Z Amritsaru do Péšávaru – 20. časť - Pavol Fabian - Blog

Z Amritsaru do Péšávaru – 20. časť

28. januára 2024 16:30, Prečítané 1 220x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Na péšávarské letisko sme prišli s dostatočným predstihom. Prešli sme úspešne cez dva rámové detektory kovov, ale potom sa situácia začala komplikovať. U Maťa zistili že má u seba veľkú sumu pakistanských rupií. On ich síce chcel v letiskovej zmenárni vymeniť, ale zmenárnici nemali dostatok eur. Vyvážať z krajiny môžete maximálne tritisíc pakistanských rupií! A ak z Pakistanu cestujete do Indie, tak len päťsto! Maťo ich mal viac ako povolený limit.

Druhý, menší problém nastal, keď colníci objavili v mojom batohu približne pätnásť centimetrový zahnutý sikhský nôž.

sikhský nôž

Kúpil som ho ešte v Amritsare v obchode so suvenírmi. Uložil som ho do batoha určeného do podpalubia lietadla, ale colníci akosi, ani za ten svet, nechceli pochopiť, že to nie je batožina určená na palubu. Obe tieto záležitosti bolo potrebné vybaviť do odletu lietadla. Kvôli vybavovačkám sme sa museli presúvať medzi letiskovými priestormi pred rámovými detektormi kovov a aj za nimi. Znamenalo to teda prejsť nimi niekoľkokrát opakovane vrátane vystátia si radu. To všetko zdržiavalo odbavenie. Zvyšok partie už v odbavovacej hale vykonal check-in batožiny a bol pripravený ísť ku gejtu, ale Maťo ešte stále vybavoval. Zriadenci letiska nás začali súriť. Vraj už musíme ísť ku gejtu! Lietadlo čakať nebude! Začalo nám lepiť, že v Péšávare skysneme na veky a zaplatené letenky do Abú Zabí nám prepadnú.

Nakoniec sa všetko podarilo. Do lietadla sme však prišli na poslednú chvíľu.

Príchod na péšávarské letisko

Medzinárodné letisko v Péšávare

Zákaz pľuvania na zem na medzinárodnom letisku v Péšávare

Medzinárodné letisko v Péšávare

Z Péšávaru do Abú Zabí sme leteli so spoločnosťou Pakistan International Airlines, čiže s národným leteckým prepravcom. Ešte pred odletom som si zisťoval incidenciu leteckých katastrof tejto leteckej spoločnosti a zistil som, že od roku 1965 im to padá v priemere každých päť a pol roka s celkovou bilanciou 757 mŕtvych. Vzhľadom na to, že som už vedel, ako fungujú pakistanské železnice a tiež vzhľadom na to, že som už mal osobnú skúsenosť s podobnou leteckou spoločnosťou, polovičky som mal počas celého letu riadne zovreté. Kedysi pred dvadsiatimi piatimi rokmi som letel lietadlom bangladéšskej leteckej spoločnosti Biman a dodnes mám v pamäti všetko, čo som v tom lietadle videl. Bolo to lietadlo typu Fokker, ktoré nás prepravovalo z Dháky do Káthmándú. Už na prvý pohľad nepôsobilo dôveryhodným dojmom. Zo stropu viseli káble a tesnenia. Nič nedoliehalo, všetko klepalo. Batožinové priestory sa nedali zavrieť. Niektoré časti lietadla, ktoré som považoval za dosť dôležité (napr. dvere) vykazovali známky korózie. Našu batožinu z batožinového priestoru lietadla z výšky asi troch metrov vyhadzovali zriadenci rovno na betónovú plochu letiska. Mesiac po mojom návrate domov som sa dočítal, že jedno z nich núdzovo pristálo kdesi v močiaroch v blízkosti Dháky. Vzhľadom na to, že bangladéšska letecká spoločnosť Biman mala v tom čase len dve lietadlá typu Fokker, bola veľká, až päťdesiatpercentná pravdepodobnosť, že išlo o to lietadlo, s ktorým som pred pár dňami letel.

