Správa o ceste do Ruska – 8/10 - Pavol Fabian - Blog

Správa o ceste do Ruska – 8/10

17. júla 2024 21:34, Prečítané 1 512x, Pavol Fabian, Dianie okolo nás

Dnes som dal Ľubke na výber, buď návšteva letnej rezidencie ruských imperátorov v Carskom sele, kde v Katarínskom paláci sa nachádza známa Jantarová komnata alebo návšteva honosnej rezidencie ruských cárov na brehu Fínskeho zálivu Peterhof. Obe lokality sú už trochu vzdialenejšie (cca 30 km) z centra Petrohradu a okrem mestskej dopravy treba použiť aj maršrutku.

Ľuba vybrala Peterhof. Ukázalo sa, že to nebol najlepší výber pretože sme tam dorazili v deň, keď je zámok zatvorený. Prístupné boli len Vrchné a Spodné záhrady. Za vstup do Spodných záhrad pýtali 750 rubľov.

Samotná parková úprava zelene Spodných záhrad nie je nejaká výnimočná, také parky možno vidieť pri významnejších zámkoch hocikde. Úžasné sú fontány! Je ich tu celkovo stotridsaťštyri! Najimpozantnejšia je Veľká kaskáda, ktorú tvorí 64 fontán, tri vodopády a 225 pozlátených sôch. Ústrednou je súsošie Samsona, ktorý zabíja leva. Symbolizuje víťazstvo Petra I. nad Švédmi v roku 1709 v bitke pri Poltave.

Pred ôsmimi rokmi som tu bol v čase otvárania fontán. To bol skutočný zážitok! Všetko bolo tiché, mŕtve, pokojné. Potom prišiel pán v montérkach s veľkým kovovým kľúčom, zastrčil ho do zeme a otočil – všetky fontány a vodotrysky zrazu začali ožívať… úžasné!

Peterhof

Peterhof, pohľad od prístavu

V peterhofskom parku boli neuveriteľne krotké veveričky

Keď sme sa nabažili pohľadom na fontány občerstvujúce letným slnkom rozpálený vzduch, popri kanáli sme sa vydali k prístavu na brehu Fínskeho zálivu. Hoci sme to pôvodne nemali v pláne, zistili sme, že za 1 000 rubľov sa dá prepraviť rýchloloďou do Kronštadtu. Plavba trvala necelú polhodinu. Na hornej palube fučal vietor tak intenzívne, že sme sa napokon museli schovať dole v kabíne. Ku cti nám slúži, že sme zo všetkých hornopalubníkov vydržali najdlhšie!

Kronšadt je opevnené prístavné mesto na ostrove Kotlin vo Fínskom zálive v Baltskom mori tridsať kilometrov západne od Petrohradu. Administratívne tvorí mesto samostatný okres (rajón) v rámci mesta Petrohrad. Kronštadt je mesto ruskej námornej slávy. Peter I. tu postavil na okolitých ostrovčekoch vyše dvadsať pevností, ktoré pomohli ubrániť Petrohrad pred švédskymi nájazdami. V meste sídli Baltská flotila, ktorá významným spôsobom zasiahla do bojov v prvej aj druhej svetovej vojne. Aj dnes tu možno vidieť zakotvené vojenské krížniky, mohutné vojenské vznášadlá (netušil som, že tento dopravný prostriedok môže mať také ozrutné rozmery) a dokonca aj ponorky. Nie všetky tvoria exponáty námorného múzea. Sú tu aj tie, ktoré sú stále zaradené v činnej službe.

Zaujímavé bolo, že čím sme sa našou loďou viac blížili ku Kronštadtu, tým viac nám v telefóne blbla navigácia, či už podľa google máp alebo podľa mapy.cz. Neviem, či išlo o náhodu alebo o nejaké ruské obranné vojenské opatrenie, ktoré rušením signálu malo znemožniť prípadným ukrajinským dronom orientáciu v teréne. Faktom však je, že navigácia na Ľubkinom aj na mojom telefóne sa po celý čas pobytu v Kronštadte nedala absolútne použiť. Fungovať začala, až keď sme sa autobusom vracali do Petrohradu. Ak by sa to stalo len na jednom mobile, povedal by som si – čosi som zle stlačl, ale na oboch mobiloch to už nemohla byť náhoda…

Video 1

Loď nás dopravila do nového kronštadtského prístavu, nie do toho, ktorý som si pamätal spred ôsmich rokov. Bol som veľmi rád, že som mohol porovnávať, čo sa tu za osem rokov vybudovalo, pretože to je niečo neuveriteľné! Nemám na mysli len veľký zábavný park, celý rozsiahly areál námorného múzea a samotný obrovský objekt múzea Ruského námorného flotu, ale aj hlavné komunikácie v meste privádzajúce dopravu z Petrohradu. Všetky prešli alebo prechádzajú mohutnou prestavbou a rozširovaním. Je zrejmé, že sa sem investovali ťažké milióny.

Múzeum námornej slávy v Kronštadte otvorili 1. augusta 2023. Ide o nový objekt kultúrno-vzdelávacej infraštruktúry turistického a rekreačného zámeru „Ostrov pevností“, ktorý vzniká v rámci projektu komplexného rozvoja územia Kronštadtu, zachovania historického dedičstva a zlepšenia kvality života obyvateľov mesta.

Múzeum si kladie za cieľ zachovať historickú pamäť, pripomenúť námornú slávu Ruska, prenášať nahromadené informácie na mladú generáciu Rusov a zachovávať identitu a historickú autenticitu.

Múzeum námornej slávy v Kronštadte

Keď sme prichádzali k hlavnej budove múzea parkovalo okolo nej množstvo sťahovacích áut a panoval tu čulý pracovný ruch. Očividne ešte nie je všetko dokončené, ale napriek tomu významná časť expozície je už otvorená pre návštevníkov. Samozrejme, nie v ten deň, v ktorý sme sem prišli! To by sme mali príliš veľké šťastie! Cez zatvorené sklenené vchodové dvere sme však napriek zrkadleniu mora videli v obrovskej vstupnej hale jadrovú ponorku typu K-3 „Leninský komsomolec“, ktorá tvorí čerešničku na torte celej expozície. Keď na chvíľu jeden zo strážcov múzea odomkol komusi zo zamestnancov vstupné dvere, pokúšal som sa ho prehovoriť, aby ma pustil dnu tiež. Trochu klamlivo som mu tvrdil, že zajtra odchádzam z Ruska a teda už nebudem mať šancu múzeum uvidieť. Nedal sa obmäkčiť, ale úprimne – ani som to nečakal. Rusi sú síce ústretoví, ale toto bolo očividne cez čiaru…

Rozhodol som sa, že sa sem ďalší deň vrátim. Zvyšok času sme vyplnili prechádzkou v novovybudovanom parku. Zašli sme do vonkajšej expozície námorného múzea, ktorá sa rozkladá na móle a popri ňom neďaleko odtiaľto. Na záver sme navštívili pravoslávny Chrám sv. Mikuláša, ktorému hovoria aj Morský chrám. Postavili ho v rokoch 1903-1913 v novobyzantskom architektonickom štýle. Predlohou mu bol byzantský chrám Hagia Sofia v Istanbule. Chrám á až jedenásť kupol, najvyššia z nich dosahuje výšku sedemdesiat metrov, dnu sa vojde päť tisíc veriacich. Ide o dominantu mesta Kronštadt.

Vonkajšie expozície námorného múzea

Socha Petra I. zakladateľa Kronštadtu

pravoslávny Chrám sv. Mikuláša

Prístav v Kronštadte

Video 2

Keď sme pozreli všetko, čo sme pozrieť mali (teda okrem zatvoreného múzea), začali sme hľadať spôsob, ako sa dostaneme naspäť do mesta.

Zistili sme, že na okraj Petrohradu k zastávke metra Komandantskij prospekt/Staraja derevňa chodí autobus číslo 101. Postavili sme sa na zastávku a čakali na jeho príchod, presvedčení, že lístok si budeme môcť kúpiť u šoféra. Jedna čakajúca pani nás však vyviedla z omylu – lístok sa v autobuse kúpiť nedá. Pýtame sa jej, ako teda môžeme cestovať my – občania nepriateľskej krajiny, ktorým kreditka v Rusku kvôli sankciám nefunguje? Nevedela nám pomôcť, ale nezabudla zdôrazniť, že ona veru nijaké sankcie zo strany EÚ vo svojom živote nepociťuje.

Autobus prišiel načas presne podľa cestovného poriadku a my sme po nastúpení doň zistili, že petrohradská hromadná doprava naozaj funguje už len bez sprievodcu – teda elektronicky. Usilovali sme sa šoférovi vysvetliť, že my si nemôžeme kúpiť lístok priložením kreditnej karty k skeneru, pretože naše kreditky, súc zablokované kvôli sankciám, v Rusku nefungujú. Bezradne mykol plecami a neprekážalo mu, že sme postúpili ďalej do vozidla. Viacerí cestujúci však boli svedkami nášho rozhovoru so šoférom a začali sa nám aktívne ponúkať, že nám kúpia lístok. My sme ich zas ubezpečovali, že im cenu lístka vrátime v hotovosti. Viacerí s dobrým úmyslom prikladali svoje kreditné karty k skeneru, ale ten im ďalšiu platbu neumožnil. Systém je totiž nastavený tak, aby si človek na jednu kartu mohol kúpiť len jeden lístok, skrátka, aby každý človek bol identifikovateľný podľa svojej karty. Má to svoju logiku. Nakoniec sa našla jedna mladá žena, ktorá mala viac kreditných kariet a tak nám mohla lístky kúpiť použijúc na každého inú. Dokonca ani nechcela od nás peniaze Bola veľmi ochotná, zhovorčivá a počas celej, približne polhodinovej, jazdy na nás z úzadia, kam ju neskôr premiestnil kolobeh ľudí v autobuse, pozorovala. Ja som si napriek tomu uvedomoval, že ak by náhodou prišli revízori, aj tak by sme asi mohli mať problém, pretože sa jednoducho nevieme preukázať, že máme lístky kúpené a ak mladá žena vystúpi skôr, nebude nám mať kto dosvedčiť, že nejdeme na čierno.

