Ďalšia trasa nás viedla okolo sútoku Labe s Cidlinou, potom okolo poľnohospodárskeho areálu zameraného na pestovanie ovocia, kde na jednej z hál veľký plagát lákal na výstavu melónov. Rád by som sa tam bol býval pozrel, pretože ja poznám len žltý a červený! Neviem si dobre predstaviť, čo na takej výstave môže byť vystavované iné… čas nám však nedovolil zdržiavať sa a navyše aj predpoveď počasia hrozila, že v dnešnom záverečnom úseku zmokneme.
výstava melónov
O pár kilometrov ďalej sa predpoveď potvrdila. Do Kolína sme prichádzali už za mierneho dažďa. K našej veľkej hrôze sme zistili, že vytipovaný kemp sa nenachádza priamo v meste, ale od centra je vzdialený ešte deväť kilometrov. Teda, on v podstate vzdušnou čiarou ani nebol tak vzdialený, ale pretože sa nachádzal uprostred vodných plôch, ináč sa k nemu dostať, ako obrovskou okľukou okolo vodnej nádrže Sandberg nedalo. Museli sme prešliapať ďalších deväť kilometrov, aby sme došli k niečomu, čo bolo vzdušnou čiarou vzdialené štyri kilometre.
Kolín
Kolín
Trasa bola navyše zle značená alebo lepšie povedané – nebola značená vôbec. Neboli sme si istí, či ideme správnym smerom. V jednom momente sme odbočili na cestičku do lesa, ktorá bola označená tabuľou: Vstup je zakázaný, súkromný majetok!
Napriek tomu sme sa tu museli zastaviť pod stromom, kde menej pršalo, aby sme sa zorientovali v mapách. Zanedlho sa na nás vyrútil pes. A za ním aj majiteľ pozemku a začal byť dosť nepríjemný. Vraj, či sme nevideli zákazovú tabuľu? Keď sme mu povedali, že hľadáme kemp, tvrdil, že on o žiadnom v širokom okolí nevie, napriek tomu, že tam má chatku už dvadsať rokov. Neskôr sme sa pýtali ešte ďalších ľudí, a tí si tiež neboli istí, či sa pri Sandbergu nejaký kemp nachádza. Alebo, ak sa aj nachádza, či vôbec ešte funguje.
Motali sme sa po šotolinových cestách okolo vodnej nádrže Sandberg a postupne čím ďalej viac mokli. Šotolinové chodníky popri vode sa križovali, samozrejme bez označenia, či smerových tabúľ. Vôbec sme si neboli istí, ktorým smerom sa máme vydať do kempu. Na chvíľu prestalo pršať a my sme na jednej šotolinovej križovatke stretli dvojicu v strednom veku. Spýtali sme sa ich na kemp. Chlap z dvojice o ňom našťastie vedel. Pred rokom sa tam vraj spil pod obraz boží. Povedal, že aj oni práve smerujú do kempu a ukázal nám cestu, ktorou máme ísť. To nám dodalo silu a odhodlanie. Dúfali sme, že ideme správnym smerom, že sa konečne budeme mať kde zložiť, že azda nezablúdime, lebo keď sa ten chlapík v kempe opil, tak asi vie o jeho existencii.
Pravda je však taká, že spomínaná dvojica do kempu nedorazila. Aspoň sme ich tam nevideli, ale možno to bolo spôsobené tým, že sa opäť dosť hnusne rozpršalo a oni sa možno kvôli dažďu vrátili.
Kemp sa nachádza na brehu vodnej nádrže Sandberg a v podstate ide o kolóniu chatiek, ktoré patria členom tunajšieho Klubu vodných športov. „Recepcia“ kempingu sa nachádzala v jednej z nich. Nebola nijako označená. Klub vodných športov si prenajímaním trávnatých plôch pre náhodne sa vyskytujúcich ľudí, akými sme boli aj my zjavne len privyrába a nijako nemá snahu zárobok aktívnou reklamou zvyšovať. Pretrvávajúci dážď nás donútil spýtať sa, či nemajú voľnú aj nejakú chatku. Vysvitlo, že kemp nemá žiadne prenajímateľné chaty, pretože všetky sú v súkromnom vlastníctve členov klubu.
