Pavol Fabian

Niet pochýb o tom, že hlavnou témou týchto prezidentských volieb je otázka vojny a mieru v Európe. Redaktori mainstreamových médií a opoziční politici môžu túto otázku bagatelizovať, ale triezvo uvažujúci človek, ak sa pozrie na dianie od 24. februára 2022 dodnes, tak vidí len sústavnú eskaláciu ukrajinského konfliktu.

Spočiatku sa hovorilo, že Ukrajincom nedodáme ťažké zbrane a dodali sme. Potom, že nedodáme stíhačky a dodali sme. Potom bola tabu kazetová munícia a dodali sme. A teraz Fico prezradil (a nikto mu to nemôže mať za zlé, lebo sa ukázalo, že to bola pravda), že v Európe sú politici a štáty, ktoré sú ochotní poslať do vojny s Ruskom aj živú silu. Naivistickí srandisti tento krok obhajujú tým, že veď nebudú bojovať priamo v zákopoch na frontovej línii, budú len robiť poradcov v bunkroch pri navádzaní Západom dodaných rakiet a dronov na ruské ciele. Akoby v tom bol nejaký rozdiel!

Skrátka konflikt očividne každým dňom eskaluje a politikov, ktorí hovoria o potrebnosti mierových rokovaní je stále zúfalo málo! Vo včerajšej debate kandidátov na funkciu prezidenta sa vyskytlo zopár jedincov, ktorí hovorili o potrebe ukončenia bojov a nastolení mierových rokovaní. Niekto to hovoril úprimne, iný zas očividne falošne.

Nikto však detailne nevysvetlil, prečo ku konfliktu vôbec došlo. Iste, z hľadiska medzinárodného práva je ruský zásah na Ukrajine jeho porušením. Lenže nemožno sa na tento čin pozerať bez toho, aby sme ho nevyhodnocovali v kontexte diania minimálne od roku 1989. Dokonca aj Václav Havel krátko po roku 1989 tvrdil, že keď sa zrušila Varšavská zmluva, malo by sa zrušiť aj NATO. Tento názor mu však americkí tútori veľmi rýchlo vyhovorili. Oklamali aj Gorbačova, ktorému dali ústne prísľuby, že NATO sa nebude rozširovať smerom na východ. Postupne došlo k jeho rozšíreniu až k ruským hraniciam. Prísľub vstupu do NATO pre Gruzínsko a Ukrajinu bol pre Rusov, pochopiteľne, už červenou čiarou.

Je síce pekné hovoriť o tom, že každý štát má právo konať tak, ako uzná za vhodné, ale neprihliadať na geopolitické reálie je jednoducho zaslepenosť. Svet nikdy nefungoval (už od čias Rímskej ríše, či ešte skôr), nefunguje a ani nebude fungovať tak, že každý štát si bude môcť robiť, čo uzná za vhodné. Všetky doterajšie mocnosti v celom historicky preskúmanom období si budovali vo svojom susedstve nárazníkové pásma a nedovolili približovať sa inej veľmoci do nebezpečnej blízkosti. Veď prečo  svet stál takmer na pokraji jadrovej vojny v roku 1962 počas kubánskej krízy, keď Rusko poslalo na Kubu svoje rakety? (ako reakciu na americké bombardéry vyzbrojené jadrovými zbraňami v Turecku).

Keby dnes Ruská federácia uzavrela s Mexikom obrannú zmluvu a postavila by v Ciudad Juarez svoju vojenskú základňu, ako by asi reagovali Spojené štáty? Zo slávnych mayských a aztéckych pyramíd by už bolo len suťovisko!

A to už nehovorím o Američanmi podporovanom prevrate na Majdane, upálení desiatok ľudí v odeskom Dome odborov a 14 000 ruskojazyčných obetiach vyčíňania fašizujúceho Pravého sektoru, pluku Azov a ukrajinskej armády na Donbase od roku 2014. Nič z toho nie je ruská propaganda, jestvuje dosť hodnoverných zdrojov, vrátane správy OBSE, ktoré toto všetko potvrdzujú.

