Do Péšávaru sme dorazili okolo deviatej večer, teda bola už tma. A v uliciach okolo péšávarskej železničnej stanice poriadne hustá. Napriek tomu sme na adresu nášho zarezervovaného hotela šli peši, pretože to malo byť len dvadsať minút chôdze. Tmavé ulice nepôsobili práve dôveryhodným dojmom, ale tma zároveň aspoň čiastočne zahaľovala našu európsku identitu, takže okoloidúci si nás veľmi nevšímali. Môj pocit, že tma našu identitu zahaľuje bol asi aj tak falošný. Péšávar je totiž zo všetkých navštívených miest najkonzervatívnejší, čo sa týka oblečenia. A západnými turistami aj najmenej navštevovaný. Ak v Péšávare máte na sebe európske oblečenie, ste nenápadný ako monokel na tvári vyblednutej krásotinky. Za celé tri dni pobytu sme v tomto meste stretli len dvoch európsky vyzerajúcich ľudí a okrem nich nikoho v európskom oblečení. Veď sme pôvodne aj rozmýšľali, že si kúpime shalwar kameez a kurtu, aby sme medzi domácich lepšie zapadli, ale napokon to nikto neurobil.
Keď sme dorazili do hotela, dozvedeli sme sa od recepčného, že o našej rezervácii nič nevedia a nič voľné nemajú. Bola to dosť hlúpa situácia, pretože večer bol už pomerne pokročilý a my sme nemali kde spať. Recepčný však bol taký ochotný, že nám dovolil sadnúť si do veľkej luxusnej sedačky zaberajúcej značnú časť haly a čakať tam, kým Maťo obehne okolité hotely. Na ulici Grand Trunk Road ich bolo pomerne dosť. Veď aj tento hotel priamo susedil s dvomi ďalšími. Maťo sa však dlho nevracal.
V Péšávare totiž nie je pre cudzinca úplne ľahké nájsť si ubytovanie. Problém spočíva v tom, že hotely, ktoré chcú ubytovávať cudzincov, musia mať od úradov akúsi bezpečnostnú previerku. V čom spočíva neviem, ale isté je, že pred každým takýmto hotelom patroluje aspoň jeden nedôveryhodne vyzerajúci chlapík v teplákoch, či v inom, uniforme vzdialenom oblečení so samopalom v ruke. Cudzinca v Péšávare údajne môžu ubytovať aj ostatné hotely, ale len v prípade, že je majiteľom povolenia pre vstup do rizikových oblastí, ako je napríklad Balučistan, či Khyber-Pakhtunkhwa (Péšávar je hlavné mesto provincie Khyber-Pakhtunkhwa). My sme žiadne povolenie nemali…
Na webovej stránke slovenského ministerstva zahraničných vecí dodnes svieti odporúčanie: „Veľvyslanectvo SR v Teheráne (územne príslušné, Slovensko v Pakistane nemá zastupiteľstvo) neodporúča turistické cesty do Pakistanu.“
V ďalšom odstavci webovej stránky je odporúčanie rozšírené o tieto dodatky: „Vzhľadom na zhoršenú bezpečnostnú situáciu v krajine a možné riziká Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR dôrazne neodporúča občanom SR smerujúcim do Pakistanskej islamskej republiky cestovať do oblastí severozápadného Pakistanu susediacich s Afganistanom (provincia Khyber-Pakhtunkhwa, provincia Balučistan s vysokým rizikom sektárskeho a etnického násilia, Lahore, kde hrozia bombové atentáty).
Keď vás už v Péšávare ubytujú, zaujímavá je tiež povinnosť každý večer, keď sa vraciate do hotela, nahlásiť, kde ste sa počas celého dňa pohybovali. Recepčný informáciu zapíše do knihy. Ak to nenahlásite, zaklopká vám na dvere hotelový poslíček a upozorní vás, že musíte zísť dole a to oznámenie vykonať. Presne opačne ako vo Vysokých Tatrách. Tam by ste mali nahlásiť kam idete (na akú túru) pred odchodom z hotela, v Péšávare naopak. Zmysel tatranského opatrenia chápem, zmysel péšávarskeho chápu asi len Pakistanci.
Nezapamätal som si meno hotela, v ktorom sme čakali na Maťa, ale keď som ho doma spätne hľadal cez google map, tak som nadobudol silný dojem, že to bol hotel s názvom Afandi. A práve tento hotel sa neslávne preslávil pred piatimi rokmi (máj 2018) nočným výbuchom, pri ktorom prišlo o život šesť hotelových hostí. Policajné orgány údajne nenašli žiadnu výbušninu a príčinu výbuchu videli v zlej plynoinštalácií a v prípadnej nesprávnej manipulácii s ňou. A tak dodatočne som bol aj celkom rád, že nás v tomto hoteli odmietli… Názornú ukážku toho, ako to fungovalo s bezpečnosťou v hoteli Afandi sme stihli zažiť aj počas nášho vyše hodinového čakania na Maťa. Na ulici hliadkujúci hotelový ochrankár so samopalom prehodeným cez plece, ktorý oblečením pripomínal človeka práve sa chystajúceho do posilňovne, zrazu zistil, že si potrebuje odskočiť. Vošiel teda do hotelovej recepcie, samopal si odložil do voľného kresla a zamieril na WC. Zotrval v ňom dobrých pätnásť minút. Samopal celý ten čas ležal v kresle uprostred recepcie. Kedykoľvek ste ho mohli zobrať do rúk a vystrieľať celé osadenstvo od strechy až po prízemie, ak by vám náboje stačili…
Keď Maťo konečne prišiel, presunuli sme sa približne o kilometer na tej istej ulici do hotela Amin. Vchádzalo sa doň podjazdom, s rampou, kde opäť hliadkovali dvaja muži so samopalmi, tentoraz aj v akejsi uniforme. Za podjazdom sa nachádzalo niekoľkoposchodové átrium, ktorého všetky štyri strany tvorili veľmi slušne zariadené hotelové izby. V cene hotela boli aj raňajky v hotelovej reštaurácii, o ktorej sa ešte zmienim, lebo si vyžaduje samostatný text.
Zdroj fotografií: autor textu
(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty