Devastácia slovenských železníc

11. augusta 2023 08:56, Prečítané 7 667x, Pavol Fabian, Nezaradené

V utorok som sa vrátil z výletu k „slovenskému moru“ – z rozľahlej a rybami voňajúcej Zemplínskej Šíravy. Cestovali sme vlakom. Štyria cyklisti a ich kovové tátoše. Tu by som s poetickými výrazmi skončil. Ďalej to už žiadna poetika nebola.

Cesty slovenskými vlakmi boli opäť jedna hrôza. V poslednom období nimi cestujem často, takže by som mal byť Železnicami Slovenskej republiky (ŽSR) a Železničnou spoločnosťou Slovensko (ZSSK) dostatočne vycvičený a pripravený. Ale nie som!

Svoje nedávne skúsenosti s vlakmi slovenských železníc som popísal aj v tomto článku:TU

Dnes chcem písať o čerstvej skúsenosti. Vzhľadom na to, že text chcem súčasne poslať aj ako sťažnosť na príslušné miesta v ZSSK a v ŽSR, budem unavovať čitateľa aj nezáživnými konkrétnosťami.

Rýchlik z Bratislavy EX 605 Tatran mal 4. augusta 2023 cestovným poriadkom stanovený odchod o 9,27 hod. Cestovali sme so štyrmi bicyklami, z toho jeden bol elektrobicykel. Presuny na nástupište s bicyklami sú trochu komplikovanejšie, pretože výťahom sa musíte spustiť do podchodu a ďalším výťahom zase vyviezť na nástupisko. Kapacita výťahu je len dva bicykle, preto sme s dostatočným predstihom chceli vedieť, na ktoré nástupisko bude náš vlak pristavený, aby sme sa mohli včas presunúť. Na informačnej tabuli sa však táto informácia veľmi dlho neukazovala. Zjavila sa len asi 10 minút pred plánovaným odchodom vlaku. Rýchlo sme sa presunuli na 3. nástupište. Našťastie, obidva výťahy fungovali…

Staničné hodiny odbili 9,27 a nášho vlaku nikde. A ani žiadna informácia, čo sa deje, prečo ho včas nepristavili… V poslednom čase cestujem vlakom dosť často, takže viem, že nepristavenie vlaku načas sa stáva pomaly štandardom…

Už pristavenie nášho vlaku na nástupisko malo desaťminútové meškanie. V takom prípade komicky vyznieva názov vlaku – vraj expres Tatran. Z Bratislavy sme vyrazili z pätnásťminútovým meškaním. Postupne sa nabaľovali ďalšie minúty meškania. Do Košíc sme mali prísť o 14,53 hod. V metropole Východu náš čakal prestup na vlak odchádzajúci do Michaloviec o 15,01 hod. Vlak nás samozrejme nečakal, pretože sme meškali takmer hodinu. Ďalší vlak do Humenného (Michaloviec) išiel o 15,37 hod. Železničný personál nás vo vlakovom rozhlase ubezpečil, že tento vlak na nás počká. My sme však vedeli, ako také čakanie v praxi vyzerá – prestupujúci cestujúci v panike, potkýnajúc sa o svoje kufre, letia ako besní na nástupište, kde stojí čakajúci (a tým pádom už tiež zmeškaný) vlak. Letia s čelom oroseným od potu, aby to stihli.

Keďže sme mali so sebou spomínané štyri bicykle, vedeli sme, že my sa tak rýchlo presunúť nebudeme vedieť. Musíme nechať vystúpiť najprv všetkých cestujúcich, aby sme ich neblokovali a až potom môžeme bicykle zvesiť z hákov a manipulovať s nimi v chodbičke. To nejaký čas trvá. Poprosili sme sprievodcu nášho vlaku o informáciu, na ktorom nástupišti bude náš prípojný vlak a či sa budeme musieť presúvať z nástupišťa na nástupište alebo len z jednej strany toho istého nástupiska na druhú. Sprievodca povedal, že on to zistiť nevie. Tak sme ho poprosili, či by mohol zariadiť, aby nás prípojný vlak počkal, lebo nám to bude trvať predsa len o čosi dlhšie. Sprievodca povedal, že vlak nás určite počká a on veru nikam telefonovať nebude!

