Pavol Fabian

K môjmu rozhodnutiu cestovať do Kaliningradu prispeli dve okolnosti. Jednak to, že letecká spoločnosť Ryanair zaviedla pravidelné lety z Bratislavy do Gdanska a druhou vecou bola skutočnosť, že Ruská federácia zaviedla elektronické víza, na ktoré nepotrebujete pozvanie od nejakej osoby či inštitúcie z Ruska. Ťažšie bolo nájsť na takúto cestu spoločníka. Kým sa mi to podarilo, výhodné letenky do Gdanska už neboli také výhodné. Veľmi som sa na tú cestu tešil, hoci viem, že Kaliningrad nie je typické Rusko. Napriek tomu je tam čo vidieť a najmä som chcel prebicyklovať ruskú stranu Kurskej kosy – stokilometrového polostrova, ktorú som z litovskej strany už pred dvomi rokmi na bajku preňúral úplne celú – až tak celú, že som na brehu Baltického mora naďabil na amerických vojakov cvičiacich streľbu do mora a mal som s nimi drobný konflikt TU

Na bratislavskom letisku zateká pri daždi do budovy. Cestujúcich pred kvapkajúcou vodou chránia natiahnutou plachtou. Kto vie, či ju v rámci šetrenia nestiahli z krídel repliky Štefánikovho lietadla umiestneného pod stropom odbavovacej haly…

V deň cesty bola predpoveď počasia biedna. Keď sme pristávali v Gdansku, bolo to, ako keď jaskyniar pri prehliadke jaskyne na chvíľu pre pobavenie návštevníkov vypne svetlo, aby videli ako vyzerá absolútna tma. Aj pri pristávaní v Gdansku panovala absolútna tma, akurát bola sivobiela. Zem sa ukázala až keď sa kolesá lietadla dotkli zeme. Napriek všetkej elektronike to musí byť aj pre skúseného pilota nie veľmi príjemný pocit zosadať a nevidieť kam.

V Gdansku lialo, ako keď filmári v pekný letný deň potrebujú do scény dážď a privolajú preto na pomoc hasičov so striekačkou. Na chvíľu sme vybehli z letiskovej budovy, aby sme zistili, kde je zastávka autobusu do Kaliningradu a vrátili sme sa späť, že aj menej zdatný kriminalista typu inšpektor Clouseau by nás podľa mokrých šľapají vystopoval. Potom sme cez veľkoplošné okno letiskovej budovy uvideli o múr opretý dáždnik. Nik pri ňom nestál, nikto sa k nemu nehlásil. Pomaly sme sa presunuli k nemu a hodnú chvíľu sa okúňali. Zvažovali sme, či sa jeho majiteľ poň nevráti. S veľkou pravdepodobnosťou si však privolal pred budovu taxík a keď prišiel, nastúpil doň a na dáždnik zabudol. Okúňali sme sa s prisvojením cudzieho dáždnika až kým k nám neprišiel letiskový zriadenec zametajúci cigaretové ohorky pred budovou v priestore chránenom pred dažďom prečnievajúcou strechou a neopýtal sa nás:

„Ten parasol należy do pana?“

Odpovedali sme podľa pravdy:

„Nie.“

Zriadenec zobral dáždnik a hodil ho do kontajnera na odpadky. Tým sme stratili posledné zábrany! Keď sa vzdialil, dáždnik sme z kontajnera vybrali.

Bol náš!

Na zastávke autobusu č. 7 do Kaliningradu nikto nestál. Veď, kto by aj stál v tom lejaku, prístrešok tam nebol. Z troch neďaleko odstavených autobusov ani jeden nemal nápis El-Max, teda názov dopravnej spoločnosti, ktorá nás mala do Ruska prepraviť. Keď tento stav pretrvával aj päť minút pred plánovaným odchodom, mierne sme znervózneli. To nikto okrem nás necestuje? Nenachádza sa tá zastávka inde?

Pani na informáciách nás ubezpečila, že zastávka je správna. Napriek tomu nikde nikto – ani autobus, ani ďalší cestujúci. Až neskôr sme si všimli pod nadjazdom železnice smerujúcej na letisko postávať štyroch ľudí nervózne pozerajúcich smerov k zastávke číslo 7. Prihovoril som sa im. Všetci boli ruskojazyční a všetci smerovali do Kaliningradu. Všetci tadiaľto cestovali prvý raz, nemali s touto trasou žiadnu skúsenosť a boli nervózni rovnako ako my. Keď sa ani päť minút po plánovanom odchode nijaký autobus neukázal, naša nervozita dosahovala úroveň, aká panuje v centrách politických strán tridsať minút po uzavretí volebných miestností.

