Pavol Fabian

Treba povedať, že Pellegriniho víťazstvo bolo napriek očakávaniam a odhadom výrazné! A bolo by bývalo omnoho, omnoho výraznejšie, ak by sa na Slovensku viedla normálna demokratická a slušná predvolebná kampaň. To, čo prevádzal Matovič tesne pred volebným dňom, bolo to najhlbšie dno a mne sa z neho chcelo naozaj zvracať. Ukázalo sa, že najväčším homofóbom na Slovensku je práve bláznivý Trnavčan a ten tolerantný a slušný Korčok sa jeho podpory nezriekol. Za týchto okolností absolútne nechápem, čo na tejto trápnej trnavskej figúrke vidia tie dve percentá jeho ešte stále jestvujúcich podporovateľov? Odpoveďou na túto otázku môže byť len to, že sú podobne zvrátení ako on.

Pellegrini by nepochybne vyhral ešte výraznejším rozdielom, ak by proti nemu neboli dlhodobo zamerané a zacielené všetky najvýznamnejšie mainstreamové médiá, väčšina umeleckej obce a vlastne každý zo spoločenského života, kto má prístup do mainstreamových médií a chce sa tam aj udržať (teda osoby správne politicky orientované).

Pellegriniho víťazstvo bolo veľmi významné a spolu s víťazstvom Ficovho Smeru v parlamentných voľbách môže sa stať impulzom pre celú Európu. Slovensko môže zohrať veľmi dôležitú úlohu iniciátora a naštartovať trend vlny zmien od vojnového nastavenia k mierovému nastaveniu aj v ostatných európskych krajinách a v ich politikách. Bol by to veľký úspech Slovenska!

Pellegriniho víťazstvo s rozhodnou platnosťou a definitívne vyvrátilo dve najčastejšie fámy, ktoré o Slovensku šíria jeho neprajníci. Tou prvou a dlhodobo aplikovanou je tvrdenie, že Slovensko je krajina fašistická. Výsledok Kotlebovej strany v parlamentných voľbách a aj Kotlebu samotného v prezidentských voľbách jednoznačne ukázali, že fašizmus na Slovensku nemá miesto! Pellegriniho víťazstvo v prezidentských voľbách zas rukolapne a dostatočne dôveryhodne vyvrátilo ďalšiu často uplatňovanú fámu (áno, uplatňovanou aj prezidentkou Čaputovou!) o tom, že Slovensko je homofóbne.

Ak si Slovensko dokáže na post hlavy štátu – na tú najčestnejšiu pozíciu – zvoliť človeka s inou sexuálnou orientáciou, tak všetky tie progresivistické šimečkovské okiadzania a genderizmy popierajúce poznatky vedeckej biológie dostali riadny kopanec priamo medzi oči. Každý lucidný politik by mal pochopiť, že s takýmito zástupnými témami neuspeje!

Pellegriniho víťazstvo je ráznou odpoveďou aj slovenským novinárom, ak ich tak vôbec možno nazývať, pretože pisálkovia mainstreamových médií v drvivej väčšine (samozrejme česť výnimkám) sa prejavovali v uplynulých mesiacoch nie ako nezávislí a objektívni žurnalisti, ale ako angažovaní aktivisti a propagandisti jedného politického zamerania. Ľudia nie sú hlúpi, vycítili to, videli to a dali na túto neobjektivitu patričnú odpoveď! Dúfam teda, že aj novinári precitnú a prijmú svoj podiel viny na Korčekovej prehre. Ale veľkú nádej, že by si z toho zobrali ponaučenie veru nemám. Títo mladí žurnalisti sú proste už priamo zo svojich škôl nastavení na to, aby boli propagandistami a nie žurnalistami. A taká vec sa dá len ťažko odnaučiť. To musí človek cítiť vo svojom vnútri, že robí čosi nesprávne. Musí si ctiť objektivitu a úprimne sa o ňu celoživotne usilovať.

Zhovadilosť dnešných progresivistických médií skvelo dokumentuje môj vlastný zážitok z práce v jednej z bratislavských okrskových volebných komisií. Dvojčlenný tím českej televízie, ktorý nás prišiel navštíviť, bez akéhokoľvek ostychu nakrúcal svoj príspevok o voľbách, hoci priamo pred ich kamerou prišlo zle jednej staršej voličke. Ležiac na zemi niekoľko dlhých minút bojovala o svoj život a jej dcéra zúfalo volala o pomoc. Keď sme namietli a chceli ich nakrúcanie prerušiť, bohorovne odpovedali: „Nemůžeme, máme živý vstup!“

Pritom stačilo odkloniť kameru alebo vstup nakrútiť o polhodinu neskôr, keď voličku odviezla sanitka. Žiaľ, neviem spätne zistiť, čo z tých srdcervúcich scén odvysielala krvilačná česká televízia túžiaca po senzáciách.

Mimochodom, sediac vo volebnej miestnosti som cez otvorené dvere – ešte pred týmto incidentom – počul niektoré z viet, ktoré český reportér hovoril na mikrofón. Obzvlášť ma zaujala veta: „Jak je na Slovensku obvyklé, odehrálo se počas volebného dne několik incidentů!“ Ako by išlo o čosi mimoriadne, čo sa v Česku nedeje!