Keďže na vlak do Humenného prestupovalo okrem nás mnoho ďalších cestujúcich, poprosili sme aj ich, aby sprievodcovi prípojného vlaku povedali, že ho prosíme, aby počkali na štyroch cyklistov. Ochotne nám to prisľúbili. Či to aj naozaj urobili, to samozrejme dokázať neviem, ale neviem si predstaviť, prečo by to neurobili.

Náš vlak z Bratislavy mal okrem neochotného sprievodcu aj sprievodkyňu. Aj tú sme poprosili, aby o nás informovala obsluhu prípojného vlaku. Sľúbila, že to urobí. Neviem síce ako to chcela urobiť (ani ona netelefonovala), ale veril som, že to nejako zariadi – hoci aj tak, že osobne prebehne na patričné nástupisko a celú vec oznámi kolegom.

Nedá sa povedať, že by obaja prekypovali ochotou… pritom, keď sme čosi podobné nedávno riešili vo vlaku Českých dráh na Morave, český sprievodca, hneď ako vypočul našu prosbu, priamo pred nami zdvihol mobil a prostredníctvom neho zabezpečil, aby nás prípojný vlak počkal. Neviem, prečo to tak v slovenských podmienkach nejde?

Keď sme v Košiciach s bicyklami vystúpili, zistili sme, že na nástupisku nie je výťah. Bicykle sme museli zniesť do podchodu po schodoch. S nabalenými cyklotaškami a s ťažkým e-bajkom to nie je celkom jednoduché. V podchode sme zistili, že je kvôli rekonštrukcii stanice len jednosmerný. To znamená, že musíte ísť najprv do staničnej budovy a potom druhým podchodom na požadované nástupisko. Informačné tabule o tomto stave chýbajú. Keď sme konečne upachtení dorazili na patričné nástupisko, videli sme už len koncové svetlá vzďaľujúceho sa prípojného vlaku. Sprievodcovia z nášho vlaku zjavne pre nás nič nevybavili…

Ďalší vlak išiel až o poldruha hodiny (17,01 hod.). Jalový čas sme prečkali v reštaurácii Staničný pivovar, ktorá nedisponuje vlastným WC!

Vlak REX 1913 bol pristavený na 1. nástupišti načas. Nastúpili sme, pripevnili bicykle na stojany a sadli si. Ak sa niekto nazdáva, že vlak presne o 17,01 hod. odjachal do Michaloviec – mýli sa. Hodiny ukazovali 17, 10 hod. a my sme ešte stále stáli v košickej stanici bez toho, aby nás niekto informoval, prečo opäť meškáme už na odchode. Z košickej stanice sme sa pohli až s dvadsaťminútovým meškaním.

Od momentu, kedy som opustil svoj domov, do momentu, kedy som dorazil do destinácie na Zemplínskej Šírave (necelých 500 km) uplynulo presne dvanásť hodín. Za ten čas sa dá čínskymi železnicami prepraviť zo Šanghaja do Pekingu (okolo 1200 km) takmer dvakrát – tam aj späť.

Pri návrate zo Šíravy, dňa 8. augusta 2023 vlak z Humenného (REX 1908) dorazil do Michaloviec načas. A načas dorazil aj do Košíc. S ťažkosťami sme z neho vystúpili, pretože osobné vagóny ŽSSK cestovanie s bicyklami neuľahčujú. Naše vlakové súpravy, okrem tých poschodových, operujúcich na prímestských bratislavských linkách, neumožňujú ľahké nastupovanie z bicyklami. Ani systém zavesenia bicyklov priamo vo vozni nie je úplne ideálny. Majiteľ ťažkého e-bajku si ho v žiadnom prípade nezavesí na hák! Jednak si to vyžaduje maximálnu námahu, jednak má obavu, že dôjde k poškodeniu predného kolesa. Kormany visiacich bicyklov trčia do chodbičky a znepríjemňujú prechod vagónom ostatným cestujúcim.

