Pavol Fabian

Tentokrát išlo o cyklistickú cestu.  Hoci som bol v Čechách už viackrát v minulosti, väčšinou išlo o víkendové pobyty. Nedá sa to porovnať s tým, aké mám skúsenosti s Moravou. Na Morave som vyštudoval strednú školu, maturoval som z češtiny. Dokonca aj manželku som si zobral Moravanku hoci to nijako nesúviselo s mojím štvorročným pobytom na strednej škole na Morave. Vďaka tomu mám časť rodiny na Morave, čiže moje kontakty s Moravou sú dosť intenzívne. A viem, že Moraváci sú ľudia veľmi priateľsky naladení smerom k nám, Slovákom.

Trošku s obavami som cestoval na český cyklopobyt, pretože som nevedel, aké budú reakcie Čechov, najmä v okolí Prahy. Lebo o Čechoch nie vždy ide dobrý chýr vo vzťahu k nám, Slovákom. Musím povedať, že po týždni pobytu som bol príjemne prekvapený. I keď fakt je, že príjemnosť, družnosť, priateľskosť a ústretovosť sa prejavovala takmer výhradne u Čechov staršieho veku. Teda u takých, ktorí zažili v dospelom veku časy Česko-Slovenska. Títo ľudia, s ktorými som získal dobrú skúsenosť často mali čiastočne slovenský pôvod, alebo prosto len mali vo svojej rodine aj nejakú slovenskú odnož, prípadne niektorí chlapi boli na vojenčine na Slovensku a odvtedy udržiavali kontakt so Slovákmi. Rozumeli sme si ako jazykovo, tak mentálne, dokonca väčšinou aj politicky.

Naproti tomu, keď som komunikoval s mladšími Čechmi, chvíľami som mal dojem, že mi ťažšie rozumejú, že roky bez televíznych pondelkov (samozrejme, aj kopy iného bývalého spoločného) už začínajú vytvárať akúsi jazykovú bariéru. Uvedomujem si, že tá neviditeľná a pociťovaná bariéra sa mohla vytvárať čiastočne aj preto, že som už staršieho veku a pri komunikácii s mladšími Čechmi mohlo dochádzať aj k akejsi medzigeneračnej bariére. Ale nemyslím si, že to bolo len v tomto.

Stručne podám správu o našej ceste a v rámci nej opíšem jednotlivo aj všetky prejavy priateľstva, ktoré nás cestou postretli, potešili a aj nám pomohli.

Naša dvojica sa vlakom z Bratislavy prepravila do Prahy. Vlak idúci z Budapešti tradične meškal hodinu už na príchode v Bratislave. Údajne niekde na južnom Slovensku musel obchádzať uzavretú časť trate, pretože pred dvoma dňami tam došlo k nejakej havárii a koľajisko bolo ešte zdevastované, nepoužiteľné – to sme sa však nedozvedeli od slovenských železničiarov, ale od českého sprievodcu, ktorý nastúpil do služby v Břeclavi po tom, čo vlak prekročil slovensko-českú hranicu.

Vďaka tomu, že sme rátali možnosťou meškania, sme si pri kupovaní cestovných lístkov dva mesiace vopred urobili dostatočnú časovú rezervu na prestup v Prahe. Takže sme prípojný vlak do Děčína stihli, i keď s mierne odretými ušami.

Praha hl. n.

Ku cti bratislavskej hlavnej stanice treba povedať, že tu fungovali (a ešte som sa pri svojich cestách nestretol s tým, že by nefungovali) výťahy na nástupiskách! To sa už nedalo povedať o pražskom Hlavním nádraží. Tu sme museli ťažko naložené bicykle krkolomne znášať a vynášať pod schodoch do podchodu. Výťah tu nefungoval. A hoci výťah mali aj v Děčíne na nástupisku, ani tam nefungoval!

Naopak, v neprospech slovenských železníc musím povedať, že prepravná rýchlosť nášho vlaku sa na krátkom slovenskom úseku do Kútov pohybovala okolo 80km/hod., ale na väčšine úsekov z Břeclavi do Prahy a najmä na úseku z Prahy do Děčína vlaková súprava smerovala k cieľu raz takou rýchlosťou. Veď aj prehľadná mapka monitorujúca priemernú rýchlosť vlakov v jednotlivých európskych krajinách hovorí o tom, že v SR je priemerná rýchlosť vlakov 85,4 km/hod. V Česku 95,8 km/hod. Neviem, či sa kvôli tomu treba nejako zvlášť zavzdušňovať, pretože obe krajiny držia celkom slušný európsky priemer. K najhoršiemu Albánsku (27,6 km/hod) a k najlepšiemu Španielsku (199,4 km/hod.) máme ďaleko.

Do Děčína, sme prišli okolo pol štvrtej popoludní a rovno sme sadli na bicykle a vydali sme sa popri Labe k štátnej hranici s bývalým východným Nemeckom. Prehliadku Děčína sme si nechali na spiatočnú cestu. Dnes sme potrebovali doraziť do kempingu v Königsteine.

V podstate už hneď za Děčínom začínajú údolie Labe lemovať pieskovcové skalné útvary, typické pre tzv. České a po prekročení hranice Saské Švajčiarsko.

Prvé pieskovcové skalné útvary za Děčínom

Mimochodom, nie celkom rozumiem, prečo si Česi zvolili zemepisné pomenovania ako České Švýcarsko, či Česká Kanada. Bol by som dosť nerád, keby sa slovenské Vysoké Tatry volali Slovenské Švajčiarsko, či Podunajská nížina volala Slovenská Ukrajina.

Taký či onaký názov však nič nemenil na tom, že príroda je tu veľmi pekná. Labe sa príjemne kľukatila a tiekla tíško, že sa až chvíľami zdalo, že voda stojí. Zeleň na oboch brehoch rieky bola sýta a poskytovala po väčšinu cesty cyklistom príjemný tieň. Stále častejšie sa popri brehu zjavovali typické nemecké hrazdené domy, ktoré vhodne zapadali do okolitej scenérie.

Bad Schandau

Príjemnou zastávkou ešte na českom území je štýlová reštaurácia Dolní grund s veľkolepou terasou a milou obsluhou, ktorá vás sama od seba upozorní, že ten sud plzenského piva, z ktorého si chcete dať načapovať sa tentoraz celkom nevydaril („vyčapujeme ho pro Němce“) a vy si máte dať radšej chutnejšiu jedenástku z neďalekého pivovaru Cvikov.

Pod reštauráciou Dolní grund je prístav malého riečneho prevozu a na druhej strane príjemne vyzerajúci a osamote stojaci penzión Přívoz. V každom prípade, ak chcete piť, či jesť za české ceny, je to na ľavom brehu Labe posledná príležitosť. Približne 500 metrov odtiaľto, pri Klopotskom vodopáde prekročíte už hranicu s Nemeckom.

reštaurácia Dolní grund

reštaurácia Dolní grund

reštaurácia Dolní grund

penzión Přívoz

Na terase Dolního grundu sme dlho sedieť nemohli. Na webovej stránke vyhliadnutého kempingu v Königsteine nás vyľakala informácia, že pri ubytovávaní sa po dvadsiatej hodine sa platí príplatok 20 eur na osobu. A nám sa veru nechcelo peniazmi takto bohapusto plytvať.

česko-nemecká hranica na cyklochodníku

Keď sme dorazili k bráne tohto kempu, prekvapilo nás, že namiesto recepcie obsluhovanej človekom z mäsa a kostí tu stál pod strechou automat, ktorý všetko vybavil za vás. V čom bol rozdiel ubytovať sa pred dvadsiatou a po dvadsiatej hodine, tomu som nerozumel. Postup v automate bol úplne rovnaký. Tomu chladnému a kovovému stroju mohlo byť jedno o koľkej sa ubytovávate.

Na displeji ste napísali do príslušných kolónok svoje meno, adresu, dĺžku pobytu a aj ste si tu vybrali, v ktorej časti kempu chcete bývať. Kreditkou ste zaplatili požadovanú sumu a automat vám následne vydal plastovú kartu, pomocou ktorej ste boli oprávnený nielen vstúpiť do kempu, ale ktorú ste používali aj na otvorenie dverí do sociálnych zariadení. Pomocou tejto karty vloženej do šachty vám automatizovaný systém odrátaval aj spotrebu vody v sprche. Všetko tu bolo vysoko automatizované, digitalizované, dokonalé… Až na to, že v kempe sa nemyslelo na potreby ľudí s mobilnými telefónmi, power bankami a elektrobicyklami. To všetko potrebujete nabíjať. A v kempe boli elektrické rozvody len na 380 voltov pre karavany. Normálne zásuvky na 220 V sme našli len v sprchách. Dve v ženskej a dve v chlapskej. Teda v prostredí, kde ste pre vodnú paru nedovideli na druhý koniec miestnosti. V prostredí, v ktorom sa darí nielen plesniam, ale aj vodivým zámerom elektrického prúdu.

Našťastie, nič z toho nás napriek vytvoreným podmienkam nepostretlo.

Vstup do kempu v Königsteine

V strede kempu sa nachádzal malý obchodík, ktorý však fungoval len ráno, keď priniesli čerstvé pečivo. Okrem pečiva tam ponúkali ešte toaletný papier a instantné polievky – biznis plán ako bič!

Po postavení stanov sme ešte vyrazili na krátku cyklojazdu dole prúdom rieky Labe, veď sme v ten deň nabicyklovali len slabých cca tridsať kilometrov. Bicyklujúc popod pevnosťou Königstein  sme stihli doraziť len po krčmičku rozprestierajúcu sa za železničnou traťou, ktorá celý čas lemovala našu cestu. S vidinou čapovaného piva sme zosadli z bicyklov a vzápätí opäť nasadli. Tabuľa pred krčmičkou/penziónom oznamovala, že podnik je otvorený len do dvadsiatej(!). Bolo trištvrte na osem a liať do seba narýchlo pivo sa nám nechcelo. Pomaly sme sa vracali späť do mesta.

Lenže aj o celom mestečku Königstein, hoci je veľmi malebné, sa dá sa povedať, že tu skapal pes! Zistili sme, že po dvadsiatej tu nie je otvorené absolútne nič! Ani krčma, ani bufety pri pláži, ani reštaurácia. Bolo to v príkrom rozpore s tým, čo sme neskôr pozorovali v kempoch a v ich okolí na českej strane hranice.

Len na námestí Gnutplatz popíjala partia domácich chlapov prinesené pivá a na dobrú náladu im hral ozrutný reprák, ktorý ktosi z nich dotiahol z domu.

Našťastie, pár minút pred záverečnou sme stihli aspoň miestny hypermarket Edeka.

Königstein a Labe

Zdroj fotografií: autor textu

(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)