Správa o ceste do Singapuru a Malajzie – 8. časť - Pavol Fabian - Blog

Správa o ceste do Singapuru a Malajzie – 8. časť

9. decembra 2025 09:05, Prečítané 319x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Ďalší deň sme sa presunuli do Singapuru. Najprv metrom na ústrednú autobusovú stanicu Terminal Bersepadu Selatan. Hoci som lístky na autobus kúpil ešte doma, na autobusovej stanici treba vykonať chceck-in, takže je vhodne prísť s dostatočnou časovou rezervou. V čase nášho vybavovania fungovalo len jedno okienko a pracovník za ním bol komótny ako penzista s diaľkovým ovládačom televízora v ruke na pohodlnej sedačke. Pravda však bola taká, že autobusová stanica o ôsmej ráno len ožívala a aj väčšina stravovacích zariadení ešte nemala otvorené. Napriek tomu sme si v potravinách kúpili nejaké pečivo a pitie.

čosi ako parená buchta, ale nebola to parená buchta…

Po prechode turniketom, kde vás ďalej pustí váš QRkód z cestovného lístka, sa dostanete do odbavovacieho priestoru podobného takýmto priestorom na letiskách. Zriadenec pri každom „gejte“ obsluhuje lokálnu svetelnú tabuľa s vypísanými odchodmi autobusov a pomocou zoznamu cestujúcich dohliada, či nastúpili do konkrétneho spoja všetci, čo si zakúpili lístky.

odbavovací priestor

Náš autobus spoločnosti Starmart trochu meškal. Bol poschodový. Neuveriteľné široké, pestrofarebné, textilom pokryté sedadlá sa dali sklopiť takmer do ležiacej polohy. Pod nohy ste si mohli nainštalovať podložku, takže v podstate sa dalo počas jazdy pohodlne spať v takmer horizontálnej polohe – úplne neporovnateľné s lietadlom nízkonákladovej leteckej spoločnosti Flyscoot, v ktorom sme sa vytrápili v polohe skrčenca dvanásť hodín. Na spodnom poschodí autobusu bolo dokopy tuším len deväť sedadiel…

Autobusovú stanicu Terminal Bersepadu Selatan sme opustili s miernym meškaním. Ešte sme ani poriadne nevyšli z ohromného areálu stanice, keď sme znovu zastali. A stáli sme a stáli sme a stáli a nikto netušil, čo sa deje. Potom vysvitlo, že máme nejaký technický problém s ľavým predným kolesom. Čakali sme na nový autobus. Marsé si medzi tým všimla, že obaja šoféri majú obuté kroksy a táto skutočnosť ju dosť znepokojila. Podľa nej mali mať obaja špeciálnu ohňovzdornú obuv pretekárov F 1 s protišmykovovou podrážkou.

S Marsé sme cestovali len s malými batôžkami, ktoré sme si vzali so sebou dovnútra, ale väčšina cestujúcich – mnohí z nich španielsky hovoriaci – naládovali do batožinového priestoru autobusu svoje ohromné kufre a teraz nebolo nikoho, kto by ich odtiaľ vybral. Španieli boli fajnoví na to, aby to robili sami. Približne po hodine prišiel iný autobus a opäť nastal ten istý problém. Nebolo nikoho, kto by tie španielske kufre do nového autobusu naložil. Keď sa to konečne vyriešilo, vyrazili sme na cestu. Podľa cestovného poriadku jazda mala trvať štyri a pol hodiny. Ale cestovný poriadok tu zjavne nikoho netrápil. Naše meškanie sa zvyšovalo a keď sme prišli na singapurskú hranicu nastal nový problém s batožinou, pretože cez hranicu bolo potrebné prejsť peši aj so všetkou batožinou. My sme si svoje pinklíky ľahko zbalili a o necelých päť minút sme boli naspäť pri autobuse, ktorý medzitým prázdny prešiel na singapurskú stranu, ale Španieli so svojimi veľkými kuframi ktoviekde zostali trčať. Autobus nabral ďalšie meškanie.

Náš autobus na singapurskej hranici

V Singapure je viacero autobusových staníc a jedna z výhod nášho spoja bola tá, že autobus smeroval na autobusovú stanicu Golden Mile Tower – takpovediac pred dvere nášho hotela Traveltine.

Pôvodne sme plánovali, že o druhej popoludní budeme už ubytovaní, ale všetko sa zdržalo o takmer štyri hodiny, čo narušilo náš pripravený program. A tak po ubytovaní sme zamierili rovno k Marina Bay Sands.

V Singapure je cestovanie metrom a celou MHD jednoduché. Stačí priložiť kreditku, či telefón po vstupe do metra, či do vozidla k čítačke a pri výstupe opäť. Podľa dĺžky trasy vám stiahnu z účtu príslušnú sumu, ktorá sa pohybuje medzi 1,50 – 2,50 singapurského dolára (1 SGD = 0.6671 €).

Marina Bay Sands je komplex luxusného hotelového a zábavného rezortu s unikátnou architektúrou. Ikonická stavba je charakteristická trojitou vežou a tzv. nekonečným bazénom na streche. Skladá sa z troch 55-poschodových veží, ktoré sú spojené strešnou plávajúcou terasou SkyPark. SkyPark má tvar lode, je dlhý 340 metrov a poskytuje panoramatický výhľad na mesto a zátoku. Ubytovacie zariadenie ponúka viac ako 2 500 luxusných izieb a apartmánov. Ide o jeden z najväčších hotelov na svete. Infinity Pool na streche je jeden z najznámejších bazénov na svete, vizuálne „nekonečný“ – návštevníkom sa zdá, že vodná hladina sa spája s horizontom. Okrem toho sa v celom komplexe nachádza množstvo reštaurácií a aj vyhliadková terasa pre verejnosť. Ďalej je tu kasíno s viac než 2 300 hracími automatmi a 500 stolmi. Súčasťou sú aj The Shoppes at Marina Bay Sands – luxusné nákupné centrum so značkami ako Louis Vuitton, Prada či Gucci.