Cesta autobusom z Kronštadtu ku konečnej zastávke fialovej trasy metra (Komendantskij prospekt) trvá pomerne dlho. Z okna autobusu sme mohli pozorovať ďalší dôkaz o významných investíciách a o budovateľskom úsilí v Petrohrade, pretože v severozápadnej časti mesta vzniká obrovský komplex moderných budov, ktorý je určite väčší ako celý tzv. bratislavský downtown. Ide o centrum s názvom Lachta. Súčasťou tohto komplexu budov je výšková dominanta Lachta center. Ide o budovu, ktorá je najvyšším mrakodrapom v Rusku a v Európe. Zároveň je to najsevernejší mrakodrap na svete. Je vysoký 462 metrov a má 86 poschodí. Údajne je to jedna z piatich najekologickejších budov na našej planéte. Celý komplex si vyžiadal náklady v sume 155 miliárd rubľov. Výšková budova je už kompletne dokončená. Práce finišujú na okolitých stavbách a najmä na verejných priestranstvách. Napriek tomu sú už niektoré časti verejnosti sprístupnené. Mrakodrap je taký vysoký, že sme ho videli aj z Peterhofu krížom cez Fínský záliv.

Najvyšší mrakodrap v Európe Lachta center fotografovaný z Peterhofu cez Fínsky záliv

Náš autobus číslo 101 mal pri tejto stavbe zastávku. Asi v čase, keď niektorým robotníkom zo stavby práve „padla“. Na zastávke nastala trma vrma. Stavbári zobrali náš autobus útokom ako kobylky šíre plantáže konope. Málokto zo stavbárov bol Rus. Podľa výzoru tváre išlo najskôr o Tadžikov. Z toho vyplýva, že aj v Ruskej federácii sa uplatňuje istá forma vnútorného gastarbeiterizmu. Tadžici sa natlačili do autobusu takým spôsobom, že poškodili predné dvere. Vyhodili ich z pántov. Šofér s kľudom Angličana vyšiel zo svojej kabíny. Najprv sa pokúšal dvere nahodiť späť do rámu, ale keď sa mu to ani po veľkom úsilí a za pomoci Tadžikov nepodarilo, oznámil nám, že musíme vystúpiť. Pre nás s Ľubkou to znamenalo dosť veľký problém, pretože, ak by sme mali cestovať ďalším autobusom zase by sme mali ťažkosti so získaním cestovného lístka. Mladá dievčina, ktorá nám ich kúpila, však na nás dohliadala aj teraz! A nielen dohliadala, ale aj prišla k nám a spýtala sa, kam vlastne chceme ísť a ako nám môže pomôcť. Nazdávali sme sa, že zvyšok cesty by sme už mohli aj dokráčať, ale stavebný terén bol ešte značne neupravený a neprehľadný. Bolo by to vlastne blúdenie popri stavbe. Takže sme tento spôsob pokračovania, navyše so zatiaľ nie dobre fungujúcou navigáciou v mobile, napokon zavrhli. Našťastie po chvíli sa podarilo chlapom dvere autobusu opraviť, teda ani nie opraviť, skôr uviesť aspoň do takého stavu, že ich mohol vodič zatvoriť. Všetci sme znovu nastúpili a vyrazili na zvyšok našej trasy. Na ďalšej zastávke nastúpili prednými dverami dvaja revízori. Šofér im iniciatívne vysvetlil, že má na palube dvoch cudzincov, ktorí sa nemajú ako preukázať, ale zaplatila im tá dievčina vzadu. Aj dievčina im vysvetlila, čo je vo veci, takže revízori nám len priateľský pokynuli a išli kontrolovať ostatných.

Autobus nás doviezol na konečnú zastávku metra Komendantskij prospekt. Dievčine sme sa ešte raz poďakovali a rozlúčili sme sa.

Zdroj fotografií a videí: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)