Hoci si to mnohí nepripúšťajú, tohtoročné eurovoľby budú najdôležitejšie zo všetkých, ktoré sme dosiaľ absolvovali. Viem a chápem aj postoje ľudí, ktorí tvrdia, že europarlament má obmedzené kompetencie, o ničom podstatnom nerozhoduje, všetko zásadné rieši Európska komisia a Európska rada a tam môžu personálne zmeny nastať až na základe výsledkov parlamentných volieb v jednotlivých národných štátoch.
Napriek tomu si treba povedať Aristotelovými slovami:
„Vietor nemôžeme zmeniť, ale plachty môžeme nastaviť ináč.“
Lebo o tom, že Európa (a s ňou celý svet) smeruje do sračiek už pochybuje málokto. Azda okrem figúrok ako je Galko, Pročko, Matovič, Naď, Šimečka, Ódor… Lenže to sú s najväčšou pravdepodobnosťou buď osoby zapredané alebo ľudia mdlého rozumu. A keby blbosť svetielkovala, Pročko s Remišovou by na nočnej fotografii z paluby vesmírnej stanice ISS žiarili intenzívnejšie ako New York.
Násilne pretláčanú agendu zahŕňajúcu gríndílové, genderové, migračné, klimatické, elektromobilitné, cyklopruhové a mnohé iné nezmysly však nepretláča len Progresívne Slovensko. Výrazne ich podporujú aj Demokrati, Matovičovo Slovensko, istým dielom aj SAS-ka a žiaľ, aj KDH. Práve Kresťansko-demokratické hnutie je priam nešťastnou politickou stranou, ktorá vždy, pri všetkých zásadných rozhodnutiach vajatala! Či už išlo o vznik samostatného Slovenska, o boj proti pavedeckej slniečkárskej ideológii, či pri takej zásadnej veci, ako je právo veta.
Dnes je tu však celkom iný problém. Ak odhliadneme od všetkých tých gríndílových, genderových, migračných, klimatických, elektromobilitných, cyklopruhových a iných nezmyslov, je tu jedna téma, ktorá je mimoriadne vážna, zo dňa na deň akútnejšia, a to je otázka vojny a mieru.
Netreba azda zdôrazňovať, že Progresívne Slovensko svojimi nereálnymi geopolitickými predstavami a podporou Ukrajiny do posledného Ukrajinca (a potom azda aj do posledného Slováka?) stojí na strane vojny.
A to, ako sa v progresivistami ešte stále ovládanom mainstreame interpretujú príčiny vzniku tejto vojny, to je niečo nad čím zostáva rozum stáť. Uveriť tomu môžu azda fanatickí autori tých myšlienok (teda vojnoví jastraby) a potom už len totálni ignoranti, ktorí nemajú potrebu disponovať ani minimálnou sumou základných historických faktov.
Tesne pred koncom 2. svetovej vojny, počas ktorej významnú časť Európy oslobodili za nemalých obetí práve Rusi, v dňoch 4. – 11. februára 1945 sa uskutočnila Jaltská konferencia, kde si víťazné mocnosti fakticky rozdelili sféry vplyvu v Európe.
Už štyri roky po vojne bol 4. apríla 1949 založený Severoatlantický pakt – NATO.
O mesiac na to, 5. mája 1949, bola založená Rada Európy, čo bol prvý pokus o zbližovanie európskych štátov. Neskôr na základe tzv. Schumanovho plánu podpísali 18. apríla 1951 Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Luxembursko, Nemecko a Taliansko zmluvu o Európskom spoločenstve uhlia a ocele, čím vznikol akýsi predchodca EÚ. Bolo to hlavne o biznise, ale aj o mieri, teda o vôli zachovať v Európe mier a pestovať kultúru mieru.
V máji 1952 spomínaných šesť štátov podpísalo zmluvu o založení Európskeho obranného spoločenstva (EOS), ktoré si dalo za cieľ vytvoriť spoločnú európsku armádu. Kvôli odmietnutiu vo francúzskom parlamente iniciatíva EOS stroskotala.
Vojenská aliancia štátov strednej a východnej Európy – Varšavská zmluva vznikla ako odpoveď na vznik Severoatlantickej aliancie NATO až 14. mája 1955, teda šesť rokov po vzniku NATO!
