Z Amritsaru do Péšávaru – 19. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 19. časť

27. januára 2024 10:57, Prečítané 944x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Po návrate do Péšávaru sme si prenajali tuk-tuk, ktorý nás mal prepraviť z historického centra do okrajovej lokality, kde sa nachádza pašerácky trh. Opäť však nastala situácia, ktorú sme už poznali z Lahore. Motor tuk-tuku začal pokašliavať až nakoniec zdochol. Tuk-tukár len bezmocne rozkladal rukami. Našťastie, nebolo to už ďaleko od pašeráckeho trhu, takže sme tam dokráčali peši. A možno aj vďaka tomu sme naďabili na farmársky trh s ovcami a kozami. Rozprestieral sa v tesnej blízkosti rušnej dvojprúdovej dopravnej tepny. Keby som to mal pripodobniť k Bratislave, tak to vyzeralo tak, akoby na Vajnorskej oproti Polusu nestáli obytné domy, ale šiatre a ohrady farmárskeho trhu so stovkami zvierat.

Tuk-tukár

Čoskoro sme zistili, že to nie je len trh, ale zároveň aj bitúnok. Ovce boli umiestnené v provizórnych ohradách, ale zároveň ich tu na želanie zákazníkov aj zabíjali. Každých pár metrov sa na zemi povaľovali nafúknuté vyvrhnuté žalúdky a črevá týchto prežúvavcov a na niektorých miestach sa zem červenela od vrstiev zrazenej krvi.

Nasledujúce riadky asi nebudú pre ochranárov, ktorí bojujú proti predaju živých vianočných kaprov, pretože ich vraj predavači necitlivo chytajú za očí…. Neviem, čo by títo ľudia povedali na spôsob, akým sa ovce zabíjali na péšávarskom trhu. Pred samotným úkonom k žiadnemu predchádzajúcemu omráčeniu zvieraťa, ako to vyžadujú naše predpisy, nedošlo. Chlapík ovcu jednoducho zvalil na zem a stúpil jej nohou na hruď, aby ju dobre pritlačil k zemi. Jednou rukou chytil hlavu a natiahol jej krk. Druhou rukou, v ktorej držal ostrý nôž prerezal krčnicu. V tejto polohe ju držal dovtedy, kým sa zviera neprestalo metať. Naturálnosť scény zaskočila aj mňa, hoci ako zverolekár som už videl všeličo. Ako hovorím, nič pre slabé povahy…

Farmársky trh s „bitúnkom“

Aj v tomto drsnom prostredí sa ku nám hlásili ľudia, ktorí sa chceli s nami fotiť. A práve tu sme stretli sympatického mladého muža s veľmi dobrou angličtinou, ktorý sa nám ponúkol, že nám bude sprievodcom po pašeráckom trhu. S ním sme prekľučkovali cez rušnú dopravnú tepnu a zamierili do trhových uličiek. Povodil nás po nich, zaviedol do stánkov, do akých sme chceli, pomáhal dohadovať obchody a nič za to nechcel. Evidentne mu robilo dobre, že nás môže sprevádzať a rozprávať sa s nami. Nezostal však s nami až do konca, lebo vysvitlo, že pracuje v miestnej nemocnici a musí sa ponáhľať do služby.

Náš sprievodca pracujúci v nemocnici

Na pašeráckom trhu možno kúpiť všetko, čo si len zmyslíte. Aj drogy, či samopal. V poslednom období síce úrady vraj trochu sprísnili kontrolu nad trhom a zmienené komodity sa nevystavovali veľmi okato, ale nebol nijaký problém sa k týmto veciam dostať. V stánkoch, v akých sa u nás predávajú pečené gaštany, tu predávali lieky. A nielen také, akým sa u nás vraví voľnopredajné, ale aj antibiotiká a hormóny. Bez problémov sa dala kúpiť viagra, teda sildenafil indickej výroby za zlomkovú cenu toho pfajzeráckeho. Nikto z nás ju síce nekúpil, veď všetci sme ešte v junáckom veku, ale určite by som sa nebál ju vložiť do úst, veď ide o oficiálne generikum amerického Pfizera, teda liek musí spĺňať požadované parametre. Čoho by som sa pri liekoch kúpených v takýchto podmienkach obával, to sú skôr podmienky v akých sa skladovali, či možnosť manipulácie s dátumom exspirácie.

Nás, pochopiteľne, nezaujímali samopaly, drogy ani viagra. Ženská časť výpravy vyhľadávala látky, šatky, šaty, mužská časť suveníry, ktoré by priviezli blízkym. Na druhý deň sme mali letieť domov, tak sme tu museli pomíňať naše rupie. Najviac ma lákali obchodíky s orechmi a cukrovinkami. Takým darčekom z cesty nemôžeš nič pokaziť! Na rozdiel od síce pekných a neuveriteľne lacných dámskych topánok, ktoré však nemali žiadne alebo len veľmi pochybné číslovanie a dáme môjho srdca by s najväčšou pravdepodobnosťou nepasovali. To isté sa týkalo aj oblečenia. Ak chcete na trhoch niečo takéto nakúpiť, najlepšie je si to hneď vyskúšať.

