práve vystúpil z lietadla a hovoril len so šoférom taxíku, ktorý ho z letiska doviezol na miesto, odkiaľ robí svoj prvý priamy prenos. Je tam, takže vie!

–

Televízna informácia nasleduje čím ďalej tým skôr po vonkajšej udalosti. Má tendenciu privolávať udalosť v čase relácie a do televízneho štúdia. Je to istejšie a ľahšie zachytiteľné. A v priamom prenose. Metóda je nasledujúca: radikálne politiku zredukovať na to, čo je celkom konkrétne. Pretože abstrakcia je bez obrazu, čo je jej veľký ontologicky nedostatok. Filmovateľné je jedine to, čo je reálne. Nie je to však realita.

Politický život sa stáva telesným a filmovateľným stretom mužov (alebo žien) skôr než zrážkou ideí, ktoré nedokážeme nafilmovať.

–

Televízia je médiom prostých ľudí a preto každá preinformovanosť so sebou takmer automaticky nesie nejakú dezinformáciu. Záplava správ – často jalových – prenášaných „v reálnom čase“ televízneho diváka (alebo aj poslucháča) podráždi a poskytne mu ilúziu, že je informovaný. Lenže odstup takmer vždy ukáže, že je to pasca.

Pretože popísať nejakú udalosť „v priamom prenose a v reálnom čase“ novinárovi absolútne nedovoľuje zaujať odstup, vziať si čas na úvahu, na overenie, na to, aby jednoducho len pochopil, čo sa pred jeho očami deje.

–

Rozličné často vysielané televízne reality šou, ktoré sú často licencované a vysielané v jednotnom rúchu prakticky po celom svete spôsobujú to, čomu sa dá povedať proces všeobecnej kretenizácie zjednocujúcej svojich vyznávačov nielen všetkých krajín, ale tiež všetkých tried a každého veku.

–

V prvom rade existuje určité prepletenie medzi dominantnými médiami a politickou mocou a to do tej miery, že občania pochybujú o tom, že „štvrtá moc“ ešte plní svoju kritickú kontrolnú funkciu. Okrem toho, aby sme mohli hovoriť o „štvrtej moci“, museli by jestvovať tri predchádzajúce a musela by i naďalej platiť hierarchia, podľa ktorej ich Montesquieu usporiadal. V skutočnosti je dnes prvou mocou zjavne ekonómia. Druhou mocou (ktorá je podľa všetkého veľmi silne prepletená s prvou) je určite mediálna moc – nástroj ovplyvňovania, akcie a aj nesporných rozhodnutí – takže politická moc prichádza až na treťom mieste.

–

Prešli sme od určitej glorifikácie novinára, ktorý bol uprostred 70. rokov hrdinom modernej spoločnosti k súčasnej situácii, kedy sa stal „novým strážnym psom“ a zaujal poprednú pozíciu v hierarchii bezcharakternosti.

–

Novinári sú postupne eliminovaní, systém ich už nechce, môže fungovať aj bez nich. Alebo skôr povedzme, že pristúpil na to, že bude fungovať s nimi, ale prisúdil im menej dôležitú rolu robotníka pásovej výroby, akým je Chaplin v Modernej dobe. Inak povedané, zrazil ich na úroveň retušérov agentúrnych depeší. Kvalita novinárskej práce klesá a rýchlym zneisťovaním tejto profesie je zároveň zasiahnutý jej sociálny status.

–

V našich stále menej a menej solidárnych spoločnostiach, ktoré sa stali republikami osamelých, verejnosť a zvlášť tú najmladšiu fascinuje (alebo pohoršuje), keď vidia, ako sa pred ich očami zdanlivo s takou ľahkosťou rodí celebrita. Celebrita na jedno použitie.

Pre televízneho diváka už prioritným cieľom jeho uspokojenia nie je pochopiť dosah nejakej udalosti, ale jednoducho sa dívať na to, ako pred jeho očami vzniká. Takto sa pozvoľna znovu vytvorila ilúzia, že vidieť znamená chápať. Preto pozorujeme čím ďalej tým častejšiu emblémizáciu udalostí, ktoré majú komplexnú povahu. Napríklad celý dosah Minských dohôd bol prevedený na stisk rúk medzi Merkelovou, Hollandom, Putinom a Porošenkom.

–

Zmenil sa aj fundamentálny koncept pravdivosti informácie. Teraz už nie je nejaký fakt pravdivý preto, že je v súlade s objektívnymi, prísnymi a pri zdroji preskúmanými kritériami, ale proste preto, že ostatné médiá opakujú tie isté tvrdenia a „potvrdzujú ich“. Opakovanie nahradzuje dokazovanie.

Chcieť byť informovaný bez vynaloženia úsilia je ilúziou, ktorá vznikla najskôr z reklamného mýtu než z občianskej mobilizácie. Informovať sa unavuje a to je cena, ktorú občan platí za právo inteligentne sa podieľať na demokratickom živote.

