Pavol Fabian

Smeru a aj prezidentskému kandidátovi Pellegrinimu opozícia a médiá vyčítajú, že sú vraj proruskí.

Nuž na úvod si povedzme, že vo svete vždy jestvovali, jestvujú a asi aj budú jestvovať veľmoci. A tie vždy mali svoje veľmocenské záujmy. Menšie štáty sa im niekedy viac, inokedy menej podriaďujú.

Ako som už napísal v jednom z predchádzajúcich článkov – je síce pekné hovoriť o tom, že každý štát má právo rozhodovať sa a konať tak, ako uzná za vhodné, ale neprihliadať na geopolitické reálie je jednoducho zaslepenosť. Svet nikdy nefungoval (už od čias Rímskej ríše, či ešte skôr), nefunguje a ani nebude fungovať tak, že každý štát si bude môcť robiť, čo uzná za vhodné. Všetky doterajšie mocnosti v celom historicky preskúmanom období si budovali vo svojom susedstve nárazníkové pásma a nedovolili približovať sa inej veľmoci do nebezpečnej blízkosti.

Spojené štáty sa držia politickej doktríny, ktorú vo svojom posolstve kongresu 2. decembra 1823 vyhlásil prezident Spojených štátov amerických James Monroe. Podľa tejto Monroeovej doktríny „európske mocnosti nemajú právo zasahovať do záležitosti nezávislých štátov na území amerického kontinentu (myslí sa tým celý kontinent, vrátane Strednej a Južnej Ameriky). Spojené štáty budú totiž ich prípadné vojenské akcie na území amerického kontinentu považovať za ohrozenie svojho mieru a bezpečnosti a za manifestáciu nepriateľského postoja voči USA.“

TU

Záujmová oblasť Spojených štátov podľa tejto doktríny zahŕňa celú západnú pologuľu vrátane ostrovov v Pacifiku. Najmarkantnejšie sa jej uplatnenie prejavilo v roku 1962 počas kubánskej krízy, keď  svet stál takmer na pokraji jadrovej vojny, lebo Rusko poslalo na Kubu svoje jadrové rakety. (Tu treba upozorniť, že z ruskej strany išlo len o reakciu na umiestnenie amerických bombardérov vyzbrojených jadrovými zbraňami v Turecku).

Výsledkom Monroeovej doktríny bol aj vojenský puč generála A. Pinocheta organizovaný americkou CIA a zvrhnutie demokraticky zvoleného a obľúbeného čilského socialistického prezidenta Salvadora Allendeho v roku 1973.

Ak by niekto chcel namietať, že vyše dvestoročná Monroeova doktrína už neplatí, stačí pripomenúť rok 2019, keď poradca prezidenta USA pre národnú bezpečnosť John Bolton  sa vmiešaval do vnútorných vecí Venezuely s odkazom práve na túto doktrínu.

TU

Američania teda majú svoju stále platnú Monroeovu doktrínu.

A čo majú Rusi?

Kremeľ definuje svoju bezprostrednú bezpečnostnú sféru vplyvu termínom – blízke zahraničie, čo v ruštine znamená všetky štáty bývalého Sovietskeho zväzu.

Teda žiadna, s americkou aroganciou porovnateľná doktrína. Ak by Rusi takú mali, tak by znela (použijúc pôvodný text Monroeovej doktríny) takto:

„USA a ďalšie západné mocnosti nemajú právo zasahovať do záležitosti nezávislých štátov na území európskeho kontinentu. Ruská federácia bude totiž ich prípadné vojenské akcie na území európskeho kontinentu považovať za ohrozenie svojho mieru a bezpečnosti a za manifestáciu nepriateľského postoja voči Rusku.“

Možno by tam bolo spomenuté ešte aj niečo o dominancii a zvrchovanosti na východnej pologuli.

Porovnajte teda ten nepomer: sférou bezpečnostných záujmov USA je celá západná pologuľa, sférou ruských bezpečnostných záujmov štáty susediace s Ruskom, ktoré kedysi patrili do Sovietskeho zväzu. (a v niečom možno z tohto zväzku aj profitovali).

Ten nepomer vidno aj z porovnania počtu vojenských základní. Američania ich majú 800 – 900 rozosiatych doslova po celom svete, pričom stále viac obkolesujú práve územie Ruskej federácie!

