Pavol Fabian

Tak ako sa niekedy umelcom stáva, že najvyššie ocenenie sa im dostane až po smrti, tak aj prítomnosť sa niekedy k veľkým osobnostiam dejín správa macošsky a ocení ich s odstupom rokov až historická veda.

Je smutnou pravdou, že najväčší Slováci histórie skončili neslávne. O to väčší mýtus sa vytvoril okolo ich mena.

M. R. Štefánik zahynul pri páde lietadla počas návratu do vlasti a dodnes neboli s určitosťou rozptýlené všetky pochybnosti, či nebol zostrelený na Benešov popud.

Alexander Dubček zahynul na následky čudnej autohavárie, ktorá bola veľmi narýchlo a veľmi pochybne vyšetrená, nehovoriac o ďalších čudných okolnostiach, ktoré sa týkali zdravotnej starostlivosti o zraneného hrdinu Pražskej jari. Posledný žijúci Dubčekov syn dodnes neverí, že išlo o obyčajnú dopravnú nehodu.

A spomenúť treba aj prezidenta Tisa, hoci z televíznej ankety o najväčšieho Slováka ho po úprave pravidiel vylúčili. Tiso je však súčasťou našich dejín, či chceme alebo nie a jeho osud sa popravou naplnil nie pre jeho zodpovednosť za deportácie, ale preto, že bolo potrebné odstrániť vedúcu osobnosť emancipácie Slovákov, ktorá by mohla v obnovenom Česko-Slovensku robiť šarapatu. Veď minister vnútra Šaňo Mach, ktorý mal za deportácie omnoho väčšiu zodpovednosť ako Tiso sa dožil pokojnej staroby.

Dnes sa k tejto trojici najväčších so smutným osudom zaradil aj Robert Fico – či sa to niekomu páči alebo nie. Propagandistickí mainstreamoví novinári budú síce ešte nejaký čas ďalej nekriticky velebiť progresivistické besnenie a nechutne haniť Fica, ale to na veci už nič nezmení. Aj v časoch Hitlerovej slávy propagandistickí, režimu poplatní novinári ospevovali führera a dnes, s odstupom času nikto príčetný nepovie o rokoch nacistického besnenia nič pozitívne.

Robert Fico sa stane mýtickým hrdinom, či sa to niekomu páči alebo nie. A nielen kvôli atentátu. Boli to jeho vlády, ktoré ekonomicky pozdvihli Slovensko a naopak bola to Dzurindova a Miklošova vláda, ktorá má na svedomí najväčšie rozkrádačky zlatých vajec slovenskej ekonomiky a matovičovo-hegerovo-odorova vláda, ktorá dostala Slovensko na dno a rekordne ho zadlžila.

Fico má už zabezpečené popredné miesto v panteóne slovenských osobností. Pri rýchlom zotavení a odhodlaní pokračovať vo svojej mierovej politike môže pomôcť dostať sa na podobný piedestál aj samotnému Slovensku!

Atentát na Fica, teda udalosť, aká sa dlhé roky v Európe neudiala, upriamil pozornosť na nebezpečenstvo rozdelenej spoločnosti. Lebo súčasná spoločnosť nie je rozdelená len na Slovensku, či v Česku, ale v celej Európe. Príčetní ľudia naprieč Európou vidia klamstvo o príčinách vojny na Ukrajine a vidia nezmyselnosť progresivistických bludov popierajúcich vedecké poznatky a prírodné zákony či už v biológii, klimatológii, elektromobilite, pedagogike a v množstve ďalších oblastí.

Premiérovi Ficovi poslali po atentáte vyjadrenia účasti a slová povzbudenia vedúci predstavitelia z dvesto krajín a území sveta! V dvesto krajinách si uvedomili, že svet je na rázcestí. Keďže išlo o človeka, ktorý sa angažoval za mier, atentát neotriasol len mysľou ľudí na Slovensku, ale na celom svete!

Možno práve Slovensko, a v jeho mene Robert Fico, je predurčený na významnú úlohu v dnešnom rozhašterenom militarizovanom svete gniavenom globalistickou čižmou progresivizmu.

Pápež Ján Pavol II. ešte v roku 1996, teda rok po návšteve našej krajiny, Slovákom odkázal:

„Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte! Je povolané ponúknuť svoj veľmi významný príspevok k pravému pokroku európskeho kontinentu svojimi tradíciami, kultúrou, svojimi mučeníkmi a vyznávačmi, ako aj živými silami svojich nových generácií.“

Tu treba vyzdvihnúť najmä prínos našej tradície a kultúry v opozite k tomu, čo sa dnes u nás za kultúru vydáva, viď.TU

Aj pápež František, ktorý navštívil Slovensko v dňoch 12. – 15. septembra 2021 vyslovil pamätné posolstvo:

„Dejiny pozývajú Slovensko, aby bolo poslom mieru v srdci Európy.“

Bratislava bola už raz dejiskom stretnutia ruského a amerického prezidenta. Prečo by sa pri vhodne vedenom diplomatickom úsilí Ficovej vlády nemohlo podariť čosi podobne aj dnes a prečo by sa mier na Ukrajine nemohol dohodnúť práve v Bratislave. Nebol by to prvý mier, ktorý sa tu dohodol.

Snaha slovenskej politiky formovanej Robertom Ficom orientovať sa na všetky štyri strany i jeho osobný osud, keď za svoje úsilie o mier takmer prišiel o život, Slovensko priam predurčuje, aby sa takýmto spôsobom zapísalo do dejín. Zapísalo do dejín nielen ako miesto, kde sa dojednal mier, ale aj ako krajina, ktorá cez Ficovu osobnú tragédiu a utrpenie spojené s atentátom vyvolala v celej Európe pocit potreby zatiahnuť ručnú brzdu nielen v neustále expanzívnejšom militaristickom smerovaní, ale aj v nedemokraticky a násilne pretláčanej a zdravému rozumu odporujúcej ideológii progresivizmu.