Keď sme prechádzali okolo jedného obchodíka s orechmi a sladkosťami všimol si nás jeho majiteľ.

„Poďte sem!“ zavolal na nás a pozval nás za predajný pult. Potom zorganizoval svojho zamestnanca, aby nakrúcal na mobil všetko, čo sa bude diať. Začal nám vysvetľovať:

„Rád vám všetko poukazujem a aj dám ochutnať, ak sa necháte pri tom nakrúcať na video, ktoré potom použijem na reklamné účely na Tik toku.“

Nemali sme nič proti jeho nápadu, veď naše agentúry spravujúce autorské práva aj tak iste nemajú dosah do Pakistanu. Žiadne tantiémy z nášho pohostinského vystúpenia by nám teda aj tak nehrozili.

Nastalo niečo, ako profesionálne divadelné predstavenie. Majiteľ nám zvučným hlasom začal ukazovať postupne všetky položky svojho sortimentu. Natáčal sa smerom do kamery a správal sa ako skúsený televízny konferencier. Okolo stánku sa zhlukovali ľudia a zanedlho tam bolo veľmi tesno. Predavač mal z toho biznis, ale na sucho sme neobišli ani my. Dával nám ochutnávať úplne všetko a nie takým štýlom, že by každému vydelil jeden, dva oriešky, núkal plné misy s tým, že si máme brať, koľko len chceme. Nikdy v živote som sa netlačil orechmi a sladkosťami ako tam. Medzi orechmi nás upútali viaceré druhy, ktoré som dovtedy nikde nevidel, ale žiaľ, neviem ich názvy. Zaujímavé boli napríklad okrúhle orechy veľkosti čerešne srdcovky. Ich škrupina bola veľmi tvrdá, tmavohnedá s úzkym podlhovastým otvorom. (Neviem, či tam bol prirodzene, alebo ho tam predávajúci narezávali). Do otvoru sa vkladal kovový kľúčik, ktorým sa škrupinka otvárala. V každom balíčku týchto orechov boli priložené dva kovové kľúčiky na otváranie. Chuťou najviac pripomínali lieskový orech.

Video: Predavač orechov na trhu v Peshaware si robí reklamu

V ten večer sme sa do hotela Amin vracali cez staré mestské centrum až okolo desiatej. Stihli sme ešte prejsť uličku, kde boli sústredené kníhkupectvá – jediné, ktoré som počas pobytu v Pakistane videl. V jednom z nich bol na čestnom mieste vystavený Komunistický manifest K. Marxa a F. Engelsa. Ale aj kníhkupectvá už zatvárali.

Opäť sme pozorovali ten úžasný fenomén, kedy sa neuveriteľne rušné ulice počas doslova pár minút zmenia na úplne pustú ospalú a tmavú ulicu. Na jednej z nich nás zbadali dvaja policajti vyzbrojenými samopalmi.

„Kde bývate?“ spýtal sa nás jeden z nich.

„Hotel Amin.“

Pokýval hlavou a povedal:

„Mali by ste ísť do hotela, tu to už teraz nie je bezpečné!“

Nič iné sme ani nemali v pláne…

Policajt posielajúci nás do hotela

Ešte pred návratom do hotela som si chcel kúpiť na zajtrajšiu cestu na letisko vodu na pitie. To bolo totiž jediné odporúčanie ohľadom konzumácie, ktoré sme dodržiavali. Pili sme len balenú vodu. Niektorí si dokonca aj zuby po čistení vyplachovali len kúpenou vodou. Ja nie. Používal som vodovodnú bez akýchkoľvek neblahých následkov.

Hľadajúc obchodík s vodou som zistil, že v tesnej blízkosti hotela sa nachádzajú tri obchody so zbraňami vedľa seba. Už som také obchody videl aj predtým, ale teraz som si viac pozrel ich sortiment. V Péšávare naozaj dostanete kúpiť hoci aj guľomet! Či by vám ho predali len tak, alebo by vyžadovali nejaké povolenie to som nezisťoval, pretože majitelia aj tieto obchody už zatvárali. Dosť však pochybujem, že by vyžadovali zbrojný preukaz alebo čosi podobné. So zbraňami sa tu zaobchádza dosť ľahkovážne – viď. opustený samopal na recepcii hotela, keď jeho majiteľ odišiel na WC, či opustený samopal za vstupnými dverami do predajne, kam si ho odložil ochrankár a nijako ho nestrážil.