Pavol Fabian

Nedávno som sa vrátil zo zájazdu v Čiernej Hore. Nechcem sa tu však rozpisovať o tejto krajine, hoci bolo by o čom písať. Tamojšie hory, či už Durmitor alebo Komovi sú úžasné. A more tiež nie je na zahodenie, teda aspoň pre tých, ktorí sú stúpencami takéhoto typu dovoleniek.

Do Čiernej Hory sme išli s českou cestovkou a autobusom. Jedným z dvoch šoférov bol Rus. Počas desiatich dní som mal možnosť sa s ním viackrát pozhovárať. Bol to veľmi zaujímavý človek a ja mám teraz problém, ako o ňom porozprávať na blogu a zároveň ho dostatočne anonymizovať.

Anonymizácii v tunajšom prostredí napomôže, že tento Rus, nazvime ho Sergej, nežije na Slovensku, ale v Česku. Neviem, koľkí z tunajších politizujúcich blogerov a najmä koľkí z diskutérov mali od vypuknutia ozbrojeného konfliktu na Ukrajine možnosť porozprávať sa s nejakým Rusom. Predpokladám, že veľa ich nebude…

Sergej bol päťdesiatnik, vyšportovanej, atletickej, až ťažko atletickej postavy. Taký typ chlapa, akého v hollywoodskych filmoch obsadzujú do role bodyguarda ochraňujúceho nejakého zlosyna (najčastejšie ruského pôvodu, ako v týchto filmoch býva zvykom).

Rozprávali sme sa o Rusku, o politike, o jeho živote v Čechách, o všeličom… A tak som sa podozvedal zaujímavé čriepky z jeho života.

Šoférske povolanie nie je jeho hlavný biznis. Zobral tú fušku len ako príležitostnú brigádu. Nešiel takto so zájazdom prvý raz, ale vždy si vyberá krajinu, kam cestovka smeruje a najmä ide vždy iba vtedy, ak jeho druhým šoférskym kolegom je tento jeden konkrétny – vraj profík na svojom mieste, s ktorým si dobre rozumejú… V podstate pre Sergeja je to akcia „dva v jednom“ – aj čosi trochu zarobí, aj navštívi novú krajinu.

Sergej sa narodil v Kazachstane, keď bol ešte súčasťou Sovietskeho zväzu. Mladé roky trávil v tých najrozličnejších končinách velikánskej sovietskej krajiny. Nepamätám si všetky miesta, ktoré menoval, ale viem, že s rodičmi žil na Sibíri, žil aj v Moskve, v Groznom, či v Magadane. Myslel som si, že jeho otec bol vojak a časté zmeny adresy boli spôsobené tým, že ho prevelovali z posádky do posádky. Sergej ma vyviedol z omylu. Jeho rodičia vyhľadávali tzv. lukratívne miesta. Také, kde sa dalo lepšie zarobiť ako inde, resp. také, kde štát poskytoval iné výhody – napríklad v Magadane sa jeden odpracovaný rok zarátaval do dôchodku ako dva roky. Sovietsky zväz proste takto motivoval ľudí žiť a pracovať v nie veľmi vychytených lokalitách.

Keď rozprával o detstve a dospievaní v očiach mal takmer slzy. Život vraj nebol ľahký, ale pekný. Vzťahy medzi ľuďmi boli priame, dobré, srdečné a doprajné. Nie také, aké teraz vidí v Čechách a aké zažil na svojich cestách po Európe. Rodičia sa deťom venovali, poskytovali im voľnosť, nestrachovali sa o ne, keď si rozbili koleno, plávali na rybníku, či behali kade-tade. Nesedel vtedy každý nad mobilom ako teraz (rodičia aj ich deti). Keď niečo vyparatil, otec ho vytrieskal remeňom, až mu na zadku navreli klobásy, ale Sergej vždy vedel za čo to bolo a vedel, že to bolo oprávnené. Na druhý deň po zlobe už nebolo ani stopy. Nie ako teraz, keď sa deťom všetko dovoľuje, a keď rodič na dieťa čo len zvýši hlas, už ho idú zažalovať či už samotné deti alebo nejaké pochybné ľudskoprávne organizácie. Bez toho, že by to v Sergejovi niekto cielene formoval, len na báze spontánnosti a zážitkov, si vybudoval silný pocit spolupatričnosti k vlasti.