Okrem toho sediac pred našou volebnou miestnosťou čakajúc na nejakú celebritu, českí televizáci úplne odignorovali, že okolo nich práve prešiel bývalý predseda slovenskej vlády Jozef Moravčík. S potešením som im to išiel oznámiť. Keď som ich informoval, že prepásli šancu, ani netušili, o koho ide. Vedeli len, že v tejto miestnosti má voliť Dzurinda. S o to väčším potešením som ich informoval, že Dzurinda odvolil už pred ich príchodom.

Pellegriniho víťazstvo znamená aj definitívne potvrdenie toho, že politická podpora od rôznych slovenských hercov je bozkom smrti. Myslím si, že jedna z najrozhodujúcejších vecí, ktorá zapríčinila výraznú Korčokovu prehru, bol onen posledný míting Korčokových priaznivcov, na ktorom vystúpil aj celý rad slovenských hercov.

Jednak je omylom myslieť si, že politizujúci herci (v podstate je to stále tá istá squadra) sú nejakými morálnymi autoritami. Nie, nie sú! Majú presne takú istú dierku do riti, ako ktorýkoľvek šofér, šička, farmár či pracovník pri páse automobilky. Morálnymi autoritami mohli byť vzdelaní a intelektuálne zdatní herci staršej generácie ako Króner, Kvietik, Valach, Filčík, Pántik… Nie pochybné hviezdičky z rôznych stupídnych televíznych seriálov, ktoré sa zúčastňujú rôznych televíznych vedomostných súťaží a bez hanby ukazujú aké biedne sú ich vedomosti a ich všeobecný rozhľad.

Tých pár záberov z mítingu spôsobilo, že som sa za hercov úprimne hanbil a rozhodol sa, že na divadelné predstavenie, v ktorom bude vystupovať niekto z nich už viac nepôjdem. Bolo mi z ich dramatickej komičnosti a nedôveryhodnosti až nevoľno. Ak herec, ktorý sa dokáže naučiť a roky si pamätať ťažké Hviezdoslavove verše, či Shakespearovské monológy nedokáže bez prečítania z papieru povedať ani „Volám sa Alexander Bárta“, tak buď je to spôsobené tým, že neverí slovám, ktoré hovorí alebo sa proste len dal najať a dal si dobre zaplatiť, aby predniesol text, ktorý mu napísal niekto iný. Oba prípady sú odsúdeniahodné!

Najväčší omyl bolo vystúpenie Vici Kerekes, o ktorej hereckom umení som si nikdy veľké ilúzie nerobil. Vždy sa mi viac páčili jej prsia ako jej herectvo (toto progresívci určite odsúdia ako sexizmus!). To, čo predviedla na pódiu v prospech Ivana Korčoka, ten orgazmický prejav, to bolo niečo neuveriteľné! Hovorí sa, že platené prostitútky z bordelu vedia platiacemu klientovi dôveryhodne zahrať vlastný orgazmus. Vica to zahrala na omnoho horšej úrovni ako ktorákoľvek pouličná prostitútka.

Myslím si, že po týchto voľbách politickí marketéri definitívne pochopia, že používanie hercov v kampani znamená cestu do záhuby tej persóny, ktorú majú podporiť.

Na margo verbálnych balastov, ktoré produkovali zúčastnení herci a tým len potvrdili, akí sú plytkí, nevlasteneckí a možno aj predajní, možno pripomenúť slová perzského stredovekého básnika Sa´di:

„Hlúpemu najviac prospieva, keď mlčí. Keby to však vedel, nebol by už hlúpy.“

V momente, keď sme mali zrátané výsledky v našej okrskovej volebnej komisii a nepoznal som ešte výsledky celoslovenské, doľahla na mňa ťažká depresia, pretože u nás to bolo 754 hlasov pre Korčoka a 217 pre Pellegriniho.

Bratislava je totiž úplne mimo! Je to do istej miery pochopiteľné. V hlavnom meste sídli väčšina vedení európskych firiem a organizácií. Pracuje tu množstvo ľudí, ktorí sú vlastne miestodržiteľmi euroatlantickej moci v našej gubernii. Ťažko možno od nich očakávať, že by namietali voči svojim chlebodarcom aj keby im hneď dali do ruky mašinkvér a poslali by ich na Ukrajinu.

V prostredí veľkého mesta zabezpečujúceho istú intimitu sa koncentrujú aj zástupcovia LGBT menšiny z celej krajiny a je len logické, že politicky podporujú progresívcov, ktorí si ich chovajú ako v bavlnke, pretože inú agendu pomaly ani nemajú.

Ficovu vládu a prezidenta Pellegrniho čaká veľká úloha osloviť mladých a vytvoriť im také podmienky, aby nemuseli nerozvážne skákať na prázdne korčokovské frázy o novom type vlastenectva, ktoré vraj predstavuje on. Treba ich osloviť, aby pochopili, že vlastenectvo nie je mávanie s vlajkou na Bradle človekom, ktorý náhle a zištne objavil tento svoj životný pocit, ale dôsledná a dlhodobá starosť o to, aby sa Slováci mali v rámci možností dobre a aby poddansky neohýbali chrbty pred každým závanom vetríka z Washingtonu či Bruselu.