Aká veľká a aká pevná mala byť ruská trpezlivosť?

V našej spoločnosti možno pozorovať, že postupom rokov sa podarilo mainstreamovým médiám a liberálnym politikom vybudovať v časti Slovákoch veľkú nenávisť voči Rusku. Je to o to paradoxnejšie, že naši najväčší národovci, ktorí sa zaslúžili o to, že dnes vôbec jestvujeme ako národ, videli v Rusku silu, ktorá by nás mohla ochrániť.

Z čoho pramení táto dnešná nenávisť voči Rusku, ktorá sa prejavuje aj v diskusiách pod blogovými článkami? Veľmi rád by som sa spýtal, diskutérov útočiacich proti Rusku, čo im vlastne to Rusko urobilo?

Áno viem. Rok 1968. Bolo to svinstvo! 21. august som zažil ako už vnímajúci pubertiak a príchod Rusov ma patrične nahneval. Aj následné normalizačné postihnutie rodičov, ktorí prišli o prácu, dostali zákaz publikovať a ocitli sa na listine nepriateľov režimu.

Lenže dnes, s odstupom času viem, že išlo o jednu z „najmierumilovnejších“ okupácii v histórii ľudstva, pri ktorej zahynulo za 20 rokov „len“ 108 ľudí a aj to boli väčšinou obete dopravných nehôd s ruskými vojenskými dopravnými prostriedkami. Porovnajte to s počtom obetí za päť(!) mesiacov izraelskej agresie v Gaze!

Ďalšia vec je, že vtedy nás okupoval Sovietsky zväz a nie Ruská federácia. A bola celkom iná geopolitická situácia.

Odvtedy ubehlo vyše 50 rokov a Sovietsky zväz sa rozpadol.

Ak sa pozrieme na novodobejšiu časť histórie od roku 1989, keď sa väčšina bývalých socialistických štátov vydala na cestu demokracie, tak vidíme, že USA a NATO boli aktérmi šnúry agresívnych výbojov rozhodne nesvedčiacich o tom, že by malo ísť o obranný pakt. Stačí spomenúť len bombardovanie Juhoslávie a vojnu v Iraku, hoci sa zločinne angažovali aj ďalších krajinách. Belehrad a Irak sa však udiali bez schválenia Bezpečnostnou radou OSN a boli to jednoznačné porušenia medzinárodného práva. Čiže išlo o niečo úplne porovnateľné s tým, čo urobili Rusi na Ukrajine! Ba vlastne nie, vojna v Iraku priniesla milión civilných obetí a túto hranicu vojna na Ukrajine ani zďaleka neatakuje.  Veď už päť mesačná vojna v Gaze má viac civilných obetí ako dvadsaťpäť mesiacov trvajúca vojna na Ukrajine!

Rusom sa od roku 1989 v podstate nedá vyčítať, že by sa správali mocensky alebo agresívne.

Náš problém je v tom, že Slovensko vstúpilo do Európskej únie a do NATO. Do EÚ sme vstúpili v časoch, keď vstup sa zdal byť prínosným a žiadúcim. Sľuboval prospech obom stranám. Lenže dnes Európska únia už nie je tou úniou, do ktorej sme vstupovali a vyžaduje si naliehavé a zásadné reformy.

A náš vstup do NATO? Vstúpili sme doň napriek nesúhlasu 73% obyvateľov a bez referenda. Dzurindovci, žiaľ aj s prezidentom Schusterom rozhodli. O nás bez nás.

