Sikhizmus patrí k najmladším náboženstvám na svete. Vzniklo v 15. storočí v Pandžábe – regióne, ktorý sa nachádza na dnešnom území severnej Indie a Pakistanu. Stúpencov sikhizmu je na celom svete okolo 26 miliónov. Ide o piate najväčšie náboženstvo na svete. Sikhovia tvoria asi 2% populácie Indie, pretože táto krajina je prevažne hinduistická. V regióne Pandžáb však sikhovia tvoria 60% populácie. Sikhizmus je monoteistický, čo znamená, že sikhovia veria v jedného Boha, Waheguru (znamená to Úžasný Boh alebo Úžasný Pán) a uctievajú ho. Veria, že Boh/Waheguru stvoril svet a je tiež súčasťou stvorenia. Každý je súčasťou Božieho stvorenia, a preto sú si v Božích očiach všetci rovní. Guru v Pandžábe znamená učiteľ alebo osvietenec. Sú to tí, ktorí vás privedú z temnoty nevedomosti do svetla poznania a porozumenia. Zakladateľom sikhizmu bol guru Nanak (1469–1539). Bol prvým guru v tomto náboženstve a vytvoril ho preto, lebo v hinduizme aj islame mu prekážali isté ich aspekty. V hinduizme to boli: rituály, zobrazovanie bohov, kúpanie sa na svätých miestach, kastový systém, rozdiely medzi mužmi a ženami. Islamským problémom pre guru Nanaka bola hlavne – militantnosť a agresivita, taktiež aj odmietanie ostatných náboženstiev. Sikhizmus je tak vlastne tým najmierumilovnejším náboženstvom, ktoré hovorí, že všetci sú si rovní, či už ide o muža a ženu, bohatého a chudobného, stúpenca takého či onakého náboženstva. Sikhovia nefajčia, nepijú alkohol a nejedia mäso.
Všetci sme si rovní, hlásal guru Nanak. Existuje len jeden univerzálny boh a tým je pravda.
Po prvom guruovi nasledovalo deväť ďalších ľudských guruov v jednotnom duchu sikhizmu.
Posledný, desiaty guru Gobind Singh vytvoril konečnú verziu svätej knihy sikhizmu. Táto posledná sikhská svätá kniha sa nazýva Guru Granth Sahib . Guru Gobind Singh vyhlásil, že Guru Granth Sahib (teda kniha) má byť jedenástym a posledným guru – tzv. večný guru. Svätá kniha je preto vážená a uctievaná. Guru Granth Sahib je v každej gurdváre (sikhský chrám) držaná pod baldachýnom na vyvýšenej plošine. Sikhovia si v jej prítomnosti vyzúvajú topánky a nikdy sa jej neotočia chrbtom – rozumej: v prítomnosti tej knihy. Čítanie celej Guru Granth Sahib je bežné na každom veľkom sikhskom festivale, ktorý trvá asi 48 hodín!
Najväčšia každodenná atrakcia v amritsarskom Zlatom chráme začína o 21,00 hodine. Je ňou vynášanie svätej knihy na kvetinovom nosidle z chrámu a jej prenesenie po mostíku uprostred vody do miestnosti (spálne), kde „odpočíva“ do ďalšieho dňa.
Posledný ľudský guru Gobind Singh vytvoril koncept Khalsa. Khalsa by mal mať čisté srdce a myseľ a mal by byť ochotný bojovať proti útlaku, kdekoľvek sa dá nájsť. Muži, ktorí sú pokrstení ako Khalsa, prijímajú titul Singh, čo znamená lev, zatiaľ čo ženy zasa meno Kaur, čo znamená princezná. Guru Gobind Singh tiež vytvoril 5 K, ktoré sú fyzickými príkladmi zasvätenia Khalsa a oddanosti guruovi a Bohu:
- Kesh (nestrihané vlasy ako symbol oddanosti Bohu)
- Kara (oceľový náramok, ktorý symbolizuje jednotu s Bohom a Khalsou)
- Kanga (hrebeň, ktorý je znakom čistoty)
- Kirpan (meč, ktorý je symbolom obrany pred náboženským prenasledovaním)
- Kachera (bavlnené spodky, ktoré sú symbolom sebaúcty a sebaovládania)
Ako som už spomínal nestrihané vlasy si Sikhovia schovávajú do turbanu a ten nosia takmer všetci. Oceľový náramok nielenže Sikhovia nosia, ale na tunajších trhoch so suvenírmi patria k najžiadanejším artefaktom, ktoré si turisti kupujú. Či majú aj hrebeň a bavlnené spodky to neviem, ale fakt je, že najmä v deň sviatku diwali sa väčšina sikhov vyzdobila mečmi. Od veľkých zahnutých s čepeľami metrovej dĺžky až po malé mečíky visiace im na retiazke pri boku. Tieto malé mečíky možno vidieť často aj u sikhských migrantov žijúcich v zahraničí, najmä na Západe (v Spojenom kráľovstve je ich okolo 850 000, v Kanade 470 000, v USA 700 000, v Keni, Ugande a Tanzánii po 100 000, v Austrálii 125 000 a v Malajzii 100 000)
sikhský nôž
Pri vstupe do objektu Zlatého chrámu vás skontrolujú, najmä ak máte batoh a každého cudzinca sa spýtajú, či náhodou nemá so sebou cigarety? Lebo to sa nesmie!
