Cestovná správa o krátkom pobyte v trojhraničí SK-HU-UA – 3. časť - Pavol Fabian - Blog

Cestovná správa o krátkom pobyte v trojhraničí SK-HU-UA – 3. časť

14. augusta 2025 15:37, Prečítané 1 503x, Pavol Fabian, Dianie okolo nás, O cestách kdekade...

Na svoju vyše stokilometrovú cyklocestu do Užhorodu a späť som vyrazil z obce Biel smerom do susednej obce Bačka. Navigácia aplikácie mapy.cz ma zaviedla hneď na začiatku do objektu na prekládku železnej rudy a ďalej som sa odtiaľ nevedel vymotať. Mapy.cz ma stále posielali odbočiť niekam na nejestvujúcu cestu. Až po niekoľkominútovom motaní sa sem a tam som zbadal nenápadný chodník mieriaci do krovín. Bol úzky a zarastený. Aj tlačiť bicykel sa tam dalo len s veľkými ťažkosťami, nieto sedieť na ňom. Súci bol na to, aby ho mačetou presekal nejaký juhoamerický mačetéro. Chodník prekračoval cez dvojo železničných koľajníc a ja som si stále nebol istý, či idem po chodníku, ktorá vyšliapala divá zver alebo človek. Nechápem, ako aplikácia Mapy.cz vie o takýchto, doslova prtiach!

Blúdim…

Z Báčky som pokračoval ďalej do Lelesa a tam som sa napojil na rušnú cestu smerujúcu z Kráľovského Chlmca do Veľkých Kapušian. Asfaltka viedla cez chránenú krajinnú oblasť Latorica. Bicyklovanie po nej nebolo vôbec príjemné, pretože niektoré autá na rovnej ceste okolo mňa leteli rýchlosťou aj vyše 100 km za hodinu. Bol som rád, keď som konečne mohol z nej odbočiť na hrádzu popri Latorici.

Latorická hrádza

Chodník na hrádzi mal celkom prijateľný kamenistý povrch a mňa tu sužovalo len páliace slnko. Po hrádzi som išiel asi šesť kilometrov až napokon som sa dostal do chladivého lesíka obklopujúceho dedinu Ptrukša. V lese som naďabil na skupinu slovenských pohraničných policajtov. Parkovalo tam asi sedem policajných džípov a vozidiel súcich na prepravu policajných psov. Policajti v lese nacvičovali zadržanie páchateľa, teda skôr nelegálneho imigranta a ja som bol rád, že som ušiel pozornosti niektorého z vlčiakov. Policajti mi žiadne problémy nerobili, slušne mi odzdravili a poradili na križovatke dvoch ciest, ktorou z nich sa mám dať do Ptrukše.

Napriek tomu táto trasa sa mi veľmi nepáčila. Bola o desať kilometrov dlhšia ako druhá možnosť, ktorú som vyčítal z mapy. Alternatívna trasa bola kratšia a vyhýbala sa spomínanej rušnej asfaltke – navyše bicykloval by som krásnym prostredím Chránenej krajinnej oblasti Latorica. Kritickým bodom tejto trasy bol však lanový most cez Latoricu. Vybudovali ho v roku 1968, teda pred 57 rokmi a dočítal som sa o ňom, že je v dosť biednom stave. Preto, keď som dorazil do Ptrukše, snažil som sa nájsť na ulici niekoho z miestnych, aby som zistil, v akom stave ten most v súčasnosti naozaj je. V slnkom rozpálených ptrukšianskych uličkách nebolo tesne pred poludním ani nohy. Až pri rekonštrukcii združeného zariadenia obchodu a krčmy som zbadal pracovať troch chlapov s kompresorom. Zastavil som sa pri nich a spýtal sa na stav mosta. Začali sa čudne usmievať a jeden z nich mi povedal, že ak chcem adrenalín, môžem ho mať. Prechod mosta je vraj len na vlastné nebezpečenstvo. Drevené dosky mostovej lávky sú prehnité ako duše slovenských politikov, kovové súčiastky mosta hrdzavé ako vlasy Vice Kerekes a most sa hojdá viac ako Jano Slota, keď v roku 2009 močil zo štrkoveckej terasy. Ale keď vraj zoberiem bicykel na plece a opatrne pôjdem a budem sa držať kovového lana, tak by som mal prejsť.

Ich slová ma trochu vyplašili. Netúžil som s bicyklom na pleci padnúť do rieky. Pre istotu som sa spýtal, aká hlboká je v tom mieste. Tvrdili, že nie hlboká – maximálne dva metre. Vzhľadom na to, že som takmer neplavec, padnutie do takejto hĺbky, navyše s bicyklom na pleci, nebolo to, po čom by som túžil.

Základná škola Istvána Dobóa vo Veľkých Slemenciach

Základná škola Istvána Dobóa vo Veľkých Slemenciach s jeho bustou (István Dobó-šľachtic a vojvodca, známy predovšetkým ako hrdina obrany hradu v Egeri proti Turkom v roku 1552)

Z Ptrukše som pokračoval do Veľkých Slemeniec, kde sa nachádza hraničný prechod na Ukrajinu (Veľké Slemence/Mali Selmentsi). Tento hraničný prechod je určený len pre chodcov a cyklistov. Nebol vôbec vyťažený. Cestujúci sa tu dali zrátať na prstoch jednej ruky. Prechod hranice bol hladký a ničím nerušený ako izraelská genocída v Gaze. Službukonajúceho policajta za okienkom som sa tiež pýtal, či vie v akom stave je lanový most. Povedal, že on sám je z Ptrukše a teda vie, že most sa dá prejsť, hoci jeho stav nie je ideálny.