V roku 1951 americký prezident Dwight Eisenhower vyhlásil:
„Ak nebudú do desiatich rokov všetky americké jednotky rozmiestnené na európskom území stiahnuté späť do Spojených štátov, potom bude možné vyhlásiť celý tento projekt NATO za neúspešný.“
Ako je známe, projekt NATO pokračoval.
Eisenhower vo svojom poslednom prejave vo funkcii prezidenta USA 17. januára 1961 varoval pred nebezpečenstvom studenej vojny a tiež pred rozmachom vojensko-priemyselného komplexu. Vedel o čom hovorí, pretože ako generál si prešiel viacerými bojiskami druhej svetovej vojny.
Po Eisenhowerovi, všetci ďalší americkí prezidenti (azda s výnimkou J. F. Kennedyho, ktorého však dodnes neznámi páchatelia zavraždili) výrazne spolupracovali s vojensko-priemyslovým komplexom a niektorí sa doslova stali hračkami v jeho rukách. Alebo si azda niekto myslí, že ten smutný starec podávajúci ruky do prázdna o niečom rozhoduje?
Napriek tomu Európa fungovala s drobnými prekáračkami a aj vďaka helsinskej Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe z roku 1975 v mieri takmer päťdesiat rokov.
Po nástupe Gorbačovovej perestrojky nastalo vo východnom bloku uvoľnenie. Varšavská zmluva bola jednostranne zrušená vo februári 1991. Vtedy aj prezident Havel, ktorý ešte nebol Západom celkom prevychovaný, požadoval, aby sa recipročne zrušila aj Severoatlantická aliancia – nestalo sa.
Sľuby Američanov, že NATO sa nebude rozširovať na Východ zostali len sľubmi. Odvtedy sa Spojené štáty akoby odtrhli z reťaze. Nastala séria nimi iniciovaných farebných revolúcií kdekade po svete a posúvanie hraníc NATO stále ďalej na východ, napriek varovaniam z ruskej strany, že tento proces musí mať svoje hranice.
Pohár ruskej trpezlivosti pretiekol na Ukrajine, kde Američania aj pomocou piatich miliárd Victorie Nullandovej zorganizovali prevrat a legálne zvoleného prezidenta Janukovyča nahradili vládou, v ktorej mnohí členovia mali okrem ukrajinského občianstva aj občianstvo USA. Nasledovný zákaz používania ruského jazyka na Ukrajine, hoci pre minimálne tretinu obyvateľov bol rodným jazykom, použitie armády proti nespokojnému obyvateľstvu na Donbase a upálenie niekoľkých desiatok ľudí fašistickými hordami v Dome odborov v Odese boli už len posledné kvapky. Samozrejme, k rozhodnutiu o ruskej špeciálnej operácii prispela aj vedomosť o tom, že Američania budujú v ukrajinskom Očakove veľkú vojenskú námornú základňu a tiež vedomosť o tom, že pozdĺž hraníc s Ruskou federáciou sa budujú tajné laboratória a iné vojenské zariadenia.
Po tomto všetkom nám náš progresivistami riadený mainstream tvrdí, že nešlo o Spojenými štátmi vyprovokovanú vojnu?
Len slepý, či hlúpy nevidí jej príčiny.
Francúzsky spisovateľ, historik a politik, autor viac ako sto kníh, Max Gallo to povedal jasne:
„Američania, unesení aroganciou svojej vojenskej moci, zdá sa zabudli, že nie všetko sa dá vyriešiť vojenskou silou – že národy majú históriu, náboženstvo, krajinu.“
Vojnu na Ukrajine charakterizujú dva postuláty:
- Nie je to naša vojna
- Rusko nás nijako neohrozuje
To, čo nás ohrozuje, je rozpínavosť Spojených štátov a suicidálne sklony nepríčetných vedúcich predstaviteľov nielen z Bruselu, ale aj z väčšiny najmä západoeurópskych štátov.
V situácii, keď v progresivistických médiách bez akýchkoľvek zábran celkom vážne rozoberajú možnosť jadrovej vojny, je v týchto europarlamentných voľbách priam nevyhnutnou úlohou voličov hodiť hlas tej politickej strane a tým osobám, ktoré sa vehementne zasadzujú o mier a nie vojnovým štváčom!
Možno budú posledné ... ...
+++++ ďakujem za blog ...
Veľmi kvalitne, a pravdivo spracovaný blog ! ...
RussOFIL vždy len slepým a hluchým RUssOFILOM... ...
1/Keďže Ukraina je aj náš sused tak sa nás tá... ...
Celá debata | RSS tejto debaty