V Košiciach sme vystúpili na tom nástupišti, ktoré je v rámci prebiehajúcej prestavby stanice už zrekonštruované. Potešilo nás, že sme na ňom zazreli výťahovú šachtu. Zamierili sme k nej, ale iniciatívny zriadenec v oranžovej veste nám oznámil, že výťah ešte nefunguje, ale na konci nástupiska je vraj bezkolízny zjazd do ďalšieho (tretieho) podchodu, ktorým sa dostaneme pred staničnú budovu.

Podchod je síce umiestnený značne nevyhovujúco (pretože excentricky), ale aj tak je škoda, že sme o ňom nevedeli už pri príchode do Košíc. Vizuálna informácia o takejto možnosti na stanici chýba.

Podzemná chodba cestujúcim s bicyklami presuny uľahčí, len neviem, či podchod je to správne slovo na označenie onoho priestoru. Priestor, kde sme sa ocitli by sa mal nazvať skôr žumpou. Pach močovky v celom priestore bol taký intenzívny, že komisár Rex by ho svojim ňufákom zachytil aj vo vzdialenej Viedni. Šliapali sme do pedálov ako besní, aby sme z toho smradľavého hororu čo najrýchlejšie vybehli. Ale keď sme vyšli z podzemnej chodby pred stanicu, nebolo to tam o nič lepšie. Močovka páchla aj tam. Nebudem dávať podrobné vizuálne popisy. Šťanky totiž neboli jediná matéria, ktorá podchod a okolie stanice zdobili. Takéto uvítanie je teda nachystané pri príchode do metropoly Východu, do bývalého Európskeho hlavného mesta kultúry pre rok 2013.

Excelentné! Zaručene napne každého!

Vlak EX 608 Tatran s odchodom 13,07 hod. z Košíc dňa 8. augusta odišiel presne. Do Bratislavy sme mali doraziť o 18,33 hod. Samozrejme, meškali sme aj tentoraz, hoci na slovenské zvyklosti sme sa oneskorili vcelku „prijateľne“ (len okolo 20 minút). Železničný prípoj do Lamača odchádzajúci o 18,48 hod. sme však zmeškali aj tak.

Pri cestovaní slovenskými železnicami musíte, skrátka, rátať s tým, že meškanie vášho vlaku len málokedy bude menšie ako 15 minút. A veľká šanca je, že bude hodinové, až dvojhodinové. Zaujímalo by ma, aké je priemerné ročné meškanie na slovenských železniciach? Pretože priemerné ročné meškanie japonského šikansenu je 55 sekúnd! Opakujem ešte raz: priemerné ročné meškanie šikansenu je 55 sekúnd.

Okrem toho som zaregistroval ešte ďalšie dve pozoruhodnosti cestovania slovenskými železnicami. Nie je to poznatok len z tejto jednej cesty na Zemplín, ale skúsenosť aj z cestovania inými vlakmi v uplynulých týždňoch, mesiacoch.

Ak idete rýchlikom na Východ, či odtiaľ, vlakový amplión vám pravidelne oznámi, že rýchlik mimoriadne zastaví v stanici Varín. V cestovnom poriadku taká rýchliková stanica nie je! Nejde pritom o žiadnu mimoriadnosť! Zastavuje tam v podstate každý rýchlik, ide teda o nepriznanú rýchlikovú stanicu. Prečo to tak je?

