Pavol Fabian

Tak, ako v prezidentských voľbách aj v eurovoľbách som bol v okrskovej volebnej komisii v bratislavskom Starom Meste. Výsledky  hlasovania v tomto okrsku v oboch prípadoch boli pre človeka môjho zmýšľania mierne deprimujúce. V prezidentských voľbách, čo bola vlastne konfrontácia koalície a opozície, získal v „mojom“ okrsku P. Pellegrini približne 20 percent hlasov a I. Korčok až 80 percent! V eurovoľbách získal v „mojom“ okrsku Smer 86 hlasov oproti 360 hlasom Progresívneho Slovenska.

Nechcem tu teraz analyzovať celoslovenský výsledok eurovolieb, i keď je evidentné, že pod „úspech“ PS sa popísala úžasná mediálna mobilizácia a snaha poraziť Smer stoj čo stoj – teda aj tým, že som síce saskár, oľanár, kádehák, demokrat, ale hodím to progresívcom, lebo len oni majú šancu poraziť ten nenávidený Smer a opozícia predsa nemôže prehrať tretíkrát! Na druhej strane, mnohí voliči Smeru vnímajúci problematickosť Európskej únie (je evidentný rozdiel medzi EÚ, do ktorej sme vstupovali a tou terajšou), cítiaci potrebu jej hlbokej reformy, resp. možno aj jej zrušenia, sa týchto volieb jednoducho nezúčastnili. Tak treba čítať výsledok eurovolieb! Nejde o nijaké prevalcovanie Smeru!

Ale nie o tom som chcel.

Bratislava už tradične volí inak, ako zvyšok Slovenska.

Pozrel som sa na výsledky v rámci hlavného mesta.

A viete v ktorých zo sedemnástich mestských častí dosiahlo PS najlepšie výsledky?

V mestskej časti Staré Mesto (53,79%), Nové Mesto (52,26%), Záhorská Bystrica (51,75%) a Devín (51,17%).

A viete prečo?

Pretože na Palisádach, v Horskom parku (Staré Mesto), na Kolibe (Nové Mesto), na Strmých vŕškoch (Záhorská Bystrica) a v Devíne sú tie najluxusnejšie vily! Tam všade bývajú tí najbohatší, najvplyvnejší – oligarchovia, developeri, zbohatlíci, politici, umelci a iní vplyvní ľudia. Teda osoby, ktorých biznis a kariéra je úzko spojená s Európskou úniou, s nadnárodnými štruktúrami a globalizmom. Ľudia, ktorí poväčšine nemajú Slovensko na prvom mieste. (V „mojom“ volebnom okrsku volili napr. Mikuláš Dzurinda, Martin Hojsík, Wanda Hrycová, Andrea Vadkerti, bývalí riaditelia TV Markíza Repčík a Mika, neúspešný prezidentský kandidát Kubiš, expremiér Moravčík…)

Je nepopierateľným faktom, že v hlavnom meste, kde sídlia ústredné orgány, politické strany, vedenia najväčších firiem, či miestne expozitúry nadnárodných spoločností – tam všade pracujú relatívne dobre zarábajúci ľudia, ktorí nechcú o svoj džob prísť. Ich džob je ale často logicky spojený s požiadavkou nemať Slovensko na prvom mieste, veď sú to v podstate len miestodržitelia globálnej moci. To je jeden z dôvodov, prečo tu progresívci vedeli poľahky zvolať týždeň čo týždeň, hneď po prehratých voľbách, na námestie stovky protestujúcich, čo vyústilo až do atentátu na premiéra.

Myslím si preto, že je načase, aby sa obnovila myšlienka bývalého premiéra Mečiara, ale aj bývalého primátora Banskej Bystrice Jána Králika, preniesť hlavné mesto niekam do stredu krajiny. Či už do budúceho súmestia Banská Bystrica – Zvolen alebo do Martina.