Bolo úplným omylom, že sme sa vojensky pridali na stranu Západu. Či si to chceme priznať alebo nie, západná Európa predstavuje spoločenstvo drancovateľov a kolonialistov. Vyzdobené, honosné paláce a katedrály západnej Európy, ktoré aj mnohí naši ľudia obdivujú, boli budované z bohatstva ulúpeného v podrobených ázijských a afrických krajinách. Kolonializmus síce formálne v 60. rokoch minulého storočia skončil, ale nastúpil neokolonializmus. A Západ si v bývalých kolóniách dosadzoval bábkové vlády, ktoré vďaka vlastnému korupčnému správaniu drancovali v prospech západnej Európy miestne prírodné zdroje. Logickým dôsledkom bol chýbajúci ekonomický rozvoj vlastnej krajiny a rozmáhajúca sa ekonomická migrácia do Európy.

Slováci, ktorí sa nikdy nepodieľali na akýchkoľvek výbojoch a drancovaní cudzích krajín a území sa pridali na stranu drancovateľov, čím prebrali morálnu zodpovednosť za zverstvá Západu.

Veď len toľko ospevovaný Winston Churchill je priamo zodpovedný za tri milióny obetí hladomoru v Bengálsku v roku 1943. Pritom hladomory v britskom impériu neboli nič neobvyklé. Odhaduje sa, že za britskej vlády postihlo Indiu okolo dvanásť hladomorov, ktoré mali na svedomí 50 miliónov životov. Hlavná príčina hladomoru spočívala v tom, že koloniálna správa exportovala potraviny do Británie bez ohľadu na potreby miestneho obyvateľstva.

My sme sa teda pridali k tomuto Západu a je otázne, či Západ možno v tomto kontexte nazvať civilizáciou? Veď aj známy indický mysliteľ a politik, stúpence nenásilia, Mahátma Gándhí na otázku, čo si myslí o západnej civilizácii zavtipkoval:

„…bol by to dobrý nápad“.

Toto všetko si však môže uvedomiť len ten, kto sa zaujíma o históriu! To, žiaľ, dnešní mladí ľudia nie sú! Mládež na Slovensku, ale nielen na Slovensku je cieľavedome ohlupovaná. Kvalita vzdelania sa rok za rokom znižuje, mladí nemajú takmer žiadny všeobecný prehľad. Zaoberajú sa nepodstatným, zábavným balastom. Dejiny Stredozeme poznajú viac ako dejiny vlastného štátu. Nezaujíma ich geopolitický vývoj za posledných 30 rokov v Európe a vo svete. Ak by toto všetko poznali, nemohli by tak nekriticky drukovať progresivizmu a celému zameraniu dnešnej slovenskej opozície!

Vo včerajšej diskusii prezidentských kandidátov viacerí hovorili o potrebnosti neutrality Slovenska. Vracali sa k projektu, o ktorom sa hovorilo v 90. rokoch minulého storočia, keď sme aj my – v Strane zelených na Slovensku presadzovali vytvorenie pásu neutrálnych štátov naprieč celou Európou, ktorý by zahŕňal pobaltské štáty, Ukrajinu, Slovensko, Rakúsko, Švajčiarsko, prípadne niektoré balkánske štáty a tvoril by tak nárazníkovú zónu medzi Východom a Západom.

Pre niekoho je to možno naivná predstava. Ale v dnešných časoch, ktoré nevyhnutne prinesú výrazné geopolitické zmeny (už sa dejú!) a nové usporiadanie sveta nie je úplne nereálna.

Uvedomujem si, že neutralitu musia garantovať mocnosti, ale nie je to utópia! Veľmi dobre chápem, že pokiaľ k takémuto priaznivému nastavenie medzinárodnej politickej situácie nedôjde, malý päťmiliónový štátik v strede Európy bude musieť vždy balansovať na hrane a bude sa musieť do istej miery prikláňať, či už na tú, alebo na inú stranu. Dnes sa prikláňame k USA. Ale aj to prikláňanie sa môže mať dôstojnejšiu formu. Môžeme sa veľmociam pchať do análu s údernosťou dobre obdareného pornoherca alebo doň môžeme triafať takým spôsobom, ako stará mať s desiatimi dioptriami triafa niť do ucha ihly.

A to je podstatný rozdiel!

A to je tiež jeden z dôvodov prečo sú pre mňa pornoherci nevoliteľní.