Pavol Fabian

Pod vplyvom mediálnej kampane som mal od novej hymny pomerne veľké očakávania. Po jej vypočutí nastalo u mňa trocha sklamanie. Niežeby nebola pekná, hoci v strednej časti ma v jednom kratučkom okamihu vyrušil trochu kakofonický nástup dychových nástrojov. Celkové vyznenie však nie je zlé, vrátane použitia fujary v závere. Toľko k hudobnej stránke, ktorú nebudem viac hodnotiť, pretože sa na to nepovažujem byť povolaný, nie som odborník. Hudbu vždy vnímam len pocitovo, srdcom, tým ako ovplyvní moju dušu…

Pokiaľ by teda išlo o kostolný chorál (ku ktorému sa Rózsova verzia najviac blíži), tak uvedenému aranžmánu všetka česť! Lenže ide o slovenskú hymnu, ktorá má svoju históriu, historický kontext a burcujúci text. So spevom hymny na perách umierali slovenskí vojaci v revolučnom roku 1848 aj v povstaleckom roku 1944. V tejto súvislosti sa mi viac hodí doterajšia Burlasova „burcujúca“ verzia. Rózsova spomalená verzia je príliš romantizujúca a zapôsobila na mňa, ako keby tento skvelý muzikant bol genetický inžinier a génovou manipuláciou prerobil dogu na mopslíka.

Nová hymna sa stala ďalším dôvodom na rozdelenie slovenskej spoločnosti. To mi príde veľmi smutné a zákonite si musím položiť otázku, či bolo nutné práve v tomto období hymnu novo aranžovať? Zvlášť, keď pred ministerstvom kultúry a vládou stoja ďaleko vážnejšie a dosiaľ nedoriešené otázky v mediálnej oblasti, ako je napríklad neuspokojivý stav verejnoprávnych médií, ktoré sa dosiaľ svojou neobjektivitou správajú akoby bol Machaj naďalej šéfom STAR/RTVS.

Zároveň si odpovedám protiotázkou – a kedy by bol vhodnejší čas na úpravu hymny? A odpovedám: neviem!

Treba si povedať, že od 1. januára 1993, kedy vznikla Slovenská republika, stále možno pozorovať nepretržitý boj medzi stúpencami novovzniknutého štátu a tými, ktorí si samostatné Slovensko neželali. Tento súboj sa vinie, celou 32 ročnou históriou nášho štátu a zjavuje sa v mnohých nuansách a v mnohých, často banálnych, kauzách.

A tak aj teraz je tu istá časť ľudí, ktorým sa hymna páči a väčšinou sú to stúpenci vládnej koalície a národných strán. A naopak, nepáči sa voličom Progresívneho Slovenska, Kresťansko-demokratického hnutia, SAS-ky a ďalších opozičných strán, ktoré nechceli samostatné Slovensko a ktoré vedome či nevedome podporujú progresivizmus a odnárodňovanie. Proti Rózsovej hymne z takých či onakých dôvodov útočia najmä tí, ktorí samostatné Slovensko buď nechceli, alebo ho nemajú radi, alebo sa dokonca štítia vysloviť názov Slovensko a používajú radšej termín „táto krajina“.

Netvrdím, že deliaca čiara stúpencov a odporcov Rózsovej hymny je presne v tejto rovine, ale do veľkej miery je to tak. O tom, že jestvujú výnimky, svedčí aj môj prípad!

Tým, že sa určitá časť spoločnosti nevie celé desaťročia zmieriť s existenciou samostatného Slovenska a s úplne legálnou potrebou robiť svoju vlastnú politiku, formulovať svoj vlastný národno-štátny záujem a najmä vlastnú národno-štátnu víziu na dlhšie obdobie ako len jedno volebné, tým vlastne oslabuje svoju vlasť a pracuje na zániku Slovenska. Ak sa nebudeme vedieť postaviť všetci za spoločnú vec, je dosť možné, že v najbližších časoch, keď sa budú v súvislosti ukrajinsko-ruskou vojnou možno prekresľovať hranice, naša vlasť môže pokojne zaniknúť alebo byť prifarená inam (pritom vôbec nemám na mysli Rusko!).

O tom, kam až títo ľudia, neľúbiaci svoju vlasť, môžu zájsť, svedčí hodnotenie Rózsovej verzie hymny od Veroniky Remixovej:

„Príliš veľa sovietskeho pátosu, žalostne málo slovenskej hrdosti (ani tá fujara to nenapraví). Fico môže byť spokojný, ešte aj tou hymnou sa blížime k sovietskemu Rusku.“

Veronika Remixová len zremixovala nenávistné stanoviská všetkých tých arpádov soltészov, nikitov slovákov a dorotiek nvotových a pritom si ani len nevšimla, že sovietske Rusko už 34 rokov nejestvuje…

Nová slovenská hymna teda len poslúžila na ďalší spoločenský rozbroj a nabila zbrane opozícii. Z môjho pohľadu, vznik novej verzie slovenskej hymny nebol šťastne načasovaný krok.

Hoci na druhej strane je pravda, že opozícia by si ľahko našla inú tému (napr. Netrebko)…

Najviac upravovanou skladbou na svete je Summertime z opery Porgy & Bess od George Gershwina. Guinessova kniha rekordov tvrdí, že jestvuje jej 82 712 úprav po celom svete. Na druhom mieste je skladba Yesterday od Beatles s približne 80 000 úpravami. V takom množstve zákonite musia jestvovať aj katastrofálne úpravy. Nepočul som, že by sa niekto pre ktorúkoľvek z verzií zavzdušňoval.  Dokonca ani pôvodní autori! Gershwin s Lennonom sú už síce na pravde božej, ale Paul McCartney by ešte mohol…

Rovnako som nepočul, že by sa v nejakej väčšej miere ktosi zavzdušňoval, keď slovenskú hymnu na festivale Pohoda v roku 2010 do podoby akejsi hollywoodskej kabaretnej frašky spotvoril Peter Breiner.

Jááj, to bol Breiner!

Ten mohol!

Ten je z ich tábora!

To bolo v poriadku!

A tak, láskavý čitateľ môjho blogu, vyber si tú svoju medzi verziou progresívneho P. Breinera a „dezolátskeho“ O. Rózsu.

Breinerova verzia:

https://www.youtube.com/watch?v=K4xTNeStHdg