Niežeby v týchto mestách nevyhralo v eurovoľbách Progresívne Slovensko, ale rozhodne nie tak výrazne! Iste, dalo by sa uvažovať aj o prenesení hlavného mesta do miest/okresov, kde výrazne vyhral Smer (Sobrance 40,40%, Medzilaborce 37,93% či Čadca 35,42%), ale všetky tieto mestá pôsobia provinčne. To by síce nemuselo až tak prekážať, veď hlavné mesto si vedeli vybudovať v podstate na zelenej lúke také štáty ako Brazília či Pakistan, ale spomínané slovenské mestečká  majú tú istú slabinu, ako Bratislava! Tou je excentrická poloha, takmer na hraniciach štátu, čo je nevhodné z hľadiska rovnakej dostupnosti pre všetkých občanov SR, ako aj z hľadiska obranno-strategického, v prípade nejakého ozbrojeného konfliktu.

Ako som už spomínal, Mečiar uvažoval o súmestí BB-ZV. Tu by však prekážkou, resp. komplikáciou mohlo byť letisko Sliač, ktoré vraj už nemá viac poskytovať služby osobnej leteckej dopravy a zároveň ako vojenská letecká základňa sa stane potenciálnym cieľom prvotného vojenského úderu.

Napriek tomu, že architekt Ing. Michal Timko vypracoval ideový zámer nového hlavného mesta Slovenska v lokalite BB-ZV, bolo by rozumné, aby sa hlavným mestom stal Martin.

V súvislosti s týmto mesto jestvuje bohatá národná tradícia, veď Martinu sa hovorilo Mekka slovenského národa. Martin bol oddávna slovenským kultúrnym a spoločenským centrom. Sídlila tu Matica slovenská, Muzeálna slovenská spoločnosť, Živena, Lipa, Kníhtlačiarsky spolok…

Práve z tohto mesta v roku 1861 vzišlo do sveta slávne Memorandum, prvý politický program Slovákov, požadujúci rovnoprávnosť národa a zákonité vymedzenie jeho územia. A  30. októbra 1918 sa tu konalo zhromaždenie viac ako dvesto delegátov, ktoré ustanovilo Národnú radu a prijalo Deklaráciu slovenského národa, ktorou sa Slovensko prihlásilo k vstupu do spoločného štátu s Čechmi (a teda tridsiaty a nie dvadsiaty ôsmy október by mal byť slovenským štátnym sviatkom.)

Okrem excentrickej polohy a ťažkej vojenskej ubrániteľnosti Bratislavy ako hlavného mesta, v jej neprospech hovorí aj disharmonická a chaotická architektúra bez minimálneho potenciálu na vylepšenie, nedisponujúca potrebnými objektami pre ústredné orgány. Rozvoj Bratislavy bol z dôvodu neexistencie vlastného slovenského štátu historicky dlhodobo zanedbávaný a jej existencia bola budovaná ako existencia provinčného mesta, o ktorého rozvoj nikto nemal záujem. Bratislava aj dnes bezúspešné zápasí s riešením dopravy a parkovania.

Okrem týchto dôvodov by však prenesenie hlavného mesta na stredné Slovensko malo význam aj v akomsi návrate ku koreňom. Stredné Slovensko zachránilo slovenčinu a stredné Slovensko má potenciál zachrániť aj celú krajinu pred zhubným vplyvom progresívneho či v budúcnosti iného cudzokrajného ideologického moru.

Iste, niekto môže namietnuť, že by to stálo len kopu peňazí a miestodržitelia moci by sa bez mihnutia oka presunuli sem. Lenže to nie je až taká pravda! Dosť pochybujem, že by títo zástupcovia nadnárodnej moci radi opúšťali svoje luxusné bratislavské vily a išli úradovať do Martina. Neradi by opúšťali blízkosť Viedne, kultúrny a iný bratislavský život. Časť by sa asi presunula, ale nie všetci. Tento typ ľudí by sa teda minimálne rozriedil medzi tieto dve mestá. Verím, že  v stredoslovenskom prostredí by sa im ťažšie organizovali protestné akcie toho typu, ktoré by či už prvom pláne alebo v skrytom druhom, mali za cieľ pôsobiť proti záujmom vlastného národa. Nehovoriac o tom, že v päťdesiat tisícovom Martine by mohli priamo osobne ovplyvňovať oveľa menší okruh obyvateľov ako v takmer pol miliónovej Bratislave.

Úvaha o presťahovaní hlavného mesta je podľa mňa opäť aktuálna!