Informovať sa i naďalej zostáva produktívnou činnosťou, pri ktorej treba vynakladať úsilie a vyžaduje skutočnú intelektuálnu mobilizáciu. Je to činnosť v demokracii dosť urodzená, pretože občan súhlasí s tým, že jej zasvätí časť svojho času, svojich peňazí a svojej pozornosti. Mať informácie nie je jedným z aspektov moderného rozptýlenia, netvorí jednu z planét galaxie zábavy: je to občianska disciplína, ktorej cieľom je vytvárať občanov.

–

Vládnuca trieda zistila, že musí zmeniť taktiku a začať ovládať názory a presvedčenie ľudí, nie sa len stále oháňať kyjakom. Kyjak však celkom nezahodila, len sa s ním už nemôže oháňať tak, ako bola zvyknutá. Musí ovládať názory a presvedčenie ľudí. Vlastne na tom vyrástol celý od nový odbor public relations. Začalo to Spojených štátoch a v Anglicku, v tých slobodných krajinách, kde potrebovali dômyselný systém na ovládanie názorov a presvedčenia svojich občanov, aby im štiepili konzum, pasivitu, apatiu, odvrátil ich pozornosť – samé staré známe veci.

Presne tak sa to teraz robí.

–

Existuje jedna ideológia, ktorá sa zasieva len veľmi ťažko a za cenu nesmierneho úsilia: je tak neľudská, že ľuďom skrátka nelezie do hlavy. Ide o myšlienku, že sa má každý starať len o seba a na nikoho iného nemyslieť. Jej extrémne poňatie nájdete v diele Ayn Randovej. Snahy vštepiť ľuďom tento spôsob uvažovania sa pritom uplatňuje už 150 rokov.

–

Noam Chomsky vo svojej knihe Vláda médií hovorí: „Propaganda znamená pre demokraciu to isté čo obušok pre totalitný režim. „

Táto veta sa často cituje a napriek tomu je otázne, či si ľudia skutočne uvedomujú, že ich kŕmia propagandou. Existujú rôzne systémy propagandy. Máme na napríklad ten, ktorý za starých čias praktikovali v Rusku (a vlastne aj v socialistickom Česko-Slovensku) – to bola otvorená propaganda. Vláda vyhlásila: „Tomuto by ste mali veriť.“ Ľudia to možno prijali, možno neprijali, v každom prípade však spoľahlivo vedeli, odkiaľ to prišlo.

Systém dnešnej sofistikovanej skrytej propagandy to takto nerobí, nevyslovuje nahlas a jasne dogmu, ktorej by ste mali veriť. Miesto toho vám ich podsúva, až sa stane čímsi ako vzduchom, ktorý dýchate. Udá tému diskusie, takže potom vedieme vopred jasne vymedzenú debatu.

–

Zakladateľ klasického liberalizmu David Hume vyhlásil, že keď sa pozriete na svetové spoločnosti – na ktorúkoľvek z nich – zistíte, že moc je v rukách ovládaných. Hume vyslovil otázku prečo tí ľudia túto moc nevyužijú na zvrhnutie vrchnosti a prevzatie vlády. Tu Hume tvrdí, že to musí byť jednoznačne tým, že vo všetkých ľudských spoločnostiach – v tých najkrutejších aj v tých najslobodnejších – je vláda postavená na usmerňovaní názorov ovládaných. Ak získate vládu nad názormi presvedčeniami a postojmi ľudí, ak popretŕhate určité putá medzi nimi, potom proti vám nepovstanú a nezvrhnú vás.

To však vyžaduje isté schopnosti. V tých najkrutejších despotických režimoch nie je usmerňovanie názorov obyvateľov také dôležité, pretože sa tam vládne silou biča. Ale v slobodnejších spoločnostiach sa z názorov ľudí stáva problém, ako dokazuje história. Preto paradoxne najslobodnejšie spoločnosti majú najrozsiahlejšie systémy propagandy.

Najprepracovanejším systémom propagandy na svete je odvetvie public relations, ktoré vzniklo v Británii a Spojených štátoch. Už to bude sto rokov, keď si vedúce sily týchto krajín uvedomili, že obyvateľstvo získalo už viac ako dosť slobody. Prišli na to, že je veľmi ťažké ľuďom vládnuť silou a preto museli zmeniť taktiku a usmerniť názory a postoje ľudí propagandou a ďalšími metódami separácie a marginalizácie. Západné mocnosti v tom do postupne dosiahli veľkú zručnosť.

K týmto múdrym citátov už len malý dôvetok na tému výpadov proti Ficovi, že vraj manipuluje ľudí. Už obyčajný sedliacky rozum človeku hovorí, že omnoho viac možností na manipuláciu majú tí, ktorí sú pri moci…