V jednom z minulých článkov som avizoval, že chystám príspevok o národnej hrdosti.
Nuž tu je!
Za svoj život som precestoval zatiaľ 64 krajín, mám teda s čím porovnávať. V uplynulých troch mesiacoch som navštívil dve krajiny (Čile a Albánsko), kde je to s hrdosťou markantne iné ako u nás. Videl som, ako funguje ozajstná národná hrdosť.
Navyše, keďže v Čile som bol po 24 rokoch už druhý raz, mohol som sa presvedčiť, že to nie je len nejaký momentálny módny trend, ale niveau stable, ako sa kedysi hovorilo v správach o vodných stavoch. Je síce pravda, že tohto roku som tam bol počas osláv Dňa nezávislosti (18. september), ale moja prvá návšteva sa udiala v inom termíne, teda môžem porovnávať nielen s výrazným časovým odstupom, ale porovnávať aj rozličné obdobia roka. Na základe toho môžem povedať, že výzdoba verejných priestranstiev, obchodov a vlastne všetkých budov národnými symbolmi funguje v Čile kontinuálne. Zástavy, stuhy, kokardy v národných farbách (zhodných s tými slovenskými) sú doslova všade, na priečeliach obchodov, hotelov, dokonca aj v kostoloch permanentne počas celého roka. Z hovoru s miestnymi ľuďmi viem, že v krajine nejestvuje nijaký legislatívny predpis, ktorý by takú výzdobu prikazoval. Občania zdobia z vlastnej iniciatívy! A z hrdosti!
Bolo že to rečí, úškrnov a dokonca prejavov nevôle, keď dal Andrej Danko postaviť 30-metrový vlajkový stožiar pri Národnej rade a Bratislavskom hrade.
V čilskej Arice majú na kopci na mestom s názvom Morro de Arica ešte vyšší, 42,5 metrový stožiar. Vztýčili ho v septembri roku 2010 pri príležitosti dvojstého výročia založenia Čile. Prezident Sebastián Piñera si dal v roku dvojstého výročia za úlohu vztýčiť viaceré podobne veľké vlajkové stožiare na celom území štátu.
V Albánsku som sa zhodou okolností ocitol tiež počas osláv Dňa nezávislosti (28. november). Stihol som záver zhromaždenia na Skanderbergovom námestí za účasti miestnych politických špičiek. Po centre Tirany sa celý deň (nielen počas slávnostnej ceremónie) pohybovalo množstvo ľudí so štátnymi zástavami v rukách. Niektorí boli do štátnej zástavy akoby oblečení (veľkú vlajku mali prehodenú cez plecia) iní mali na sebe špeciálne odevy kombinujúce folklórne tradície a motív štátnej vlajky. Nechýbali šiltovky s dvojhlavým orlom na červenom podklade. Štátne zástavy ste našli všade. Dokonca aj v reštauráciách či kostoloch. Osobné autá mali predné kapoty zahalené do štátnej vlajky, bočné zrkadielka tak isto. Po uliciach tohto polmiliónového mesta hlboko do noci jazdili vytrubujúce autá vyzdobené v národných farbách. Z okien áut členovia posádky veselo mávali štátnymi zástavami. Vyzeralo to, ako u nás v roku 2002, keď sme sa stali majstrami sveta v hokeji. To bol jediný porovnateľný prejav hrdosti, aký som kedy u nás zaznamenal a aj to by bolo možné diskutovať, do akej miery išlo o hrdosť na našu vlasť a do akej miery o hrdosť na Bondru a Šatana.
Dokonca aj na dopravných semaforoch v Tirane svetlá svietili v tvare albánskeho štátneho znaku – dvojhlavého orla.
Nad Beratom, nádherným mestom zapísanom do zoznamu svetového dedičstva UNESCO, na vysokej skale – čuduj sa svete – vysoký „dankovský“ stožiar s albánskou zástavou.
Mimochodom, na jeden deň som si odskočil z Albánska aj do severomacedónskeho Ochridu a tam na brehu Ochridského jazera ďalší vysoký stožiar „dankovského typu“ so štátnou zástavou. Tá síce dopoludnia z neznámeho dôvodu klesla do stavu „na pol žrde“, ale už poobede bolo všetko napravené (ja som ju odfotil žiaľ dopoludnia)…
Veľkú úctu k štátnym symbolom možno pozorovať aj v Mexiku:
Turci sa tiež nehanbia za svoju štátnu vlajku, vyvesujú ju na každom kroku.
O Američanoch ani nehovorím. Pravda však je, že v USA som nebol. Takže osobné svedectvo priniesť neviem, len sprostredkované. Ale asi to bude s tými Američanmi pravda, veď v každom jednom americkom filme, ktorého dej sa odohráva po roku 1766 sa aspoň na okamih, hoc len kdesi nenápadne v pozadí, zjaví ich vlajka. Som ochotný na hárok papiera stokrát napísať vetu – Mýlil som sa! – každému, kto uvedie nejaký konkrétny americký film, v ktorom sa americká vlajka alebo aspoň jej motív ani na okamih neobjaví.
Samozrejme, národná hrdosť to nie je len vyvesovanie vlajok, ba toto je skôr jej vedľajší produkt. No zároveň je to signifikantné znamenie, ako to s povedomím v danej krajine je.
Väčšina krajín sveta oslavuje svoj Deň nezávislosti, svoj National day. Na Slovensku nič také nemáme. 1. január je Deň vzniku Slovenskej republiky a 1. september Deň prijatia ústavy.