Keď Sergej dosiahol potrebný vek z vlastného presvedčenia, vstúpil do už nie sovietskej, ale ruskej armády (ZSSR sa rozpadol v decembri 1991). Ako vojak sa zúčastnil prvej čečenskej vojny. Vtedy na čele Ruskej federácie stál Boris Jeľcin. Skúsenosti z čečenskej vojny veľmi zmenili jeho názor na fungovanie Ruskej federácie. Nepáčilo sa mu, že do Čečenska boli poslaní mladí neskúsení vojaci a velitelia operácie nehľadeli na počty obetí v radoch ruskej armády. Vraj jedinou taktikou jeľcinovského velenia bolo poslať do bojov bez rozmyslu čo najväčšie masy mladých ruských vojakov proti čečenským povstalcom. To, k čomu tam dochádzalo označil slovom, ktoré sa používa aj teraz v súvislosti s konfliktom na Ukrajine. Lenže teraz ten výraz používajú nevyzbrojení a neskúsení ukrajinskí vojaci, ktorých Zelenského režim posiela do prvej línie ako kanonenefutter. To slovo je mjasorubka – čiže čosi ako mlynček na mäso.

Na základe skúsenosti s čečenskou vojnou si Sergej vytvoril odpor k vlasti. A rozhodol sa odísť do Česka. Postupom času, najmä však po nástupe Putina k moci, opäť začal pociťovať hrdosť na svoju ruskú vlasť.

Čím všetkým sa živil v Čechách neviem. Môžem len pozliepať útržky výrokov. Jeho životnými krédom bolo, podľa vlastných slov, zarobiť, ale nerobiť. Nie som si však istý, či to myslel vážne alebo vtipkoval.

Živí sa rôznymi príležitostnými prácami akou bola pre neho aj šoférska brigáda pre našu cestovku. Robil aj pre špeditérsku firmu, v službách ktorej jazdil aj na Slovensko. Zároveň je však aj vlastníkom výrobnej firmy, ktorá funguje v oblasti – nazvime to stavebníctva – keďže chcem, aby tento text zostal v anonymizujúcom móde.

Istú časť života, najmä po príchode do Čiech robil (či aj prevádzkoval?) SBS-ku, civilno-bezpečnostnú službu. Ako som už spomínal telesnými proporciami, bol na to priam stavaný. V rámci tejto služby sa vraj spoznal s mnohými miestnymi mafiánmi. A to nielen  ruskojazyčnými. Pod jeho ochranu patrili aj viaceré české bordely (v tejto chvíli nemám na mysli Fialovú vládu!).

Oženil sa s Ruskou, splodil dcéru. Keď mala trinásť rokov, ukradla mu väčšiu sumu peňazí. Sergeja to nahnevalo a zareagoval tak, ako jeho otec za jeho detstva – vyplatil ju za krádež remeňom od nohavíc. Iste by aj v tomto prípade na druhý deň nebolo po zlobe ani stopy, lenže vo veci sa zaangažovala dcérina agilná progresivistická učiteľka, ktorá si všimla drobný červený fľak na jej nohe. Začala vyšetrovať, zakomponovala sociálku a urobila z toho kauzu. Spoločne to dohnali tak ďaleko, že Sergej išiel do vyšetrovacej väzby. Vyšetrovanie proti nemu viedli českí vyšetrovatelia so všetkými známkami zaujatosti pre jeho ruský pôvod.  Trvalo pol roka, kým kompetentní za účinnej pomoci právnikov dospeli k rozhodnutiu, že nič proti Sergejovi nemajú a pustili ho na slobodu. Rodinná situácia sa upokojila, ale o pár rokov neskôr Sergej dcére požičal väčšiu čiastku peňazí, pretože tvrdila, že sa chce postaviť na vlastné nohy a rozbehnúť živnostenské podnikanie. Jej plán vyzeral reálne, tak prečo by nepožičal? Po čase, keď mala začať peniaze vracať, vysvitlo, že dcéra otca oklamala. Nič nerozbehla, ale investovala všetky peniaze do nejakého rizikového fondu a prišla o ne. Sergej, ktorý vždy vyžadoval v rodine pravdovravnosť, rovnosť, priamosť, úprimnosť – tak, ako to poznal zo svojho detstva – to nedokázal tolerovať. Neznášal, keď ho niekto oklamal. Hoci aj vlastná dcéra. Tentoraz to už neskončilo happy endom. Otec sa dcérou rozišiel a rozišiel sa aj s manželkou.