Za neprestávajúceho dažďa sme teda rýchlo začali stavať stany. Moja cyklopartnerka bola kvôli počasiu veľmi zúfalá. Nepriaznivé okolnosti spôsobili, že tento kemp sa jej zdal už pri príchode zo všetkých doterajších úplne najhorší. Ale kým sme stany postavili, prestalo pršať! A keď som sa pozrel v mobile na meteorologickú aplikáciu s kľudom som jej oznámil, že dážď, čo práve skončil, bol posledný a odteraz už bude len dobre.
Nálada mojej cyklopartnerky sa postupne začala vylepšovať a ukázalo sa, že tento kemping vôbec nebol zlý. Ba možno aj najlepší zo všetkých navštívených. V murovanej budove boli k dispozícii slušné sociálne zariadenia s teplou vodou, ktoré boli dokonca v cene. Sympatická terasa s reštauráciou s úžasným výhľadom na vodnú plochu lákala posedieť si. Navyše, približne štyridsaťročná krčmárka na otázku, dokedy majú otvorené, odpovedala: „Dokuď bude zájem.“
kemp Klubu vodných športov pri Sandbergu v Kolíne
kemp Klubu vodných športov pri Sandbergu v Kolíne
kemp Klubu vodných športov pri Sandbergu v Kolíne
kemp Klubu vodných športov pri Sandbergu v Kolíne
Miestni vodáci sa ukázali byť veľmi priateľskí. Nakoniec sme s nimi a s pani krčmárkou presedeli na terase dosť času, pretože nám porozprávala celý svoj životný osud. Aj ona mala korene na Slovensku, hoci rozprávala po česky bez akéhokoľvek prízvuku. Porozprávala nám aj to, ako prežívala covidovú éru a ako ju covid postihol – nechal jej následky na srdci. V pražskom IKEM-e jej museli voperovať kardiostimulátor. Asi sme vyzerali, že jej historke s covidom celkom neveríme, pretože moja cyklopartnerka si musela siahnuť na krčmárkin prsník a vyhmatať ten kardiostimulátor. Hneď po nej som mal to isté absolvovať aj ja. Pochopiteľne, zdráhal som sa. Krčmárka mi však chytila ruku a sama si ju zaviedla do výstrihu. Na pár prsníkov som v živote už siahal, ale na prsník s kardiostimulátorom ešte nikdy! Prekvapilo ma, aká je tá vecička veľká!
Tak, ako spočiatku vyzerala byť noc strávená v tomto kempe hrôzostrašne, tak sa nakoniec ukázalo, že to bol azda najlepší kemp, ktorý sme na našej trase našli, pretože sme naďabili na fajn ľudí. Postřižinské pivo, ktoré sa tu čapovalo, bolo vynikajúce a utopence vyrobené zo safaládky prekladanej uhorkou, kápiou a feferónkami mi veľmi chutili. A zvládli sme aj tradičnú českú zelenú, ktorej sa hovorí aj Peprmintka, Peprmintový likér či Fefrmincka.
terasa s výhľadom na vodnú nádrž Sandberg
Ráno som si na okamih myslel, že stav môjho oka sa zlepšil, ale už prvé metre jazdy na bicykli ukázali, že som bol v omyle. Akonáhle znovu začalo fúkať popod okuliare, moje oko sa rozslzilo a mal som permanentný pocit cudzieho telesa v ňom.
Po pár desiatkach metrov smerom na Starý Kolín asfaltka križovala železničnú trať. Neviem, čo to je za trať, ale frekvencia prejazdov tamojších vlakov bola neuveriteľná. Vôbec nepreháňam, ak poviem, že sme stáli pred závorami dobrú polhodinu. Počas tej polhodiny sa závory otvorili dvakrát, vždy asi tak na tridsať sekúnd. Prešli dve, tri autá a opäť sa zavreli, aby prešli dva, tri vlaky.
