Pavol Fabian

Štefan Kuffa pôsobí na slovenskej politickej scéne ako mimozemský výsadok z ufa. Prekvapuje, zaráža, ohuruje, šokuje. Jeho najnovší čin v malej obci na východnom Slovensku Malá Franková opäť rozvíril hladinu verejných diskusií a vášni.

Niet pochýb o tom, že Kuffa je náboženský fanatik. Dá sa pokojne povedať, že aj extrémista. A podľa toho, čo o ňom čítam, narobil vo zverenom rezorte (a nielen tam) kopu zlého. A chvíľami sa naozaj správa ako gestapák, ako to o ňom napísal Eduard Chmelár. Lenže jeho zásah počas divadelného predstavenia v Malej Frankovej sa trochu vymyká z radu jeho nepríčetných výčinov. Svojím významom zapríčinil aj odchod Eduarda Chmelára z postu poradcu premiéra pre politické záležitosti.

Niet pochýb o tom, že prípad v Malej Frankovej bol skvelým strelivom pre opozíciu a aktivistické médiá hlavného prúdu, ktoré kopú za progresívcov. Opoziční politici a médiá za hlavného vinníka trochu nepravdivo označili Kuffu. Pritom vinníci sú inde. Kuffa konal, ako mal, len nešikovne a inkvizične. Nezvolil správny postup, ale bol v práve. Neriešil to v súlade s tým, ako sa táto situácia mala riešiť, ale bez pochýb sa situácia mala riešiť priamo na mieste!

Pre mňa kľúčové je to, či Kuffa konal ako súkromná osoba alebo z pozície štátneho tajomníka ministerstva životného prostredia. Nebol som v Malej Frankovej, môžem čerpať len z informácií, ktoré som nazhromaždil zo sociálnych sietí. Podľa niektorých informácií sa Kuffa do Malej Frankovej prihnal na vládnom bavoráku so zapnutým modrým majákom. Ministerstvo životného prostredia vzápätí dementovalo túto informáciu tvrdiac, že štátny tajomník vôbec nemá pridelenú vládnu limuzínu a ochrankára, čo je podľa mňa nezmysel. Silne o tom pochybujem, pretože sám som sa viezol v minulosti s istým štátnym tajomníkom vo vládnej limuzíne, ktorú mal pridelenú a neverím, že by to dnes bolo inak a štátni tajomníci by nemali pridelenú limuzínu, šoféra a ochrankára.

A ak sa aj prihnal do Malej Frankovej na štátnej limuzíne so zapnutým modrým majákom ešte to nemusí znamenať, že musel vystupovať z pozície ministerského úradníka. Ak tak vystupoval, je to situácia neprijateľná. Ak však vystupoval z pozície súkromnej osoby-občana, tak mi je táto aktivita mierne sympatická. I keď mal postupovať inak…

Deň predtým, ako premiér R. Fico oznámil prepustenie E. Chmelára z postu poradcu premiéra pre politické záležitosti som s ním mal debatu práve na tému Kuffa. Nezhodli sme sa. Chmelár tvrdil, že každý rodič má rozhodovať o výchove svojich detí sám a nemá mu do toho nikto kafrať. S tým možno do istej miery súhlasiť, ale len do istej miery.  Argumentoval som tým, že ak by v parku pred Chmelárovou dcérou onanoval nejaký úchyl, či by aj v tom prípade povedal, že nemám právo zakročiť? Možno to nebol najšťastnejší príklad, ale podľa mňa je to porovnateľné s divadelným predstavením košického divadla s názvom Moje baby.

Rozhodne sa nepovažujem za človeka prudérneho, ale po prečítaní niektorých textov a scén z tohto predstavenia, som presvedčený, že sú nevhodné na predvádzanie pred očami detí a možno nevhodné aj na predvádzanie na divadelných doskách vôbec. Nejde len o to, že na javisku sa počas predstavenia zjaví vibrátor, ale aj vyrieknuté slová typu: Dnes ma svrbí va..na. A vyložiac si rozkročené nohy na stôl poznámka, že: na svrbiacu va..nu mi pomáha čerstvý vzduch. K tomu šibrinkovanie s vibrátorom.

Ako som už spomenul, nepovažujem sa za človeka prudérneho, ale toto sa mi zdá cez čiaru. Asi si to uvedomilo aj samotné divadlo, pretože pár hodín po tomto incidente z jeho webovej stránky zmizla fotografia ilustrujúca divadelné predstavenie, na ktorej figurovala herečka s vibrátorom v ruke a nahradila ju neškodná fotografia bez vibrátora.

Je pravda že na webovej stránke divadla je upozornenie, že hra je vhodná od 18 rokov. A je tiež pravda, že oznam má účinnosť len odporúčaciu a nie prikazovaciu.

V Malej Frankovej však toto upozornenie chýbalo. Bolo to zlyhanie organizátorov, čo aj Ivan Čarnogurský ml. ako objednávateľ predstavenia už priznal. A bola to aj chyba divadelníkov, ktorí sa nepostarali o to, aby organizátorov upozornili, aby tento oznam na plagátoch figuroval.

V mojich očiach však najväčšími vinníkmi sú oné tri herečky, o ktorých predpokladám, že ak nie všetky, tak aspoň niektoré z nich sú aj matkami. Museli predsa vidieť, že v hľadisku sa nachádzajú deti. A ich psou povinnosťou bolo upozorniť na tento fakt organizátorov. Vedenie divadla, prípadne aj ony samé mali iniciatívne – aj za cenu odloženia začiatku predstavenia – zájsť za tými rodičmi do hladiska a vysvetliť im situáciu. Lebo verím, že v malej obci so stodeväťdesiatimi obyvateľmi väčšina návštevníkov divadelného predstavenia ani len netušila na akú hru idú. Veď podľa vlastných slov to netušil ani samotný objednávateľ predstavenia Ivan Čarnogurský ml.

Nemožno sa teda čudovať, že Štefan Kuffa zakročil. Otázkou je, či spôsob, akým zakročil, bol správny a ja si nemyslím, že bol správny. Ale riešiť sa to malo, pretože ak aj pripustíme, že upozornenie o nevhodnosti predstavenia pre mládež do 18 rokov má len odporúčací charakter a pripustime aj to, že len rodič je zodpovedný za výchovu svojho dieťaťa, rozhoduje o nej a rozhoduje o tom, čo nechá na svoje dieťa pôsobiť, tak stále je tu aj paragraf 371, ods. 1 Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. (ohrozovanie mravnej výchovy mládeže) a ja sa domnievam, že týmto predstavením mohla byť naplnená skutková podstata tohto paragrafu a celú záležitosť by mala riešiť aj prokuratúra.

Argumenty, že ide o úspešnú hru autorky Elaine Murphy, ktorá žne úspech v mnohých krajinách západnej Európy nie sú vôbec smerodatné, pretože kultúra v celej západnej Európe ide dolu vodou, o čom svedčí masová braková nadprodukcia bezduchých strieľačiek, Veľká cena Eurovízie, otvárací ceremoniál OH a tisíce ďalších príkladov pripomínajúci morálny stav Starorímskej ríše tesne pred jej zánikom. Ak je niečo úspešné na západe, nie je to žiaden vzor a dôvod, aby to malo byť úspešné aj u nás.

Je nepopierateľným faktom, že úroveň kultúry ide už najmenej tridsať rokov u nás (a nielen u nás) dolu vodou, rovnako ako ide dolu vodou úroveň školstva a vzdelávania. Vyzerá to, ako keby niekto systematicky chcel vytvárať nevzdelaného, národne a kultúrne vykoreneného a slaboduchým zábavkám oddaného a najmä ľahko ovplyvniteľného občana. Ako inak si vysvetliť, že sa na školách znižuje počet vyučovacích hodín dejepisu (a tým sa znižuje vedomosť o našich dejinách, o našich osobnostiach a ponižuje sa tak aj národná hrdosť mládeže). Ako inak si vysvetliť, že vo všetkých súkromných televíziách, ale často aj v tej verejnoprávnej na ľudí pôsobia stupídne programy typu Horná Dolná. Tí, čo ste pamätníci a spomínate na tradičné pondelkové inscenácie bratislavskej televízie, ktoré obdivovali aj v Čechách, dobre viete, aké hodnotné diela sa tam prinášali divákom. Viete si predstaviť, že by v rámci týchto pondelkov televízia odvysielala hru Moje baby? Voľakedy sa divák cielene kultivoval, dnes sa cielene dekultivuje. Netvrdím, že vtedy, sme netúžili aj po západných filmoch ľahšieho žánru, ktorých bolo v tých časoch  u nás ako šafranu, ale všetkého treba s mierou.

Za uplynulých tridsať rokov, ako som už povedal, kultúra systematický upadá. Jazyk na divadelných doskách sa nehoráznym spôsobom vulgarizuje, slovenčina dostáva na frak aj gramaticky, aj intonačne a divadlá prinášajú predstavenia, ktoré zvlášť na javisku Slovenského národného divadla nemajú čo hľadať. Progresivizmus sa rozširuje plazivo a všade. Pôsobí ako rakovina. Funguje takzvanou salámovou metódou. Pôsobenie aj takýchto predstavení na ľudí pomáha posúvať hranice toho, čo je ešte v medziach normy a morálky a čo už nie. Je to ako s tou povestnou žabou, ktorú dokážete postupne uvariť v zohrievajúcej sa vode, ale keď ju hodíte do vriacej vody, tak vyskočí. My všetci sa zohrievame v stále teplejšej vode a nie sme ďaleko od progresivistického uvarenia. A takýmto spôsobom si len málokto uvedomuje ten postupný var. Kuffa je možno jeden z tých, ktorý si uvedomuje, že spejeme k uvareniu. Len spôsob, akým proti tomu bojuje, je nesprávny.

Ako som už spomínal s E. Chmelárom som deň pred jeho odvolaním z funkcie premiérovho poradcu mal debatu na túto tému. Nerozišli sme sa dobre a on celú diskusiu vymazal. Prípad Kuffa bol len poslednou kvapkou, ktorou pohár Ficovej trpezlivosti pretiekol. Chmelárovo vyhodenie z funkcie poradcu nie je len dôsledkom kritiky Kuffu a Tarabu. Zbieralo sa mu to už dlhšie, lebo verejne kritizoval mnohé konania Ficovej vlády a jednotlivých rezortov.

Ani ja nie som spokojný s mnohými konaniami tejto vlády. Očakával som, že Fico zavedie razantnú mierovú a v medziach možností nezávislú politiku, niečo na spôsob Orbána. Očakával som, že Slovensko naozaj prestane na Ukrajinu dodávať zbrane tak, ako to Fico sľuboval pred voľbami. Každému bolo jasné, že zo štátneho už žiadne zbrane dodávať nemôžeme, pretože všetko rozdal vlastizradca Naď. A tak každý očakával, že vláda zastaví aj dodávanie zbraní od súkromných a polosúkromných spoločností. Len to by v nich nesmel mať svoju finančnú zainteresovanosť R. Kaliňák.

Nepáči sa mi, že na Ukrajinu ďalej dodávame zbrane. Nepáči sa mi ani personálna politika Smeru v niektorých rezortoch, ako sa o nej náhodne dozvedám. Nepáči sa mi ani to, že Fico si neosvojil mierovú iniciatívu, ktorú Chmelár rozvinul v spolupráci s bývalým českým ministrom zahraničných vecí a predsedom Valného zhromaždenia OSN Janom Kavanom, ktorá možno nemala nádej na úspech, ale bola by určite široko akceptovaným a medializovaným pozitívnym pokusom usilujúcim sa riešiť mierovou cestou vojnu na Ukrajine.

Chmelár to všetko verejne kritizoval akoby si neuvedomoval, že nemôže byť zároveň poradcom premiéra a súčasne verejným komentátorom a kritikom politického diania. Od poradcu premiéra sa očakáva určitá lojalita, čím nehovorím, že podriadenosť. Poradca by mal byť schopný premiérovi medzi štyrmi očami povedať všetky veci, s ktorými nesúhlasí a ktoré podľa neho premiér nerobí správne. A premiér si z toho buď zoberie poučenie alebo nie. Poradca by však výhrady k premiérovej politike nemal hovoriť verejne. Je len logickým dôsledkom, že Fico nemohol konať inak ako prepustiť Eduarda Chmelára zo služieb. Je to obojstranne veľká škoda, pretože dvojica Fico – Chmelár mala veľký potenciál. Za Chmelárom stojí názorovo pomerne veľká skupina občanov. Je len logické, že teraz Chmelár uvoľní hranice kritiky vlády úplne. Fico sa bude mať čo obracať. Nielen kvôli odchodu Chmelára, ale aj kvôli určitej vznikajúcej nespokojnosti s tým, čo som už naznačil vyššie. Jeseň bude horúca a Fico by mal mnohé veci vo svojej politike prehodnotiť – najmä čo sa týka pokračujúcej vojenskej podpory Ukrajiny. Inak nastane odliv voličov.

Je paradoxom, že napriek všetkému musím napísať, že nikto lepší ako Fico na pozíciu premiéra na Slovensku zatiaľ jednoducho nie je. A nie je na Slovensku ani nijaký lepší, rozhľadenejší a nezávislý komentátor politického diania a aktívny popularizátor slovenských dejín ako Eduard Chmelár. Je smutné a frustrujúce, že títo dvaja muži sa rozišli. Opäť, ako už na Slovensku mnohokrát, je to o tých Svätoplukových prútoch…