Sergejova nekompromisnosť v rodinných vzťahov, zážitky z čečenskej vojny a asi aj zážitky z jeho práce v SBS-ke (pričom je otázne, čo všetko mal za nechtami) spôsobili, že u neho došlo k veľkému vnútornému prehodnocovaniu vecí. Prehodnocovanie svojho života, ktorému sa dobrovoľne podrobil, spôsobilo určitú zmenu v jeho myslení. Podľa vlastných slov pochopil, že musí potláčať svoje ego, že musí potláčať pýchu. Na základe tohto prehodnocovania svojho prístupu k životu sa rozhodol prihlásiť na pravoslávnu bohosloveckú fakultu do Prešova, ktorá otvorila detašované pracovisko v Olomouci. Sergej študoval teológiu tri roky, ale fakultu nedokončil. Štúdium však na ňom zanechalo zjavné stopy, pretože spôsob jeho vyjadrovania sa, filozofujúce až meditačné úvahy  a vôbec terajší prístup k životu zjavne boli inšpirované práve ním. Pri návšteve dvoch pravoslávnych kostolov v Čiernej Hore to bol on, kto najdlhšie zotrvával v rozhovoroch s miestnymi mníškami či popmi, bol jediný, kto si nakúpil drevené ikony…

Sergej momentálne prenajíma svoj byt v Prahe a žije v istej obci v záhradnom domčeku pritisnutom k hradbám stredovekého hradu, v ktorom sa nachádza jedna z najväčších českých väzníc pre tých najnebezpečnejších kriminálnikov.

Jazdí na starom aute značky Lada Niva. Napriek tomu, že by si mohol kúpiť hocijaké iné, českou spoločnosťou viac preferované auto. Na aute má pripevnené ruské vlajky, vyobrazenie Putina a aj nejaké „nekorektné“ proruské texty.

Pýtal som sa ho, či mu Nivu ešte Česi kvôli tomu nedoškriabali. Vraj nie. Všetci ho v obci poznajú, dobre s nimi spolunažíva a nikto proti nemu nič nemá.

Samozrejme, najviac sme sa rozprávali o konflikte na Ukrajine. Spočiatku sa vyjadroval opatrnejšie, zjavne zvyknutý na diskutérov zmanipulovaných českými médiami. Keď však videl, že sa snažím hľadať objektívny pohľad na vec, začal sa uvoľňovať.

Ako bývalý študent bohosloveckej fakulty vojnu odsudzuje. Je mu ľúto zmarených životov. Na oboch stranách. Ale zároveň dobre chápe, prečo k vojne došlo. Dobre vie, že je to dlhodobo pripravovaná a Američanmi vyprovokovaná vojna, čo dnes už začína chápať čoraz viac ľudí.

Podľa Sergeja Rusi vojnu rozhodne neprehrajú! O tom je presvedčený. Nehovoril to nejakým nadutým, panovačným tónom. Proste pokojným hlasom oznamoval svoje skalopevné presvedčenie. Putinovi vyčíta, že čakal s vojenským riešením tak dlho. Podľa neho neľahkú situáciu Rusov na východe Ukrajiny mal ruský prezident riešiť silovo už v roku 2014, keď sa ukazovalo, že diplomatické riešenie ukrajinská strana odsúva na vedľajšiu koľaj. Zabránilo by sa tým štrnástim tisícom úmrtí civilistov – obetí ukrajinského vojenského teroru voči vlastnému obyvateľstvu. Navyše, ukrajinská armáda nebola vtedy ešte taká vyzbrojená a relatívne skonsolidovaná.

