Z Amritsaru do Péšávaru – 12. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 12. časť

14. januára 2024 15:34, Prečítané 872x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Na Islámábád sme veľa času nemali, tak sme sa dali hneď zaviezť k Faisalovej mešite.

Už som ju v predchádzajúcom texte spomínal. Mešita kráľa Faisala je najväčšia mešita v Pakistane a jedna z najväčších na svete. Nachádza sa na úpätí kopcov Margalla, čo je najzápadnejšie úpätie Himalájí. Je teda umiestnená nad mestom, vďaka čomu ju vidno zo vzdialenosti mnohých kilometrov. Ide o hlavnú turistickú atrakciu v Pakistane. Jedna z hlavných islámábádských dopravných tepien – Faisal avenue vedie priamo k nej. Žiarivo biela farba mešity v porovnaní s tmavozeleným pozadím vegetácie kopcovitého terénu dáva možnosť mešite vyniknúť.

Výstavba mešity začala v roku 1976. Grant vo výške 28 miliónov dolárov na jej výstavbu poskytol saudský kráľ Faisal, ktorého meno mešita nesie. Mešita nemá typickú kupolu. Tvarom pripomína beduínsky stan, v rohoch ktorého sa vynímajú štyri 79 metrov vysoké minarety. Kapacita Faisalovej mešity je približne 300 000 veriacich, z toho hlavné priestory majú kapacitu 74 000 ľudí vo vnútornej hale a na nádvoriach. Areál okolo mešity má kapacitu ďalších až 200 000 ľudí. Niektorí tradiční a konzervatívni moslimovia kritizujú vzhľad mešity za nekonvenčný dizajn a nedostatok tradičnej kupolovej štruktúry.

Impulz k výstavbe dal v roku 1966, kráľ Faisal bin Abdul-Aziz, keď počas svojej oficiálnej návštevy Pakistanu podporil iniciatívu pakistanskej vlády vybudovať národnú mešitu v Islámábáde. V roku 1969 sa konala medzinárodná súťaž, v ktorej architekti zo 17 krajín predložili 43 návrhov. Víťazným sa stal návrh tureckého architekta Vedata Dalokaya. Výstavba mešity začala v roku 1976 a do značnej miery bola financovaná vládou Saudskej Arábie v sume viac ako 130 miliónov saudských rialov (dnes približne 120 miliónov dolárov). Po atentáte na kráľa Faisala mešitu pomenovali po ňom. Kráľa Faisala zabil princ Faisal bin Musaid – syn jeho nevlastného brata Musaida bin Abdul-aziza. Stalo sa to počas audiencie, keď ho princ išiel objať a kráľ Faisal sa naklonil, aby svojho synovca v súlade so saudským zvykom pobozkal. V tom okamihu princ Faisal bin Musaid vytiahol pištoľ a zastrelil ho. Prvý výstrel zasiahol kráľovu bradu a druhý mu prešiel uchom. Najvyšší náboženský súd princa uznal vinným a odsúdil na trest smrti. Princa verejne sťali na námestí Deera v Rijáde.

Pred mešitou nechýba úschovňa topánok, tentoraz nestrážená, samoobslužná. V podstate len dlhý betónový regál, kam si človek odložil topánky a dúfal, že po návrate ich tam nájde. Ale kto by už len mal záujem o moje staré, silno ojazdené sandále zn. Teva? Samozrejme, že mi nezmizli. Počkali ma pekne v regáli. Stratil som ich až o pár dní neskôr. Pravdepodobne na letisku v Pešavare, alebo v Abú Zabí.

Faisalova mešita ohromí rozlohou, ale v deň našej návštevy sa tam modlilo najviac päťdesiat ľudí, ktorí v tých veľkých priestoroch pôsobili stratene. Mešitou sa rozliehal ampliónmi šírený hlas modliaceho sa a pôsobilo to veľmi oduševňujúco. Pri bočných stenách mešity sa v regáloch a v presklených vitrínach vynímali knižné výtlačky koránu v mnohých svetových jazykoch.

Pri odchode z mešity sa nám celkom nečakane prihovoril jeden z modliacich sa. Dostali sme bezplatný, priateľský a oduševnený výklad o histórii mešity. Viete si predstaviť, že by nejaký Slovák takto odchytil v Dóme Sv. Martina náhodného rakúskeho turistu a porozprával by mu o histórii chrámu? Ak by teda o nej vôbec niečo vedel…

Faisalova mešita v Lahore

Video: Faisalova mešita v Islámábáde

Islámábád vzhľadom na to, že je to pomerne mladé mesto bez historického centra, nevie až tak veľa toho ponúknuť. Okrem Faisalovej mešity sa návštevníci dávajú zaviezť taxíkom do parku Daman – e – Koh nachádzajúceho sa na kopci severne od Islámábádu. Záhrada sa nachádza v centre kopcov Margalla, ktoré, ako som už spomínal, tvoria najzápadnejšie predhorie Himalájí. Park sa sa rozkladá v nadmorskej výške 731 metrov a približne 150 výškových metrov nad hlavným mestom, takže poskytuje naň panoramatický pohľad. Ide o obľúbenú destináciu Islámábádčanov aj turistov. Cesta z mesta je pomerne úzka, kľukatá a vzhľadom na prevýšenie je vhodné zvoliť si taxikára s Autom(!), nie s dýchavičným vrakom pohybujúcim sa len silou vôle.