Druhá vec, ktorú som spozoroval je, že prípoje smerujúce do Čiech či už v Žiline alebo v Púchove, od istej doby nečakajú na meškajúce slovenské vlaky. Z toho si človek odvodí, že České dráhy pravdepodobne stratili trpezlivosť so slovenskými železnicami a nie sú ochotné prenášať do svojich prepravných harmonogramov meškania pochádzajúce zo slovenského územia. Trpezlivosť sa im definitívne minula asi v marci tohto roku, keď sa v žilinskej železničnej stanici pre zastaralý koľajový zvršok (chybnú výhybku) vykoľajil pri tridsaťkilometrovej rýchlosti český expres Pendolino a značne sa poškodil. To je medzinárodná blamáž!

Aby som len nehanil, musím povedať, že michalovská železničná stanica je veľmi pekné zariadená. Je pomerne moderná. Miestami sa síce už na fasáde dajú nájsť plochy, ktoré by bolo potrebné opraviť, ale interiér je veľmi pekný. V podstate, ako keby ste boli v botanickej záhrade. Množstvo vegetácie – paliem, papradí, filodendronov a iných rastlín… Ako som sa dozvedel, množstvo zelene je tam vďaka prednostke železničnej stanice z Bánoviec nad Ondavou. A čo má spoločné prednostka železničnej stanice z Bánoviec nad Ondavou so stanicou v Michalovciach? Nuž to, že prednosta stanice bola kedysi spoločensky uznávaná a cenená pozícia. Dnes sa v rámci čudnej racionalizácie jeden prednosta stará aj o tri rýchlikové stanice a často okrem svojej prednostovskej práce (ktorú pri takejto kumulácii staníc nestíha), musí zvládať aj vysýpať odpadkové koše na staniciach.

V Michalovciach na stanici bol problém len so záchodom. Neviem, či je to tam bežné, alebo išlo o náhodu, ale v čase našej návštevy, bol stav pánskych záchodov priam katastrofálny. Pritom vo vestibule sa s mopom komótne pohybovala počerná rómska dievčina oblečená do trička upratovacej spoločnosti a na mokro utierala dlažbu, ktorá na rozdiel od záchodov určite akútne ošetrenie nepotrebovala. Akútny stav bol na záchode a tam sa nič neriešilo.

Stav slovenských železníc je katastrofálny.

Otázky, na ktoré žiadam odpovede:

Aké je priemerné ročné meškanie vlakov ZSSK?
Prečo bol EX 605 Tatran dňa 4. augusta 2023 s odchodom o 9,27 hod. pristavený až desať minút po plánovanom odchode?
Prečo nám sprievodca v podstate odmietol zabezpečiť čakanie prípojného vlaku do Michaloviec?
Aké budú voči nemu vyvodené opatrenia?
Prečo nie je možné komunikovať medzi jednotlivými vlakovými súpravami mobilmi, či vysielačkami, ako som to opísal v príklade z Čiech?
Prečo oznam o pristavení vlaku na konkrétne nástupisko sa uvádza na informačnej tabuli na poslednú chvíľu?
Čo mienia železnice urobiť, aby skončilo nehorázne meškanie takmer všetkých vlakov?
Prečo prípoje do Čiech už nečakajú na meškajúce slovenské vlaky?
Ako je možné, že podchod na železničnej stanici v Košiciach je v takom stave, v akom je? (prebiehajúce rekonštrukcia stanice nemôže byť legitímnym dôvodom)

Zodpovednosť určitých ľudí za daný stav železníc mi je známa aj bez odpovedí ZSSK a ŽSR na moju sťažnosť. A neočakávam, že by to vo svojej odpovedi napísali oni. Takže to napíšem ja:

Za vlády Mikuláša Dzurindu došlo k rozdeleniu slovenských železníc na tri samostatné subjekty, lebo to vraj vyžadovala Európska únia. Nebola to pravda! EÚ vyžadovala len oddelené účtovníctvo osobnej a nákladnej dopravy, čo sa dalo riešiť v rámci pôvodnej spoločnosti. Rozdelením na tri subjekty došlo k vytvoreniu zárobkových a nezárobkových subjektov, čo sa podpísalo na stave osobnej prepravy. Za Dzurindovej vlády sa rušili okrajové železničné trate, ktoré by sa v iných krajinách s radosťou využívali pre rozvoj turistického ruchu. Zároveň za Dzurindovej vlády došlo k masívnemu rozkradnutiu majetku železníc. A tento človek, ktorý má na svedomí aj rozpredaj ďalších kľúčových odvetví a na triku má aj nehorázny slovenský súhlas s bombardovaním Juhoslávie má ešte odvahu kandidovať v parlamentných voľbách?

Počas Radičovej vlády minister dopravy Ján Figeľ z KDH chcel zachraňovať ekonomiku železníc. A nedokázal to inak, ako skresaním mzdových nákladov – vtedy došlo k prepusteniu 7 500 (!) zamestnancov železníc. Tých zamestnancov, ktorí dnes chýbajú. Dnes však už na zdevastovaných železniciach chýba všetko – chýbajú ľudia, niet peňazí na údržbu, niet peňazí na nové vagóny, lokomotívy. Chýbajú rušňovodiči. Tí pôvodní, kvalitní, odišli pracovať do súkromných spoločností alebo do zahraničia. Rušňovodiči dnes chýbajú, lebo o finančne podhodnotenú, ale zodpovednú prácu nemajú ľudia záujem. V snahe zohnať aspoň niekoho sa výrazne znížili kritériá na prijímanie nových ľudí so záujmom o túto prácu. Dnes cestujúcich po slovenských koľajniciach vozí hocikto, kto má obe ruky a nohy a dokáže sa teda vyštverať po schodíkoch do lokomotívy. Prepravujú nás prestarnuté rušne a aj tých je nedostatok. Voľakedy bolo na každých 50 – 100 km trate k dispozícii niekoľko náhradných lokomotív. Dnes je problém vôbec zohnať funkčnú lokomotívu k vlakovým súpravám. Ale nikto to nerieši. Koho by to trápilo? Tých šašov hrajúcich sa na štátnikov? Tých zaujíma len odosielanie peňazí a zbraní na Ukrajinu. Zbrojenie na prvom mieste! Ukrajina first!

A ešte pár slov k Zemplínskej Šírave…

Na Zemplínskej šírave som bol naposledy pred nejakými pätnástimi rokmi. Vtedy som ju celú obišiel na bicykli. S odstupom rokov môžem hodnotiť zmeny, ktoré tu nastali. Pribudli nejaké nové ubytovacie zariadenia, ale rovnako zostali aj chátrajúce komunistické skanzeny. Absolútne nepochopiteľné pre mňa však je, že dodnes nie je okolo celej nádrže vybudovaný kvalitný cyklochodník. Dokonca aj ten kúsok medzi Vinným a Klokočovom, ktorý tam zostal z čias minulých, je v dezolátnom stave.

Po celom Slovensku sa z eurofondov stavajú kadejaké rozhľadne, často na úplne nepochopiteľných miestach, až človek žasne prečo a na čo to ktosi schválil? Ale aby sa pri tzv. slovenskom mori vybudoval kvalitný cyklochodník, na to peniaze nie sú? Alebo je problém s vlastníctvom pozemkov? Rozum mi zostáva stáť, že k tomu dosiaľ nedošlo! Cyklochodník je jeden z rozhodujúcich impulzov pre rozvoj turizmu a príchod ďalších návštevníkov. Ak porovnám české Lipno a Zemplínsku Šíravu, mám pocit, že Slovensko uviazlo kdesi v praveku turistického ruchu.

Kedy konečne príde vláda, ktorá začne riešiť problémy ľudí a nie angažovať sa v cudzích vojenských konfliktoch? Len dúfam, že to nebude Progresívne Slovensko – to by našu krajinu dojevallo ešte viac!