Napokon autobus poľskej prepravnej spoločnosti El-Max predsa len došiel. S pätnásťminútovým meškaním sme opustili areál letiska. Po hodinovej jazde, alebo lepšie povedané po hodinovom poposúvaní sa v dopravnej zápche, sme sa nedostali ešte ani len do centra mesta. Gdansk má porovnateľný počet obyvateľov ako Bratislava, ale pôsobí omnoho viac veľkomestským dojmom. Pôsobí tak napriek tomu, že jeho rozloha je takmer dvakrát väčšia. Dvakrát väčšia je však len preto, že do rozlohy zahŕňajú Poliaci aj teritoriálnu plochu mora.

Do Kaliningradu je to z Gdanska len okolo 150 kilometrov, ale cestovné poriadky udávajú, že autobusy na túto trasu potrebujú vyše štyri hodiny. A autobusy sa nezriedka zdržia kvôli peripetiám na poľsko-ruskej hranici.

Nás poľskí colníci odbavili za slabú štvrťhodinu, ale na vstup do priestoru ruskej colnice sme čakali takmer hodinu. Rusi sa zapodievali autobusom pred nami. Keď sme konečne na ruskú colnicu dorazili, museli sme všetci vystúpiť a spolu so všetkou batožinou sa presunúť do budovy na pasovú a colnú kontrolu. Had cestujúcich z nášho autobusu sa pomaly posúval k okienku, keď dorazil do colnice čudný mladý vychudnutý típek a na drzovku sa predbehol. Na chrbte mal batoh v maskáčových farbách a na ňom dve výrazné nášivky – izraelskú a americkú zástavu. Keď čakajúci ľudia namietali, arogantne čosi odvrkol. Správal sa odporne a tváril sa, akoby mu patril celý svet. Nevedel som určiť jeho náciu, lebo angličtina očividne nebola jeho materinským jazykom, ale ruština tiež nie. Po chvíli si ho všimli colníci a povedali mu nech ide s nimi do kancelárie, kde sa za ním na dlho zavreli dvere. Keď občas do kancelárie vchádzali alebo z nej vychádzali zamestnanci colnice, videl som, že mu tam prehľadávajú batožinu. Neskôr ho aj s jeho batožinou presúvali z kancelárie do kancelárie a típek sa stále tváril, akoby mu patril celý svet, ale pravdepodobne už len ten 18-percentný, ktorý predstavuje tzv. kolektívny Západ.

Náš rad pomaly postupoval k okienku a cestujúci po kontrole pasu prechádzali ďalej do budovy, kde batožinu položili na pohyblivý pás s detekčným zariadením, aké sa nachádzajú na každom letisku. Stál som takmer na konci radu a vôbec ma nevzrušovalo, že trom cestujúcim z nášho autobusu po pasovej kontrole nedovolili postúpiť ďalej do budovy k detekčnému rámu, ale sa museli vrátiť. Nevzrušovalo ma to, pretože aj môj spolucestujúci, kamarát Peter, prešiel bez problémov. S pozdravom zdravstvujte a s úsmevom na tvári som vložil do okienka svoj pas. Colníčka sa na mňa usmiala, pozdravila ma a to bol jej posledný prejav priazne ku mne. Spočiatku to vyzeralo dobre, vložila môj dokument do skeneru, overila si platnosť víza, čosi naťukala do počítača a potom si prelistovala môj pas. Mám ho takmer panensky čistý, pretože je nový. Dal som si ho urobiť po tom, čo som si svoj predchádzajúci pas zabudol v Albánsku. Jediné dve drobné pečiatky v ňom sú na poslednej strane a ak by som ich chcel nájsť, aj ja sám by som sa dosť natrápil, kým by som ich našiel, hoci svoj pas poznám. Colníčka ich neomylne našla a zamračila sa.

Boli ukrajinské.

Pred mesiacom som totiž na bicykli na pol dňa navštívil Ukrajinu. Bol som v Užhorode. TU a TU

„Što éto?“ spýtala sa.

Ešte mi to nedošlo. Tak som len neurčito mykol plecom…

Zdroj fotografií: autor textu

(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)

Zároveň Ťa/Vás, vážený čitateľ môjho blogu, chcem poprosiť o podporu môjho fundraisingového projektu zameraného na vydanie mojej jedenástej knižky. Viac informácií tu:

https://www.hithit.com/cs/project/13710/podpor-vydanie-knihy-aby-moj-zivotopssst-nevisel-na-vlasku