Na ukrajinskej strane ulica smerujúca od hraničného prechodu do dediny je posiata narýchlo a provizórne vybudovanými stánkami, ktoré ponúkajú všetko možné.

Teda voľakedy ponúkali. Je ich tam najmenej päťdesiat.

Teraz boli spustnuté a prázdne. Pôvodne boli určené pre kupujúcich zo Slovenska, zamerané hlavne na biznis s cigaretami a liehovinami. Bolo zjavné, že tento biznis od začatia ŠVO zakapal, pretože naši ľudia na Ukrajinu veľmi necestujú.

ulica so stánkami

jeden z nefungujúcich obchodov…

hraničný prechod z ukrajinskej strany

hraničný prechod zo slovenskej strany

Dopravu pre peších prišelcov medzi Malými Slemencami a Užhorodom zabezpečuje starý žltý „autobusík“, ktorý zaručené pamätá ešte sovietske časy. Ja som však bol na bicykli, nepotreboval som využiť jeho služby.

Samostatný cyklochodník od hraničného prechodu do Užhorodu nejestvuje. Bicyklovať treba po okreskách. Nie je to však nič nebezpečné. Automobilová premávka je tu minimálna. A tie autá, ktoré tu postretnete (a to aj SUV s vysokými podvozkami) idú po okreskách opatrne, najviac dvadsať kilometrovou rýchlosťou akoby viezli nitroglycerín! Cesty totiž až po Užhorod pripomínajú skôr tankodróm. Hlboké výmole nájdete na každom kroku. Sem-tam sa vyskytne dvadsať metrový úsek nového asfaltu, ale hneď za ním je opäť tankodróm – sú to vlastne také „prirodzené“ a najmä lacné retardéry…

Od mojej ostatnej návštevy Užhorodu už uplynulo zopár rokov. Za ten čas sa mesto rozrástlo rýchlosťou pankreatického adenokarcinómu. Vznikli nové moderné štvrte, pretože do mesta pribudlo množstvo utečencov pred vojnou z východnej Ukrajiny. Napriek modernej výstavbe aj uličky pomedzi nové moderné sídliskové domy stále kvalitou pripomínajú to, čo možno vidieť na fotkách vyššie.

Užhorod

Užhorod – nové štvrte

V Užhorode nič nenaznačuje, že ide o mesto, v krajine, ktorá je vo vojne. Po mestským pamiatkach sa prechádzajú organizované skupiny návštevníkov s turistickým sprievodcom, ktorý im o nich nerušene podáva informácie. Všetky obchody a služby fungujú normálne, obchody sú dobre zásobené.

Oproti predchádzajúcej návšteve mesta som zaregistroval len dve zmeny. Hoci som bol v Užhorode len pár hodín, stretol som šiestich mladých mužov na invalidných vozíkoch, ktorým chýbali dolné končatiny – predpokladám, že išlo o vojnových veteránov. Druhá vec, ktorú si nemožno nevšimnúť, je prevaha žien na uliciach. Podotýkam, že väčšinou veľmi pekných. Najprv som si navrával, že si to len namýšľam. Aby som si to nejako exaktnejšie vyhodnotil, začal som rátať vždy každých desať ľudí, ktorí išli po chodníku oproti mne a sledovať v desiatke pomer mužov a žien. Vždy sa pohyboval od 7:3 do 9:1. Moje pozorovanie bolo správne! Otázne je, do akej miery je to spôsobené odchodom mužov na front, prípadne vojnovými obeťami a do akej miery tým, o čom hovoril môj ubytovateľ z Bielu – že sa ukrajinskí muži odvodového veku už tretí rok ukrývajú pred Zelenského odvodovými komisármi po pivniciach.

Mimochodom, jednu čudnú/podozrivú trojicu atleticky stavaných mužov, z ktorých dvaja mali na sebe niektoré súčiastky vojenského oblečenia a jeden krížom cez trup „buzitašku“ typickú pre Zelenského odvodové komandá známe zo stoviek videí som stretol na Transportnom moste cez rieku Uh aj ja. Nikam sa neponáhľali, prechádzali sa po meste a rozhliadali sa okolo seba ako kuna v kurníku. Mám veľké podozrenie, že išlo práve o takýchto „dobrovoľných“ verbovačov do Zelenského vojny.

Pred gréckokatolíckou katedrálou Povýšenia svätého kríža sa tak, ako v minulosti nachádza pomník Márie Terézie. Hneď vedľa však pribudla stena s fotografiami obetí ŠVO. Panely s fotografiami obetí sa nachádzajú aj dole v meste, na námestí Šándora Petöfiho.

katedrála Povýšenia svätého kríža

V pozadí katedrála Povýšenia svätého kríža

Pomník Márie Terézie

Stena obetí ŠVO pri katedrále Povýšenia svätého kríža

Provizórne pamätníky obetiam ŠVO na Petofiho námestí

Petofiho námestie

Aj v obci Galoč na poprednom mieste miestneho cintorína „svietia“ dva pomerne čerstvé hroby obetí ŠVO s vlajúcimi ukrajinskými vlajkami. Iné užhorodské cintoríny sú však zahanbujúco zanedbané.

cintorín v Galoči s obeťami ŠVO

Zanedbaný užhorodský cintorín

Od mojej ostatnej návštevy Užhorodu sa nič nezmenilo na tom, že na uliciach nie je problém zahliadnuť konský povoz. Konské povozy sú zjavne stále súčasťou „tunajšej nákladnej dopravy“. Žiguláky však takmer vymizli, veľký podiel vozidiel tvoria veľké a drahé limuzíny či SUV-čka zo Západu.