Obával som sa, že s pakistanskými lietadlami to bude podobné. Lietadlo však vyzeralo celkom slušne. Ba dokonca sedadlá boli omnoho pohodlnejšie ako v lietadle Wizz airu, ktorým sme leteli z Abú Zabí do Viedne. Zarazili ma však dve veci:

1. keď už sme boli všetci nastúpení a usadení v lietadle a stroj sa chystal na odlet, z ampliónov zaznelo mohutné – Allah Akbar. A nasledovala asi minútová modlitba, ku ktorej sa nahlas pripojila drvivá väčšina cestujúcich. Musím povedať, že na pocite pokoja mi to nepridalo…

2. Vyše trojhodinový let bol skvelý, pokojný, bez turbulencií, ale na pristávaciu dráhu lietadlo dosadlo tak tvrdo, ako keď stavbár zhodí z pleca vrece cementu. Dvere do pilotnej kabíny sa vplyvom prudkého nárazu rozleteli dokorán, čo znamenalo, že počas celého letu neboli s najväčšou pravdepodobnosťou zamknuté tak, ako to vyžadujú bezpečnostné predpisy ktorejkoľvek leteckej spoločnosti.

Do ďalšieho letu z Abú Zabí do Viedne zostávalo vyše osem hodín. Nehodlali sme ich premrhať čakaním na letisku. Sadli sme si do taxíka a dali sa odviezť k najväčšej (a jedinej?) atrakcii hlavného mesta Spojených arabských emirátov. Je ňou veľká mešita šejka Zayeda. Mešitu postavili v rokoch 1994 – 2007. Komplex budov má rozmery približne 290 x 420 metrov a pokrýva plochu viac ako 12 hektárov. Pre lepšiu predstavu možno povedať, že do tejto rozlohy sa zmestí sedemnásť štandardizovaných futbalových ihrísk podľa predpisov FIFA či UEFA.

Projekt inicioval zosnulý zakladateľ a prvý prezident Spojených arabských emirátov šejk Zayed bin Sultan Al Nahyan. Chcel vytvoriť štruktúru, ktorá by zjednotila kultúrnu rozmanitosť islamského sveta s historickými a modernými hodnotami architektúry a umenia. On vybral miesto, kde bude mešita stáť a mal tiež podstatný vplyv na celé architektonické vyznenie. Keďže mešita stojí vo výške deväť a pol metra nad úrovňou ulice, je dobre viditeľná zo všetkých smerov. Jej hlavnou úlohou je slúžiť ako pamätník islamskej kultúry a prominentné centrum pre islamské vedy. Nádvorie mešity je miestom posledného odpočinku šejka Zayeda, ktorý zomrel v roku 2004. Dostavby mešity sa nedožil, pretože tá trvala takmer dvanásť rokov, počas ktorých sa do nej investovalo približne dva a pol miliardy dirhamov. Pre verejnosť mešitu otvorili 2. decembra 2007. Je to najlepšie miesto, kde môžete porozumieť miestnej kultúre a náboženstvu, pričom budete súčasne obdivovať jej ohromnú krásu.

Mešitu navrhol tím pod vedením sýrskeho architekta Youssefa Abdelkeho, ktorý sa inšpiroval okrem iných aj Badšáhovou mešitou v pakistanskom Lahore. Pri výstavbe bolo použité množstvo prírodných materiálov: mramoru, zlata, polodrahokamov, kryštálov a keramiky. Remeselníci a materiály pochádzali z mnohých krajín vrátane Sýrie, najmä z Damasku a Aleppa a z niektorých ďalších krajín ako India, Taliansko, Nemecko, Turecko, Pakistan. Malajzia, Irán, Čína, Spojené kráľovstvo, Nový Zéland a Severné Macedónsko. Mešita je dostatočne veľká na to, aby sa do nej zmestilo viac ako 40 100 veriacich, zatiaľ čo hlavná modlitebňa môže pojať viac ako 7 000 veriacich. Existujú aj dve menšie modlitebné sály s kapacitou 1 500 miest, jedna z nich je určená pre ženy.

V hale sa nachádza koberec, ktorý mnohí považujú za najväčší na svete. Vyrobila ho iránska spoločnosť Carpet Company a navrhol ho iránsky umelec Ali Khaliqi. Koberec meria 5 627 m2 a jeho hmotnosť je 35 ton. Vyrobený je prevažne z vlny pochádzajúcej z Nového Zélandu a Iránu. V koberci je 2 268 000 000 uzlov a dokončenie trvalo približne dva roky. Kto uzly rátal neviem, pretože ak začal rátať v roku 2007 ešte sa nemohol dorátať k výsledku.

