Z Amritsaru do Péšávaru – 5. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 5. časť

4. januára 2024 09:55, Prečítané 991x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Pôvodne sme povestný ceremoniál zatvárania indicko-pakistanskej hranice Attari-Wagah chceli navštíviť až ďalší deň, ale zistenie, že v nedeľu bude v Indii sviatok Diwali, zmenil naše rozhodnutie. V prenajatom aute sme zamierili k hranici už dnes. Hranica sa nachádza 28 kilometrov od Amritsaru. A z hranice je to okolo 20 kilometrov do pakistanskej metropoly Lahore (Láhaur).

Pred rozdelením Britskej Indie boli Lahore a Amritsar prominentnými mestami a obchodnými centrami vtedy nerozdeleného Pandžábu. Po oddelení Indie a Pakistanu bolo zriadené spoločné kontrolné stanovište v blízkosti hraničného piliera č. 102, ktorý sa nachádza na historickej ceste Sher Shah Suri alebo Grand Trunk Road (iné názvy: Uttarapath , Sarak-e-Azam , Shah Rah-e-Azam , Badshahi Sarak a Long Walk). Ide o jednu z najstarších a najdlhších veľkých obchodných ciest v Ázii, ktorá už najmenej 2 500 rokov spája Strednú Áziu s indickým subkontinentom. Vedie od Teknafu v Bangladéši na hranici s Mjanmarskom do Kábulu v Afganistane. Pred otvorením Aman setu v Kašmíre v roku 1999 to bolo jediné cestné spojenie medzi týmito dvoma krajinami.

K hraničnému prechodu vedie z Amritsaru pomerne široká dvojprúdová asfaltová cesta – dalo by sa povedať diaľnica. Ale zároveň treba slovo diaľnica brať s rezervou, pretože bežné je stretnúť na ceste kravy. Niektorí tvrdia, že aj na našich cestách často stretávajú kravy, ale tieto indické sú štvornohé. Na tejto ceste diaľničného typu vás nemôže prekvapiť ani auto jazdiace v protismere. Tak to tu proste funguje!

indicko-pakistanská hranica Attari-Wagah

Budova na indicko-pakistanská hranici Attari-Wagah (z opačnej strany budovy je hľadisko určené pre vojenskú prehliadku)

Čím viac sa blížime k hranici, tým viac pribúda áut. Hoci ceremoniál zatvárania hranice (otvorená je od 9,00 do 18,00) sa koná dennodenne, stále láka veľké množstvá divákov, z ktorých drvivá väčšina sú domáci. Od miesta, kde sa dá zaparkovať musíte k hranici prejsť ešte kus cesty peši. Trasa je samozrejme obkolesená stánkami ponúkajúcimi všetko možné, ale v prvom rade indické štátne vlajky, šiltovky vo farbách štátnej vlajky a rovnako sfarbené šály. Indovia ich nadšene kupujú. Od pouličných stajlistov si dávajú na líca namaľovať vodorovné pruhy šafranovej, bielej a zelenej farby a do bielej plochy modré koleso dharmy – tak, ako je to na indickej štátnej zástave.

Nás upútal stánok, ktorého vývesný štít sľuboval v Indii veľkú vzácnosť. Spýtali sme sa majiteľa, či skutočne má pivo a keď sme dostali kladnú odpoveď, ubezpečili sme ho, že hneď po skončení ceremónie prídeme.

Občerstvovacie stánky na indicko-pakistanskej hranici Attari – Wagah

Objekt, kde sa ceremónia odohráva pripomína futbalový štadión. Pri vstupe prejdete röntgenovou kontrolou, ak máte so sebou batoh, musíte ho odniesť do úschovne. Fotoaparát a kamera sú povolené, ale ak máte so sebou aj power banku, tá už povolená nie je.

Tribúny sa postupne zapĺňajú. Na ploche pochodujú akési deti a po nich ženy. Celý čas sa tam producíruje aj statný vojak oblečený v maskáčovej uniforme, ktorý s mikrofónom v ruke hecuje obecenstvo podobne ako roztlieskavačky na hokejovom štadióne. A indické obecenstvo vrelo reaguje.

