Pavol Fabian

Vziať nás do 150 km vzdialeného Petrohradu sa nám nakoniec ponúkol vodič jednej maršrutky. Za predpokladu, že mu v mikrobuse zostane voľné miesto.

Zostalo.

Za odvezenie chcel 750 rubľov od každého, lenže my sme ešte nemali vymenené peniaze. Do Ruska sme brali so sebou britské libry, pretože informácie, ktoré sme mali, tvrdili, že v Rusku  sa libry vymieňajú v najvýhodnejšom kurze. Informácie sa neskôr potvrdili. Výhodné je aj euro, len kurz dolára je katastroficky nízky. (25. júna 2024 ruské banky za 1 libru ponúkali 110 rubľov, za 1 euro 96 rubľov a za 1 dolár 88 rubľov).

kurzy

Vodič maršrutky nepohrdol ani eurom, akurát si zapýtal za cestu deväť eur. Neviem, akým kurzom to prepočítal, pretože kurz je približne 1 euro = 100 rubľov. Mal od nás teda pýtať 7,50 eura. Navyše, kde sme mu každý dali desaťeurovú bankovku, oznámil nám, že nám nemá vydať euro. Tak nám neostalo nič iné, než mávnuť rukou.

V maršrutke

Maršrutkár nás v Petrohrade vyhodil na konečnej stanici metra na Prospekte veteránov. Spýtal som sa ho, či odtiaľto vozí cestujúcich aj späť do Ivangoroda. Prikývol a podal mi vizitku. Vraj si máme miesto v dostatočnom predstihu telefonicky „zabronírovať“.

Konečná metra Prospekt veteránov

Konečná metra Prospekt veteránov/bulvár Novátorov

Bolo po siedmej večer. K okolí stanice metra sa nachádzali dve banky a jedna z nich bola ešte otvorená. Zamenili sme v nej naše libry za ruble a už podľa množstva zamenených libier jednotlivými účastníkmi našej výpravy sa dalo usudzovať, ako to kto vidí s ďalšou perspektívou nášho výletu.

V stanici metra sme si za 80 rubľov kúpili plastovú metro kartu a nabili ju sumou 270 rubľov umožňujúcou voziť sa v metre „odnu sutku“ (24 hodín).

V petrohradskom metre

V petrohradskom metre

V petrohradskom metre

V petrohradskom metre

V petrohradskom metre

V petrohradskom metre

V petrohradskom metre

V petrohradskom metre

Video

Video 2

Dana bola v Petrohrade aj na jar tohto roku. Vtedy sa jej vraj osvedčil hotel v blízkosti železničnej stanice Moskovskij vokzal. Volal sa Kijevskaja gastinica. Tvrdila, že tam určite budú mať voľné izby. Zamierili sme tam.

Ja som bol v Petrohrade naposledy pred ôsmimi rokmi. Vtedy bolo v metre úplne bežné, že Rusi si spríjemňovali cestovanie čítaním kníh. Dnes som nijakého cestujúceho s knižkou (a to ani počas ďalších dní) nevidel. Všetci hľadeli do mobilov. Niektorým som nenápadne do ich mobilov nahliadol aj ja, takže viem, že niektorí z tých mobilistov predsa len čítali knihy, hoci v elektronickej podobe.

Danina ruština sa ukázala byť nie veľmi dokonalá. Recepčná v hoteli Kijevskaja gastinica nám po jej otázke na možnosť ubytovania oznámila, že žiadna voľná izba v hoteli nie je. Bolo pol desiatej večer.  Vonku síce vďaka bielej noci ešte stále svietilo slnko, ale my sme boli z dnešného dňa stráveného čakaním na estónsko-ruskej hranici poriadne utrmácaní. Predstava, že nemáme nocľah a nemáme ani prístup na internet, kde by sme si nejaký nocľah vedeli zohnať, bola frustrujúca. Našťastie, keď sa do vybavovania nocľahu zapojila Ľubka, vysvitlo, že nás recepčná vie ubytovať, len nie spolu. Ponúkla nám jednu dvojku a jednu jednoposteľovú izbu. Ako nepárový chlapský element som celkom logicky skončil na tej nie práve najlacnejšej jednotke.

Keď sme sa zložili na izbách a pripojili sa na hotelovú wifinu, stretli sme sa na bojovú poradu, ktorej cieľom malo byť riešiť, čo ďalej. Dana usilovne surfovala po nete a presviedčala nás, že sa nič nedeje. Nič sa vraj nestalo. Vraj stíhame dodržať pôvodný program, ak sa nám na zajtra podarí kúpiť letenky z Petrohradu do Vladivostoku.

Dana vyzerá byť dobrý človek, ale je trochu rojko…

Už pôvodný plán bol vypracovaný dosť natesno, kde v niektoré dni išlo doslova o minúty, takže predstava, že sa nám ho podarí dodržať napriek nepríjemnosti z Narvy sa nám s Ľubkou nezdal ani trochu reálny. Veď jeden deň zo sedemnástich dní sme už stratili dnešným čakaním na hranici, a ďalší deň si treba rezervovať na čakanie na hranici pri návrate. A posunúť odlet z Tallinnu na neskôr nikto nechcel, pretože vymedzené dovolenkové dni nepustia (okrem toho, že by išlo o ďalšiu finančnú stratu).