Ani jeden z týchto sviatkov občania nijako veľkolepo neoslavujú. Sú dokonca ľudia, ktorí ešte stále oslavujú 28. október, hoci Slováci by si správne mali pripomínať ako deň, kedy Slovensko prijalo účasť v spoločnej Československej republike až 30. október! Až vtedy sa totiž účastníci martinského zhromaždenia Deklaráciou slovenského národa prihlásili k sebaurčovaciemu právu národov a ustanovili Slovenskú národnú radu (SNR) ako jedinú predstaviteľku oprávnenú vystupovať v mene slovenského národa. 28. októbra 1918 v Prahe Slovákov bez mandátu „zastupoval“ len Vavro Šrobár, ktorý sa tam nachádzal úplne náhodne a Česi ho narýchlo zavolali, aby im urobil aspoň akú-takú slovenskú štafáž.
Prečo je u nás nedostatok národnej hrdosti?
Hlavná príčina spočíva v tom, že sme k samostatnosti prišli ako slepý k husliam. Iné národy, vrátane spomínaných Čiľanov a Albáncov si ju museli vybojovať so zbraňou v ruke a preliali za ňu nemálo krvi. Slováci nijakú krv preliať nemuseli, ak nerátame autonehodu poslanca HZDS Romana Zelenaya…
A ak v historickej pamäti nejestvuje spomienka na preliatu krv a zmarené životy, taká nezávislosť sa akosi samovoľne degraduje na nepodstatnú až vikslajvantovú úroveň a ľudia si ju nevážia.
Ďalší dôvod je národnostné zloženie obyvateľstva na Slovensku a jeho vývoj.
Nepodarilo sa mi nájsť údaje z roku 1918, teda roku vzniku ČSR. Dostupné sú údaje z rokov 1910 a 1921.
V roku 1910 sa na území Slovenska k slovenskej národnosti hlásilo 1 680 020 Slovákov a tvorili 57,6 % podiel obyvateľstva.
Napriek vojnovým stratám 1914-1918 (znížená prirodzená reprodukcia a vysťahovalectvo) vzrástol počet obyvateľstva slovenskej národnosti podľa sčítania ľudu v roku 1921 oproti roku 1910 o 16,2 % na 1 952 368 obyvateľov. Podiel tak vzrástol z predvojnových 57,6 % na 65,1 % obyvateľov v roku 1921. Tento nárast po vzniku ČSR možno čiastočne vysvetliť aj tým, že časť neslovenského obyvateľstva akosi oportunisticky vyhodnotila výhodnosť formálnej, no nie mentálnej príslušnosti k národu novovzniknutého štátu.
Nech to bolo, ako chcelo, 57 či 65 % je len málo za polovicou všetkého obyvateľstva Slovenska!
Podľa posledného sčítania ľudu v roku 2021 sa situácia vylepšila, slovenskú národnosť si udáva 83,82 % obyvateľstva (maďarskú 7,75 %, rómsku 1,23 %, rusínsku 0,44%, českú 0,53 %, ukrajinskú 0,17% – tu asi vplyvom vojny došlo od r. 2021 k výraznej zmene, ruskú 0,06%, nemeckú 0,06%, poľskú 0,07%…).
Čiže za sto rokov od 1921 do 2021 sa podiel zvýšil z 65,1 % na 83,82%. Ide však v podstate len o tri generácie a to je predsa len ešte dosť málo na to, aby potomkovia tých, ktorí pri vzniku ČSR oportunisticky formálne, ale nie mentálne prijali slovenskú národnosť, z resentimentu mali vybudovanú k novej národnosti plnohodnotný vzťah. Do tejto kategórie podľa všetkého patrí aj vcelku úspešná herečka a neúspešná politička pani Magda, ktorá očividne pohŕda Slovákmi, nebráni sa o nich vyjadrovať povýšenecky a opovržlivo ako o spodine. Táto jej pozícia okrem jej zreteľného malomeštiactva môže vychádzať práve z jej pôvodu štiavnickej Nemky.
V časoch po novembri 1989 sa na slabšej národnej hrdosti mladej generácie podpisujú nielen cielená školská výchova a sústavné pôsobenie médií hlavného prúdu potláčajúce národné témy a nekriticky velebiace tie európske či kozmopolitné. No a samozrejme, nezanedbateľný vplyv má aj nie vždy adekvátna možnosť uplatnenie sa mladých po štúdiu na Slovensku.
Niečo by sa s tým malo robiť. Nás Slovákov nie je veľa. Pri terajšej nízkej pôrodnosti nezabezpečujúcej našu prirodzenú reprodukciu sme národ na vyhynutie. Ak sa ešte sami a s nadšením budeme hanbiť za čo aj najmenší národný prejav – je to cesta do záhuby.
Ľudovít Štúr voľakedy dávno bol optimista:
„Kým duch v národe, národ žije.“
Čo by povedal dnes, to neviem.
Zdroj fotografií: autor textu
(Po kliknutí na fotografie sa obrázok zväčší)
vy deti ste sa nemali čoho báť. na rozdiel od... ...
...tatam je široký pojem - momentálne sa... ...
Tvoja bude iste Kozária...! Méé...! Jedného... ...
...posratá bola moja mama, ja som sa ich nebál... ...
Papá. Jehovista. Slovensko ide tatam. ...
Celá debata | RSS tejto debaty