Pýtal som sa ho, či má kontakty s domovom a či vie, aké sú v domácom obyvateľstve nálady. Povedal mi, že má veľmi veľa kontaktov a stále ich udržuje živé. Ľudia v drvivej väčšine podporujú Putina. Chápu, že Rusi si už ďalej skákať po hlave od Zelenského režimu podpichovaného Západom nemohli nechať.

Nedalo mi nespýtať sa, či v takom istom duchu rozmýšľajú aj mladí Rusi. Veď predsa len aj v Rusku deštruktívne pôsobí hollywoodska propaganda, z cudziny financované mimovládky, vo väčších mestách sa začína udomácňovať konzumný spôsob života a mladí muži sú aj ohrození prípadnou mobilizáciou…

Sergej pripustil, že aj tam možno badať určitý vplyv progresivistickej agendy, ale rozhodne nie taký, ako v vidí v Česku. Mladí Česi sú podľa neho totálne zaslepení, bez zrnka pochybností žerú všetko, čo im predložia progresivistickí euroatlantickí modelovači verejnej mienky a aké-také náznaky vlastenectva prejavujú azda len pri hokejových zápasoch. Mladí Rusi sú patrioti a veľmi dobre si uvedomujú, o čo ide. A najmä v histórii každej jednej ruskej rodiny sú v pamäti obete 2. svetovej vojny a mnohokrát ešte aj žijúci pamätníci. Takže, veľmi dobre vedia, čo je to vojna. A vidia paralelu v tom, čo sa udialo 22. júna 1941 a v tom, čo sa deje dnes.

Dostali sme sa aj k otázke, či je možné, aby sa v Rusku za podnecovania mimovládok a Západom moderovaných médií podarilo zorganizovať nejaký prevrat proti Putinovi. Sergej povedal, že to absolútne neprichádza do úvahy. Ľudia v Rusku úplne ináč rozmýšľajú. A najmä by si mali na Západe všetci uvedomiť, že môžu ďakovať Bohu, že šéfom Ruskej federácie je Vladimír Putin. Ak by totiž Putin nejakým spôsobom skončil vo funkcii (hoci aj pre vyšší vek a s ním spojné zdravotné komplikácie), tak „v Rusku by nastal nový rok 1917!“. Takto presne sa Sergej vyjadril.

Nastalo by čosi ako revolúcia, ale nie v duchu liberálnom a prozápadnom ako o tom sníva Západ. K moci by sa dostali zástancovia tvrdého kurzu z radov ruskej generality, ktorí presadzujú omnoho radikálnejšie riešenia ukrajinskej krízy.

Sergej mi porozprával veľa zaujímavých veci. Nie všetky som si zapamätal. A tiež sme nemali až toľko času, aby sme sa mohli rozprávať omnoho hlbšie o všetkých týchto veciach. Uvedomujem si, že nie všetko, čo mi povedal musí byť pravda. Najmä, čo sa týka jeho osobného života. Podávam ďalej, tak ako som prijal. Kto chce, utvorí si aspoň nejaký názor.

Trošku mi bolo divné, že všade, kam sme v Čiernej Hore prišli, sa snažil kontaktovať rusky hovoriacich turistov, ktorých tam bolo ako maku (a nielen turistov, ale Rusi sú aj vlastníkmi mnohých hotelových a iných rekreačných zariadení). Takmer vždy s nimi zaviedol reč na politiku. To, na jednej strane pri prebiehajúcom konflikte na Ukrajine nie je nič čudné, no na druhej strane môže v nás – pamätníkoch na časy minulé vyvolávať dojem, že pracuje pre nejakú z ruských služieb. Možno pre niektorú z nich môže byť zaujímavé zistiť, akí Rusi sa nachádzajú v Čiernej Hore, či tam chcú zostať, s kým sa združujú, aké majú názory na vojnu.

Ale možno to bola len moja paranoja vypestovaná životom v minulom režime a Sergej sa zaujímal o svojich rodákov z pozície nedoštudovaného pravoslávneho kňaza, ktorý im chce, najmä ak sú postihnutí vojnou, duchovne vyhovieť. A možno len nadväzoval styky z nostalgie a z túžby porozprávať sa po rusky. Lebo my sme svoje rozhovory viedli v akejsi čudnej česko-rusko-slovenčine.

Jeden z balkónov v Žabljaku (Čierna Hora)