Rusi majú sedem(!) zahraničných vojenských základní, pričom väčšina sa nachádza v bývalých postsovietskych krajinách.

Isteže, okrem toho majú veľmoci svoje záujmy aj kde-kade po svete a svoj vplyv tam šíria rôznymi spôsobmi (ekonomicky, kultúrne vojensky…) To je však už niečo iné. Teraz sa bavíme o pocite bezpečnosti oboch veľmocí.

V. Putin na bezpečnostnej konferencii v Mníchove v roku 2007 vo svojom významnom prejave jasne deklaroval ruské bezpečnostné záujmy. Jasne bolo povedané, že vstup s Ruskom susediacich krajín – Gruzínska či Ukrajiny do NATO je pre nich neprijateľný! Všetky ostatné vlny rozširovania NATO, ktoré, žiaľ, zasiahli aj náš štát, Rusi tolerovali. Nie nadšene, ale tolerovali.

To, že Ukrajina je pre Rusov červená čiara povedali Rusi odvtedy ešte mnohokrát, zvlášť, ak vedeli o Američanmi budovanej obrovskej vojenskej námornej základni v ukrajinskom Očakove, či o tajných amerických základniach a laboratóriách v blízkosti svojich hraníc. K rokovaniu boli ochotní ešte aj pár týždňov, či doslova pár dní pred 24. februárom 2022, keď vypukla ukrajinská vojna. Lenže Američania boli hluchí, slepí, arogantní, nazdávajúci sa, že úloha svetového policajta im prejde aj tu. Pritom stačilo, aby Ukrajina súhlasila s neutralitou a ruské tanky by zostali v skladoch.

Rusi by do vojny nešli napriek dostatku ďalších dôvodov: masívnej perzekúcii ruskojazyčného obyvateľstva Donbasu ukrajinskou armádou a do nej začlenených fašizujúcich oddielov Pravého sektora a Azova a aj napriek odsúdeniahodnému upáleniu niekoľkých desiatok ruskojazyčných obyvateľov Odesy tými istými silami.

Za týchto okolností treba povedať, že celé americké tlačenie na pílu a nerešpektovanie ruských bezpečnostných záujmov nemohlo dopadnúť inak. Je však úplne nepochopiteľné, že Západ si neuvedomuje, že jadrovú veľmoc, ktorá je navyše svojim spôsobom v práve, nemožno poraziť. Ekonomické sankcie sú neúčinné a Ruská federácia ide už jedenásty rok po sebe ekonomicky správnym smerom. Dokonca aj posledný vojnový rok znamenal pre Rusko prírastok HDP (i keď o čosi menší), na rozdiel od poklesu HDP Európy a Nemecka.

Z tohto pohľadu ďalšie predlžovanie vojny nemá žiadny strategický zmysel. Zmysel má len pre americké zbrojárske firmy a pre ich biznis.

Za týchto okolností, je úplne legitímne, ak Fico s Pellegrinim volajú po mieri. Nie je na tom nič proruské! Dokonca ani keby priamo povedali (čo nikdy nepovedali!), že pravda je na strane Kremľa, tak by to nebolo nič proruské. Bol by to len objektívny pohľad reflektujúci poznanie geopolitických pravidiel.

A je priam zvrátene patologické, ak Korčok je stúpencom vojny. Je to chorobne patologické, ale u Korčoka neprekvapujúce. Veď za svojho minulého pôsobenia podporoval všetky vojny Spojených štátov (mimo územie, ktoré zahŕňa Monroeova doktrína!) a neprekážalo mu ani to, že vojenské vpády v Juhoslávii a Iraku sa udiali pod vymyslenou zámienkou, boli porušením medzinárodného práva a diali sa bez posvätenia Bezpečnostnou radou OSN.

Je jasné, že pár dní pred druhým kolom volieb aj Korčok bude šermovať slovom MIER udatne ako d´Artagnan. Ak sa však voliči, ktorí volili Čaputovú a sklamali sa, volili Matoviča a sklamali sa, dajú aj po tretí raz za sebou oklamať, mali by sa nad sebou vážne zamyslieť!

Súdny človek túžiaci po mieri vie celkom presne, koho má voliť 6. apríla 2024.