Impozantné sú lustre. Veľká mešita ich má sedem. Vyrobila ich nemecká firma Faustig z Mníchova. Lustre obsahujú milióny kryštálov Swarovski. Najväčší luster v mešite patrí k trom najväčším na svete.

Na výstavbu mešity sa použilo 33 000 ton ocele a 250 000 ton betónu. Stĺporadie nádvoria tvorí spolu až 1 048 stĺpov. V interiéri sa nachádzajú verše z koránu písané v troch druhoch arabskej kaligrafie.

Veľká mešita šejka Zayeda

Nákupné centrum priliehajúce k Veľkej mešite šejka Zayeda so širokými podzemnými klimatizovanými chodbami

Video: Mešita šejka Zayeda v Abú Zabí

Mešita skutočne človeka ohúri svojou krásou a veľkosťou, ale mňa prekvapilo aj to, aký bol šejk Zayed fiškus. Umne skĺbil vieru s biznisom, pretože k mešite prilieha nie malé podzemné obchodné centrum. Vstup do mešity je možný práve a len cez toto obchodné centrum. Nemôžete sa mu vyhnúť. Tu sa nachádza pokladňa na predaj vstupeniek do mešity. Tu je úschovňa batožín. Z obchodného centra vedú až k mešite veľké, azda až predimenzované, plne klimatizované podzemné chodby s chodiacimi chodníkmi. Pre invalidov a staršie osoby dopravu chodbami zabezpečujú elektrobusy. Chodby vedú takmer až pod mešitu a je zjavné, že klimatizovať také rozľahlé podzemné priestory nemôže byť lacný špás. A ani ekologický…

Keď sme sa dostatočne nasýtili pohľadmi na mešitu šejka Zayeda a ešte stále nám zostávalo dosť času, najali sme si ďalší taxík a dali sa zaviesť na známu pláž Corniche. Pláž je dlhá osem kilometrov. Lemujú ju oddelené cyklistické a pešie chodníky. Je tu množstvo detských ihrísk, reštaurácií, kaviarní, fontán a hlavne sa vám pod nohami poddáva jemnučký biely piesok. Parková úprava okolia pláže pravdepodobne funguje len vďaka mohutným zavlažovacím systémom, čiže opäť ekológia…

Oproti pláži Corniche sa nachádza obchodné centrum Marina mall, ktoré je prístupné po úzkej vlnolamovej ceste. V blízkosti nákupného centra je na jednom z najvyšších stožiarov na svete vztýčená zástava Spojených arabských emirátov. Takže, ak niektorí kritizovali poslanca SNS Andreja Danka za „jeho“ stožiar pri slovenskom parlamente, môžem ich uspokojiť, že Dankov stožiar je úplný liliput oproti tomu abúzabskému.

Pláž lemuje široká dopravná tepna, za ktorou sa k nebu týčia desiatky mrakodrapov. Mali sme to šťastie, že sme na pláži zažili západ slnka. Bol skutočne veľmi fotogenický. V posledných lúčoch slnka sa nad pobrežím vznášali rogalisti či paraglajdisti. V tisíckach okien presklených mrakodrapov sa odzrkadľovali zlatisté lúče a v kombinácii so zapínajúcim sa efektným večerným osvetlením impozantných budov vytvárali skvelé podmienky pre fotografistov využívajúcich tzv. zlatú hodinku.

Abú Zabí

Pláž Corniche

Video: Pláž Corniche

Áno, nepochybujem o tom, že Spojené arabské emiráty sú pre mnohých ľudí vysnívanou destináciou na exotickú dovolenku pri mori. Umelo vybudované ostrovy, luxusné hotely, pláže s jemným pieskom, horúce slnko, luxus…

Mňa však takéto prostredie neoslovuje. Už pri porovnaní návštevníkov Badšáhovej a Fajsalovej mešity s návštevníkmi Zayedovej mešity je ten rozdiel evidentný. Do tých prvých dvoch sa návštevníci prichádzajú pomodliť, pomeditovať, je to priemerná vzorka priemerného obyvateľstva, do Zayedovej mešity prichádza množstvo bohatých a snobských západniarov vyobliekaných podľa poslednej módy, ktorí za svoje bohatstvo často môžu ďakovať zdieraniu takých ľudí, akí navštevujú prvé dve spomínané mešity. A mňa aj krčma vždy priťahovala skôr ľudová, ako luxusný podnik s minimom jedla na tanieri, síce výtvarne pekne usporiadaným, ale drahým a často nechutným.

Zdroj fotografií: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)