„Hindustán Zindabád, Hindustán Zindabád“ žiada roztlieskavač a obecenstvo z mnohých hrdiel poslušne odpovedá:

„Hindustán Zindabád, Hindustán Zindabád“

Pakistanská strana za bránou však veľmi nezaostáva. Ide o to, kto prekričí tých druhých. Odozva z pakistanskej strany, kam sme až tak dobre nevideli, však bol predsa len slabšia. Na druhý deň, keď sme touto hranicou prechádzali do Pakistanu, som pochopil prečo. Pakistanské tribúny sú omnoho menšie a teda aj kričiacich sa logicky zmestí menej.

Pravda je, že v deň našej návštevy ani indické tribúny neboli zaplnené do posledného miesta – niektoré sektory ani neotvorili – ale aj takejto návšteve by sa potešil hociktorý slovenský futbalový prvoligový tím.

Každodenný rituál pri západe slnka, ktorý svoju históriu začal písať v roku 1959 ma trochu sklamal. Očakával som serióznu vojenskú prehliadku niekoľkých stovák vojakov, ale celé dianie na indickej strane zabezpečovala len približne dvadsiatka operetne nakašírovaných vojakov s komickými červeno-žlto-čiernymi chocholmi na hlavách. A dokonca ani tá hŕstka vojakov vlastne spoločne veľmi nepochodovala. Vždy sa predvádzala len dvojica vojakov. Vykopávali nohami do úctyhodnej výšky, ale celková choreografia ich vystúpenia vzbudzovala skôr úsmev. Je to zmes pochodovania, drobčenia, poskakovania a samozrejme hrozenia rukami a výkopmi nohami smerom k pakistanskej strane. I keď agresívne vyznenie prehliadky sa vraj od roku 2010 trochu zmiernilo. To všetko sa deje za burácajúceho pokriku nadšeného obecenstva. Ceremónia končí otvorením oboch kovových mrežovaných brán, sňatím indickej a pakistanskej vlajky zo stožiarov, zatvorením brán a odnesením vlajok. Ceremónia má na indickej strane vlastnú webovú stránku, na ktorej sa dá vopred rezervovať preferované sedadlo.

O tomto ceremoniáli sa tvrdí, že je to symbol bratstva a spolupráce medzi obomi jadrovými mocnosťami, lenže znalci vedia, že ich vzťahy nie sú až také ideálne. Spoločná hranica meria približne 3 000 kilometrov a obe strany majú na nej rozmiestnených po milióne vojakov. Vojenské konflikty medzi obomi krajinami sa udiali v rokoch 1947, 1965, 1971, 1999. Sporným územím, ktoré si nárokuje aj Čína, je Kašmír. Sporadické prestrelky sa udiali aj v ďalších než spomínaných rokoch…

2. novembra 2014 približne dvadsaťročný útočník odpálil 25 kg výbušniny vo svojej veste 600 metrov od hraničného priechodu večer hneď po skončení hraničnej ceremónie. Samovražedný útok sa stal na pakistanskej strane hranice Attari – Wagah. Zabitých bolo približne 60 ľudí a najmenej 110 ľudí bolo zranených.

Video:Ceremoniál zatvárania indicko-pakistanskej hranice vo Wagah

Video: Ceremoniál zatvárania indicko-pakistanskej hranice Wagah 2

Video: Ceremoniál zatvárania indicko-pakistanskej hranice vo Wagah 3

Video: Ceremoniál zatvárania indicko-pakistanskej hranice vo Wagah 4

Po skončení vojenskej prehliadky sme zamierili do pohostinského zariadenia, kde nám majiteľ prisľúbil podať pivo. Znovu sme sa ho opýtali, či skutočne má ozajstné alkoholické pivo a keď nás ubezpečil, že áno, sadli sme si ku kovovému stolčeku. Sledujúc ďalšie dianie v pouličnom bufete v nás začali hlodať pochybnosti. Nastal totiž zvláštny ruch, pobehovanie a zháňanie a keď nám pivo nepriniesli ani po desiatich minútach, začali sme zisťovať prečo. Majiteľ úprimne a bez kúska hanby oznámil, že pivo sa dá zohnať tri kilometre v dedine Attari a že tam vyšle pešieho posla. Tri kilometre tam, tri späť – to by aj Jozef Pribilinec či Matej Tóth nedali skôr ako za pol hodinu. Nehovoriac o tom, či by to pivo v Attari vôbec zohnal, keď sme ho nevedeli zohnať ani v omnoho väčšom Amritsare.

Odišli sme.