S boľavým okom a s veľkým sebazaprením som pokračoval ďalej v cyklojazde. S tým, že keď dorazíme do Pardubíc na železničnú stanicu, rozhodnem sa, čo ďalej.
Pôvodný plán predpokladal, že našu cyklojazdu zakončíme buď v Pardubiciach alebo v Hradci Králové. Neskôr sme začali rozmýšľať, že by sme sa mohli ešte vydať smerom ku prameňu Labe v Krkonošiach alebo zbehnúť aspoň pozrieť safaripark do Dvora Králové. V hre bolo aj pokračovanie smerom na Brno, prípadne až do Bratislavy.
Škrt cez rozpočet nám neurobilo len moje oko, ale aj predpoveď počasia na ďalšiu noc. Celú noc malo intenzívne pršať a v spojení s predpovedanými búrkami to odrádzalo moju cyklopartnerku od noci strávenej v stane. A nedokázali sme vygúgliť ani nijaké primerané voľné ubytovanie pod strechou – v Pardubiciach, v Hradci Králové, ani inde v okolí.
Nemali sme teda kde stráviť dnešnú noc.
To bol dôvod, prečo sme v Pardubiciach nakoniec nastúpili na vlak a vrátili sa domov.
Ešte predtým sme na bicykli absolvovali trasu z Kolína do Pardubíc, cez Kladruby nad Labem. Táto trasa už takmer vôbec neviedla popri brehu Labe, hoci stále má názov Labská cyklotrasa. Väčšinou sme jazdili po normálnych asfaltkách za prítomnosti áut. Dá sa povedať, že aj z krajinárskeho hľadiska to bola najmenej zaujímavá etapa. Jediné, čo ju trošku ozvláštnilo, bola návšteva štátneho žrebčína v Kladruboch nad Labem, kde sa chovajú starokladrubské kone. Ide o najstaršie české plemeno koňa, ktorého pôvod siaha až na začiatok novoveku. Zároveň je to jediné plemeno vyšľachtené špeciálne pre ceremoniálnu kočiarovú službu na panovníckom dvore. Starokladrubský kôň si dodnes udržal barokový ráz.
Voľakedy dávno, ešte za stredoškolských čias, som Kladruby nad Labem navštívil v rámci školskej exkurzie. Vtedy nám tu predvádzali jednotlivé plemenníky aj kone zapriahnuté do kočiarov, previedli nás cez všetky haly… Neviem prečo som mal v pamäti zafixovaného starokladrubského koňa ako mohutného chladnokrvníka s veľkou hrivou a osrstenými sponkami. Bol som mierne prekvapený ako tieto teplokrvné kráľovské kone vyzerajú v skutočnosti.
Rozsiahly areál Národného žrebčína bol aj so starokladrubským koňom v januári 1995 vyhlásený za kultúrnu pamiatku a od roku 2019 je zaradený do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.
Kladruby nad Labem
Kladruby nad Labem
Kladruby nad Labem
Kladruby nad Labem
Kladruby nad Labem
Kladruby nad Labem
objekty žrebčína Kladruby nad Labem
objekty žrebčína Kladruby nad Labem
objekty žrebčína Kladruby nad Labem
Pred rokom som absolvoval na bicykli vychytenú trasu z Passau do Bratislavy. Všetci cyklisti z môjho okolia sa tvária akoby nič lepšie nejestvovalo. Trasa rakúskym údolím Wachau sa samozrejme páčila aj mne, ale napriek tomu si myslím, že krajinársky zaujímavejšia je trasa popri Labe – z Königsteinu do Brandýsa nad Labem. Ešte aj ďalej smerom na Pardubice je pár pekných úsekov, ale z nich už nie ste celý paf.
Trasa popri Dunaji je populárna lebo je pre našincov vzdialenostne dostupnejšia, ale labská cyklotrasa je podľa mňa krajšia. Komunikácia s miestnymi ľuďmi je nielen jazykovo bližšia, ale aj vrúcnejšia. A navyše popri Labe nebicyklujú také kvantá cyklistov ako popri Dunaji.
Odporúčam!
Zdroj fotografií: autor textu
(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Celá debata | RSS tejto debaty