Taxi pre piatich do Daman – e – Koh

Po celom parku možno stretnúť opice a údajne tu možno počas zimných mesiacov vidieť aj leopardy. 28. júla 2010 sa tu udiala dosiaľ najhoršie letecká katastrofa v dejinách Pakistanu, keď sa zrútilo dopravné lietadlo Airbus A321-231 pakistanskej leteckej spoločnosti Airblue, pričom zahynulo všetkých 146 cestujúcich a šesť členov posádky. Haváriu spôsobilo kapitánovo arogantné správanie a jeho nesprávny postup riadenia letu, na čo submisívny prvý dôstojník nedokázal včas zareagovať a odvrátiť katastrofu.

V parku je viacero stánkov s občerstvením, možno sa tu povoziť či odfotiť na vyzdobenej ťave alebo si zastrieľať zo vzduchovky. To je obľúbená kratochvíľa, ktorú možno pozorovať na mnohých miestach Pakistanu. Ničím sa to však nepodobá na naše lunaparkové strelnice. Tu sú k drevenej doske pripevnené nafúknuté farebné balóniky s priemerom aspoň desať centimetrov. Povedali by ste si, že taký cieľ musí trafiť z dvoch, troch metrov aj bývalý minister obrany s modrou knižkou. Lenže málokedy sme videli, že by niekto trafil. To zákonite vyvoláva podozrenie, že mušky na vzduchovkách sú zmanipulované ako výberové konania na ministerstve onoho ministra.

Streľba zo vzduchovky v parku Daman – e – Koh

park Daman – e – Koh

Najväčšou atrakciou parku Daman – e – Koh je však južná terasa, z ktorej aj bez pomoci nainštalovaných ďalekohľadov je skvelý výhľad na Islámábád, Faisalovú mešitu, Siedmu avenue a jazero Rawal sú. Práve na tejto terase (kde sa s nami zase chcel každý fotiť, veď čo by to bola za pamiatka z Daman – e – Koh, keby na nej chýbal nejaký Európan?) sme sa zoznámili so skupinou vysokoškolských študentiek. Na moslimské zvyky boli veľmi kontaktné a aj veľmi pekné. Tá najkrajšia z nich bola študentkou psychológie. Pri tej príležitosti mi napadla myšlienka, či by sa psychológ vyštudovaný na západe uplatnil v Pakistane a naopak. Kultúrne odlišnosti, podľa mňa, musia mať vplyv aj na riešenie psychologického poradenstva.

Pohľad z parku Daman – e – Koh na Faisalovu mešitu

Pohľad z parku Daman – e – Koh na Islámábád

Z Daman – e – Koh sme sa presunuli taxíkom o pár kilometrov ďalej, k tzv. Pakistanskému monumentu nachádzajúcemu sa v jednom z rohov rozľahlého Shakarparianského národného parku v tesnej blízkosti tzv. nultého bodu tvoreného obrovskou križovatkou, kde sa krížia Islamabad highway a Srinagar higway (Kašmírska diaľnica).

Pakistanský pamätník je národná pamiatka a zároveň múzeum dedičstva. Vybudovali ho s cieľom, aby symbolizoval jednotu pakistanského ľudu. Monument pozostáva zo štyroch veľkých okvetných lístkov. Tie predstavujú každú zo štyroch hlavných kultúr Pakistanu: Pandžáb, Baloch, Sindhi a Paštún. Tri menšie okvetné lístky zase znázorňujú menšiny, Azad, Kašmír a Gilgit-Baltistan. Základný kameň položili 25. mája 2004 a pamätník dokončili v roku 2006. Slávnostne ho otvoril 23. marca 2007 prezident generál Parviz Mušarráf. Vďaka svojej nadmorskej výške je pamätník viditeľný z celej metropolitnej oblasti Islámábád-Rawalpndí a je obľúbenou turistickou destináciou.

Pár desiatok metrov od pamätníka sa nachádza Pakistanské historické múzeum, ktoré prezentuje príbeh o vytvorení Pakistanu. Obe stavby sú spojené veľkým námestím, známym ako Freedom Plaza. Múzeum zobrazuje všetky dôležité udalosti vedúce k vzniku pakistanského hnutia za nezávislosť. Súčasťou je aj výstava voskových figurín dôležitých historických postáv, referenčná knižnica, audiovizuálny archív a konferenčná sála s posluchárňou.