Vlastným surfovaním som Dane pomerne rýchlo vyvrátil jej tézu, že sme schopní dodržať pôvodný plán. Áno, mohli by sme zajtra odletieť do Vladivostoku, ak by sme zohnali cenovo prijateľné letenky, ale na prehliadku tohto údajne tretieho najkrajšieho mesta v Rusku by sme mali sotva pol dňa. Vypustiť by sme museli aj návštevu Ulan-Ude a Jekaterinburgu. A otázne by bolo, či by sme sa na Bajkale stihli plaviť na ostrov Oľchon k Šamanskej skale, čo predpokladal náš pôvodný plán. Takáto verzia sa mi nepozdávala. Vždy som mal za cieľ prejsť CELÚ trasu transsibírskej magistrály vo vlaku, samozrejme s početnými zastávkami na miestach, ktoré si pozornosť zaslúžia. Prejsť celú trasu len preto, aby som ju prešiel, sediac len vo vlaku a nevidiac takmer nič – to sa mi nepozdávalo hodné ani vynaloženým peniazom, ani vynaloženému času.

Nastala patová situácia.

Medzi oboma dámami došlo k drobnej animozite. Okolo pol jednej v noci sme naše stretnutie rozpustili, pretože sa už nikto nebol schopný sústrediť na efektívne plánovanie. Len Danka tvrdila, že ona bude ďalej hľadať a do rána niečo vymyslí.

Odišiel som do svojej izby a nerušený oboma ženami som v kľude gúglil či skôr yandexoval (v Rusku je výhodnejšie používať rusky vyhľadávač yandex) vlastnú verziu ďalšieho plánu. A popri tom sa mi do hlavy vkradla aj myšlienka celú akciu zrušiť a zistiť, kedy by sa dalo z Tallinu letieť domov čo najskôr. Prvá možnosť návratu bola o dva dni, ale letenka na tento let Ryanairu stála päťkrát toľko, koľko sme dali za tú svoju. Až o štyri dni neskôr letel spoj do Viedne sa rozumnú cenu. S touto myšlienkou som zaspal.

Petrohrad

Mesto hrdina – Leningrad

Petrohrad

Petrohrad

Petrohrad

Petrohrad

Ráno som zaklopal na dámsku izbu s istou iracionálnou nádejou, že Danka predsa len vymyslela nejaký zázračný plán, ako celú akciu ešte zachrániť. Danka, napriek nočnému hľadaniu vyzerala sviežo a oduševnene:

„Vymyslela som to!“

Naše oči sa s nádejou upäli k nej.

„Dnes pôjdeme vlakom do Moskvy a zajtra sadneme na vlak do Irkutska. Z Irkutska, či už loďou alebo autobusom prejdeme k Bajkalu. Naspäť do Petrohradu sa vrátime tým istým spôsobom.“

Moja nádej na geniálne riešenie rýchlo pohasla. A ako sa zdalo, aj Ľubkina.

Presedieť tri a pol dňa vo vlaku, aby som necelé dva dni bol na Bajkale (kde sme navyše nemali nič zabezpečené) a potom opäť sedieť tri a pol dňa vo vlaku, aby som sa vrátil do Petrohradu mi pripadalo ako hlúposť. Nesplnil by som si ani sen prejsť celú trasu magistrály, ani by som nevidel Vladivostok a ostatné zaujímavé miesta. Oznámil som dámam, že lietadlo domov za slušnú cenu letí o štyri dni. Ľubka mi povedala, že mám okamžite rezervovať letenky, kým sú ešte za takú cenu. Neurobil som to hneď. Chcel som, aby sa obom dámam rozložilo v hlavách všetko, čo bolo dnes ráno povedané.

V cene ubytovania boli aj raňajky. Navrhol som teda, aby sme sa išli najesť a potom sa rozhodneme. S Ľubkou sme odišli na raňajky, Danka zostala surfovať po nete.

S raňajkami to v hoteli Kijevskaja gastinica mali vymyslené tak, že sa podávali na celkom inom mieste. Museli sme vyjsť z budovy na rušnú ulicu, kráčať kus cesty ku križovatke a zahnúť doprava. Tam bola ďalšia budova pravdepodobne patriaca hotelu a v nej jedáleň, kde sa podávali raňajky.

Počas raňajok sme sa s Ľubkou utvrdzovali v tom, že Danin plán sa nám nepozdáva. Po chvíli prišla na raňajky aj ona. Atmosféra bola dusná, napätá. Nikto nevyslovil rozhodné slovo o našom ďalšom postupe. Dohodli sme sa, že sa pobalíme a pôjdeme na železničnú stanicu Moskovskij vokzal zistiť, ako je to s lístkami do Moskvy.

Na Moskovskom vokzale lomozilo množstvo ľudí. Pred pokladnicami sa tiahli rady cestovaniachtivých porovnateľné s hadom čakajúcich  pred estónsko-ruskou hranicou. Ako sme sa dozvedeli, práve dnes sa začali v Rusku školské prázdniny.

Danku to nijako neodrádzalo ani nevzrušilo. Povedala, že ona cestuje ďalej a ide si kúpiť lístok do Moskvy. Ľubka a ja sme jej oznámili, že o štyri dni sa vraciame domov.

S tým sme sa rozlúčili.

Ani táto verzia riešenia nebola pre mňa úplne ideálna. V Petrohrade som už bol pred ôsmimi rokmi. Mesto mám slušne prechodené. Pravdepodobne budem vidieť to, čo som už raz videl. Ale stále sa mi to zdal byť lepší plán, ako presedieť týždeň vo vlaku a takmer nič nevidieť. Navyše sa nemalé peniaze – lístok sme síce mali bezplatný, ten však neplatil na rýchlovlak Sapsan medzi Petrohradom a Moskvou a k bezplatnému lístku na magistrálu si aj tak bolo potrebné dokúpiť miestenky či lôžka. A to tiež nebolo zadarmo.

Zdroj fotografií a videí: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)