Prejdete mramorovou vstupnou bránou a po schodoch zídete dole k Jazeru nektárov (tiež vodná nádrž Amrit Sarovar, t.j. Nektár nesmrteľnosti). Vodná nádrž, ktorú napájajú podzemné pramene, rovnako ako celý objekt, má štvorcový pôdorys. Mužskí vyznávači sikhizmu sa v jazere kúpu hocikde, pre ženy je vyhradený len jeden roh nádrže, kde sú paravány na prezlečenie. Kúpeľ v tejto vode údajne očisťuje dušu, uzdravuje, či dokonca zabezpečuje nesmrteľnosť. Omočil som sa v nej aj ja, tak uvidíme…
Na kúpanie je voda s privretými očami ešte spôsobilá, žijú v nej dokonca aj ryby. Navyše chrámový zriadenec plaviaci sa v člne zberá sieťkou nečistoty z hladiny. Keď som však videl, ako sikhská žena naberá z bazénu vodu do dlaní a dáva ju piť svojmu sotva päťročnému synovi, pomyslel som si, čo by na to povedal MUDr. Ján Mikas.
Jazero nektárov
Jazero nektárov a chrámová stráž
Zlatý chrám
Zlatý chrám
Zlatý chrám
Areál Zlatého chrámu
Areál Zlatého chrámu
Areál Zlatého chrámu
V Zlatom chráme sa spájajú hinduistické a moslimské umelecké a architektonické štýly. Chrám je bohato zdobený mramorovými sochami, obrovským množstvom cenných kameňov, jeho strecha a celé obloženie je zlaté (spotrebovalo sa tu údajne 750 kilogramov zlata). Zlatou farbou je natreté aj všetko, čo nie je zo zlata, vrátane káblov vedúcich k reproduktorom. Len sledovacie kamery sú z klasického bieleho plastu. Ohurujúci efekt celého objektu spočíva v kontraste blyštiaceho sa Harmandir Sahibu (Zlatého chrámu) uprostred vodnej nádrže a menších chrámov, svätýň a odpočivární z bieleho mramoru. Ide údajne o najnavštevovanejšiu pamiatku Indie (dokonca navštevovanejšiu ako slávny Tádž Mahal).
V rohoch nad strechou chrámu vyčnievajú vežičky, ktoré vzdialene, ale skutočne len veľmi vzdialene, pripomínajú vežičky Bratislavského hradu. V slnečných lúčoch sa trblietajú ako v rozprávke. V celom areáli znie z reproduktorov spev a zvuky tradičných nástrojov, ale možno tu počuť aj živú hudbu muzikantov oblečených v tradičnom oblečení. Do toho sa mieša prednes textov z posvätnej knihy Guru Granth Sahib – najdôležitejšej písomnosti sikhského náboženstva zloženej z 1 430 veršov. Musím pripustiť, že miesto má skutočne pôsobivú atmosféru, smerujúcu človeka k meditácii, i keď nie je práve vyznávačom sikhského náboženstva.
Posvätné texty sa tu čítajú od rána do večera, ľudia pritom sedia na zemi a počúvajú alebo sa modlia. Najviac očakávaný okamih nastáva okolo deviatej večer. Vtedy sa do Zlatého chrámu usiluje dostať aj najviac ľudí. V tento čas sa totiž posvätná kniha, ktorú celý deň prikrývali vzácnymi látkami a ovievali, aby jej nebolo teplo, odnáša z chrámu na zlatých nosidlách vyzdobených čerstvými kvetmi do skrýše (spálne), kde si odpočinie, aby sa už okolo štvrtej hodiny rannej zase vrátila do chrámu.
Video: Vynášanie svätej knihy
Areál Zlatého chrámu je otvorený nonstop a vstupné sa neplatí.
Ani táto posvätná pôda Sikhom nebránila, aby nás neustále zahŕňali žiadosťami o spoločnú fotografiu.
Je to milé, ale po istom čase už aj otravné…
Na streche Zlatého chrámu
Na streche Zlatého chrámu
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty