Založ si blog

Správa o ceste do Ruska – 3/10

O ôsmej ráno nás v hotelovej izbe zobudil telefonát recepčnej. Bez toho, že by sme ju predchádzajúci večer informovali o zmysle a cieli nášho pobytu, oznámila nám, že pred hraničným prechodom sa začína tvoriť rad a ak chceme ísť do Ruska, máme si švihnúť. V cene ubytovania boli zahrnuté aj raňajky a ak má Slovák niečo zaplatené, chce to aj využiť. Absolvovali sme raňajky a trochu zrýchlenejšie sme sa balili na cestu.

Keď sme okolo deviatej došli pred hraničný prechod, stál tam už najmenej tristometrový rad čakajúcich. Pred prechodom na parkovisku parkovali aj diaľkové  autobusy s tabuľkou Tallinn-Petrohrad. Išli sme k vozidlu patriacemu spoločnosti Baltic Shuttle, u ktorej sme si ešte z domu kúpili lístky za cca 30 eur na osobu. Boli sme presvedčení, že ako cestujúci autobusovej linky budeme mať v čakaní a v odbavení colnými orgánmi prednosť pred ostatnými, pretože na druhej strane nás predsa čaká ďalší autobus. Šofér nás však vyviedol z omylu:

„Takto to tu nefunguje!“

„A čo ak nestihneme náš autobus na druhej strane?“ pýtame sa v obavách hľadiac na dlhý rad čakajúcich.

„Tak vás zoberie, ktorýkoľvek iný, len mu ukážte lístky.“ upokojoval nás šofér.

Bolo okolo štvrť na desať, keď sme sa zaradili na koniec dlhého hada.

„Lietadlo z Petrohradu do Vladivostoku nám odlieta až o 17,40. To predsa musíme stihnúť!“ vraveli sme si.

Ukázalo sa, že nemusíme. Rad sa k budove estónskej hraničnej kontroly posúval takou rýchlosťou, akou v denníku N uverejňujú oprávnenú tlačovú opravu ktoréhokoľvek z členov Smeru. Skúsenejší ľudia si so sebou priniesli campingové stoličky. Rozložili sa na chodníku ako niekde v Senci pri jazere a dopriavali si opulentné raňajky.

Rad pred estónskou colnicou

Rad pred estónskou colnicou

Rad pred estónskou colnicou

video

Keď sme sa po polhodine posunuli asi o toľko metrov, koľko prejde za svoj život slimák, kým nedorazí k rozhodeným modrým tabletkám moluscocidného prípravku Metarex, začali v nás hlodať prvé pochybnosti. Vybrali sme sa dopredu k ohradenému miestu, kde sa vstupovalo do budovy, ale policajt nás okamžite a nekompromisne vykázal za závoru.

„Ja k vám prijdu!“ povedal.

Po chvíli naozaj prišiel.

Vysvetľovali sme mu, že máme letenky a musíme stihnúť lietadlo. Letíme do Vladivostoku, do toho najvzdialenejšieho miesta Ruska! Neurobilo to na neho dojem:

„Aj iní majú letenky.“ argumentoval.

„Ale my ideme až do Vladivostoku, to je ďaleko!“

„Ja viem kde je Vladivostok, chodil som do školy.“ odpovedal policajt a nám bolo jasné, že neuspejeme.

Po dvoch hodinách čakania sme prešli estónskou kontrolou (nás, na rozdiel od Rusov vlastne ani nekontrolovali, veď sme občanmi EÚ).

Na chvíľu sme podľahli falošnej nádeji.

Už to bude dobré!

Stíhame to v pohode!

Betónové zátarasy na moste cez Narvu na estónskej strane

Z budovy estónskej colnice pokračoval chodník na most cez rieku Narva. Čakajúcich ľudí však na začiatku koridoru vidieť nebolo, rýchlo sme kráčali na most až zrazu … uzreli sme ešte dlhší had z ľudských tiel!

Nič nemáme vyhraté!

Chodník, či skôr koridor/tunel ohraničený dlhou kovovou konštrukciou bol z boku a zvrchu prikrytý plexisklom. Blížilo sa pravé poludnie a viete si prestaviť, aká klíma v tomto priestore rozpálenom od slnka panovala.

Zaradili sme sa poslušne do stáda. Budovu ruskej colnice sme odtiaľto ešte nemali ani len v dohľade. V plexisklovom tuneli sme sa potili ako exminister Naď pred hrozbou trestného oznámenia zo spáchania vlastizrady.

Koridor

koridor

koridor

koridor

koridor

Neďaleko nás čakala v rade mladá Ruska v ôsmom mesiaci tehotenstva. Podchvíľou sa okolo nej ktosi pokúšal pod falošnou zámienkou predbehnúť. Keď sa predbehnúť chceli dve ruské tínedžerky uvádzajúce nejaký banálny dôvod, práve táto žena v pokročilom štádiu tehotenstva ich poslala do…

„Ak môžem čakať ja, môžete čakať aj vy!“

Čakanie bolo ubíjajúce. V tuneli bolo horúco ako v reaktore bohunickej jadrovej elektrárne pracujúcej na najvyššie obrátky, aby sme mohli nezištne posielať energiu Ukrajine.

Keď sa v diaľke zjavili tmavé mraky, vítali sme ich s nádejou. Postupne zahalili páliace slnko. Lenže z tmavých mrakov sa spustil taký lejak, akoby chcel niekto sfilmovať 6. až 9. kapitolu 1. knihy Mojžišovej o biblickej potope sveta. Dážď sa spustil práve vo chvíli, keď sme v rade držali pozíciu na mieste, kde v tuneli chýbali plexisklá – premokli sme na kosť.

S postupujúcim časom sme boli stále nervóznejší. Uvažovali sme, či sa na drzovku pretlačiť dopredu, ale keď sme videli reakciu ľudí, báli sme sa. A najmä na nás morálne vplývala oná statočná žena v ôsmom mesiaci tehotenstva! Ak ona čaká, my sa budeme predbiehať?

Jej odolnosť však skončila po šiestich hodinách čakania. Začala zo seba hystericky strhávať oblečenie, polievala sa vodou z pet fľašky a prepadla panike. Z jej bezprostredného okolia sa ozvalo viacero hlasov, že by mala ísť prednostne dopredu a jedna žena jej pomohla s batožinou pri ceste vpred. Ale už o kúsok ďalej, kde ľudia nezaregistrovali hysterický výstup tehuľky, čakajúci na predbiehajúcu sa tehotnú ženu nechutne frflali.

V celom úseku medzi oboma colnicami nebol žiadny úkryt pred slnkom, žiaden stánok  s nápojmi, žiadne wc. Hoci som preventívne ráno nič nevypil, po siedmych hodinách čakania sa dostavilo nutkanie. Boli to strašné chvíle, nevedel som čo robiť. Zo zeme som zdvihol prázdnu odhodenú petku s tým, že ak bude najhoršie, odvrátený od ostatných ju použijem.

Potom som sa rozhodol, že to predsa musím riešiť civilizovane. Zamieril som dopredu s cieľom prebojovať sa do budovy ruskej colnice, kde wc isto iste musí byť! Oba batohy som nechal v opatere svojich spoločníčok a predieral som sa dopredu, trápne vysvetľujúc čakajúcim, že ja „dolžen iďti na tualet“. Ľudia frflali, ale vidiac moje studeným potom orosené čelo, nikto mi nezabránil vlastným telom v postupe vpred. Keď som prenikol do budovy, zastavila ma mladá vojačka v uniforme:

„Kuda vy iďote?“

„Kde zdes tualet?“

„Zdes net tualet.“

„Ale ja dolžen iďti na tualet!“ trval som na svojom, skrížil divadelným spôsobom nohy a prikrčil sa. Veľmi to na ňu nezapôsobilo, ale po chvíli mi povedala, že mám počkať a kdesi zmizla. Vrátila sa asi o dve minúty a oznámila mi, že toaleta, je až za hraničnou kontrolou. Vraj mám niekoho požiadať, aby ma pustil pred seba. To bola rada úplne na hovno. Batohy som mal ďaleko vzadu. Musel by som sa vrátiť po ne. A s batohmi by ma už ľudia opäť dopredu nepustili. Zo zúfalstva som si teatrálne a úmyselne provokatívne začal akoby rozopínať rázporok a zamieril do rohu miestnosti.

Podobná finta mi už raz pomohla – keď som ani po zákonnej lehote tridsiatich dní nedostal vtedy veľmi potrebný doklad z MÚ Ružinov, priniesol som si do vestibulu úradu kovovú reťaz a visiace zámky a začal sa pripútavať k radiátoru. Ochrankárom, ktorí hneď pribehli, som oznámil, že okamžite po pripútaní sa k radiátoru volám do TV Markíza a TV JOJ. Do dvadsiatich minút som potrebný doklad dostal, napriek predchádzajúcemu tvrdeniu, že v budove nie je starosta, ktorý jediný ho môže podpísať.

Tu však táto finta nezabrala.

Ruka vojačky nervózne zašmátrala po puzdre s pištoľou a ja som vedel, že neuspejem. Vrátil som sa pokorne do radu na svoje miesto a podarilo sa mi to predsa len vydržať. Myslel som pri tom intenzívne na osud hvezdára Tycho de Brahe, ktorý zomrel na prasknutie močového mechúra, lebo na audiencii u Rudolfa II. v Prahe zo spoločenských dôvodov nemohol vstať od hostiny skôr než cisár.

Na colné a hraničné odbavenie sme dohromady čakali 7,5 hodiny. Keď sme vkročili na ruskú pôdu, do odletu nášho lietadla chýbala necelá hodina a nám bolo jasné, že to nestihneme.

Samozrejme, ani náš autobus nás nečkal. A nijaký iný, z tých čakajúcich nás zobrať nechcel, napriek tomu, že šofér na estónskej strane tvrdil opak. Čistá strata za autobus bola 30 eur. Čistá strata za letenku do Vladivostoku 238 eur.

 

Zdroj fotografií a videí: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)

Správa o ceste do Ruska – 6/10

15.07.2024

Petrohrad žije intenzívnym životom. Mesto na každého zapôsobí svojou krásou, nie náhodou sa mu hovorí aj Benátky severu. Rozkladá sa v delte rieky Neva na viac ako 40 ostrovoch. Známe sú padacie mosty, ktoré sa väčšinou otvárajú okolo polnoci, aby mohli prejsť veľké nákladné lode. Petrohrad sme navštívili v období tzv. bielych nocí. Od mája do júla tu slnko [...]

Správa o ceste do Ruska – 5/10

13.07.2024

Zo železničnej stanice sme zamierili s Ľubkou do nákupného centra Galeria Shopping Mall nachádzajúceho sa hneď vedľa. Predpokladali sme, že tam bude dostatok verejne prístupných wifín a tak nebude problém nájsť si ubytovanie na štyri noci. Predpoklad bol správny, v shopingu boli k dispozícii štyri voľné siete. Malo to len malý háčik – do všetkých bolo potrebné sa [...]

Správa o ceste do Ruska – 4/10

12.07.2024

Vziať nás do 150 km vzdialeného Petrohradu sa nám nakoniec ponúkol vodič jednej maršrutky. Za predpokladu, že mu v mikrobuse zostane voľné miesto. Zostalo. Za odvezenie chcel 750 rubľov od každého, lenže my sme ešte nemali vymenené peniaze. Do Ruska sme brali so sebou britské libry, pretože informácie, ktoré sme mali, tvrdili, že v Rusku sa libry vymieňajú v [...]

Kennedy

Nezávislému kandidátovi Kennedymu pridelil prezident Biden ochranku

15.07.2024 23:45

Environmentálny právnik nemá vo voľbách veľké šance. Jeho mítingy sú však pomerne populárne a priťahujú veľké davy.

hasiči Trenčín auto požiar

Byt na Rovniankovej ulici v Petržalke zachvátili plamene

15.07.2024 22:51

Oheň zachvátil byt na prvom poschodí.

vance, trump

Kompenzácia veku. Trump si za svojho viceprezidenta vybral mileniána, ktorý ho označil za idiota

15.07.2024 21:27, aktualizované: 23:10

Niekdajší šéf Bieleho domu si vybral relatívne mladého volebného partnera: Vance má 39 rokov, čo je presne polovica Trumpovho veku.

Pavol Fabian

o cestovaní, o horách, o knižkách, o hocičom...

Štatistiky blogu

Počet článkov: 609
Celková čítanosť: 2201626x
Priemerná čítanosť článkov: 3615x

Autor blogu

Kategórie