The Shoppes at Marina Bay Sands

Marina Bay Sands

Vodopád v The Shoppes at Marina Bay Sands

Marina Bay Sands

Doviezli sme sa sem metrom a po vystúpení z neho sme ostali ohromení ozrutnosťou nákupného centra. Bratislavská Eurovea je v porovnaní s ním len biednym obchodíkom v Hornej Dolnej. Naprieč nákupným centrom sa tiahne vodný kanál, na ktorom sa návštevníci môžu člnkovať. Úplnou bombou je „vodopád“ – veľká sklenená guľa, v ktorej sa premiešava množstvo vody a otvorom vyteká do kanála vedľa člnkujúcich sa návštevníkov.

video: vodopád v The Shoppes at Marina Bay Sands https://www.youtube.com/watch?v=9-V_oOEuHyg

Nákupné stredisko je jedno komplikované bludisko a človek by potreboval Ariadnino vlákno, aby sa odtiaľto dostal von. Mobilná navigácia tu nefunguje a pracovníci asi veľmi nepoznajú výraz Event Plaza, pretože pôsobili rozpačito a každý nás posielal iným smerom. Pritom na mapách aj v bedekroch je miesto, kde sa udeje vodná a svetelná show označená práve týmto názvom. Dlho nám trvalo, kým sme vyšli z budovy správnym smerom a kým sme Event Plaza našli (chceli sme stihnúť tzv. Spectra Light Show – večerné laserové predstavenie pri Marina Bay.

Spectra – A Light & Water Show pri Marina Bay Sands je bezplatná vonkajšia show, ktorá sa koná každý večer na vodnej ploche pri Event Plaza. Trvá približne 15 minút a ponúka pôsobivú kombináciu fontán, svetelných efektov, laserov, projekcií a hudby, ktoré ilustrujú príbeh Singapuru.

Nakoniec sme to stihli a dokonca sme si našli miesto na sedenia priamo pri vodnej ploche. Musím skonštatovať, že táto svetelná a vodná show je ešte impozantnejšia ako tá v Kuala Lumpur. Akoby obe metropoly medzi sebou súťažili, ktorá viac návštevníka ohúri. Krátko po začiatku predstavenia sme sa napriek stále teplému a dusnému večeru museli od brehu trochu vzdialiť, pretože spŕšky rozptýlených čiastočiek vody vietor donášal až k nám a zakrátko sme boli mokrí ako ryba, ktorá sa snaží utiecť z akvária počas búrky. A z Kuala Lumpur sme už mali skúsenosť, ako ťažko a dlho sa v tomto podnebí suší mokré oblečenie.

video: Spectra Light Show 1: https://www.youtube.com/watch?v=SQeIPpwc19s

video: Spectra Light Show 2: https://www.youtube.com/watch?v=6Vb10GsV5KE

video: Spectra Light Show 3: https://www.youtube.com/watch?v=dqeVh0Mf2Hk

video: Spectra Light Show 4: https://www.youtube.com/watch?v=Iz5Ph9V1XKI

Po skončení predstavenia sme sa navečerali vo veľkotáckarni na mínus prvom poschodí Marina Bay Sands. Objednal som si pečenú rybu s cestovinou a zeleninou a Marsé si dala opäť nejaké bezpečné „chicken“. Ona ryby a dary mora nemusí… Automaticky nám k tomu pridali dve misky s akousi priehľadnou tekutinou. Chvíľu sme boli na pochybách, či to nie je voda na omytie prstov, alebo nejaký nápoj, ale keďže k miskám pridali aj čínske polievkové lyžičky, usúdili sme, že to asi bude sup kosong. Tekutina v miske bola takmer číra, nič okrem tekutej zložky tam nebolo – ani kúsok mrkve, ani slížik. Nedôverčivo sme to ochutnali, presvedčení, že ide o nejaký „závodnojedálňový“ riedky blivajs a na prekvapenie sa z toho vykľul neuveriteľne silný a chutný vývar.

S plným žalúdkom sme sa vydali do tmy ešte pohľadať Gardens by the Bay – futuristické záhrady s ikonickými umelými „Supertrees“ – stromami, v korunách ktorých je záujemcom k dispozícii výškový prehliadkový chodník s klimatizovanými biodomami. Každý večer sa tu koná tzv. Garden Rhapsody, čo je synchronizovaná svetelná a hudobná show pri ikonických Supertrees. Trvá približne 15 minút. Supertrees sa rozžiaria v rôznych farbách a vzoroch, ktoré sa menia podľa hudby. Každý mesiac sa mení téma show. Raz znie napríklad symfonická hudba, potom popové hity, inokedy filmové melódie alebo sviatočné špeciály. Vstup je zdarma, ale my sme dnešné predstavenie už prepásli – stromy svietili monotónne na fialovo. Nebolo úplne jednoduché v tej tme Supertrees nájsť, smerových tabúľ bolo málo, často boli umiestnené zmätočne a navigácia v mobile mi v Singapure fungovala v škále od „hrubo orientačne“ po „nefunkčne“.

Supertrees

Prešli sme okolo Art Science museum v tvare lotosového kvetu. Na opačnom brehu svietilo do tmy obrovské ruské koleso Singapore Flyer s výhľadom na celú zátoku. Jeho výška je 165 metrov a do roku 2014 bolo najvyšším vyhliadkovým kolesom na svete, prekonal ho až High Roller v Las Vegas s výškou 167,6 metrov. Za 30 minútovú jazdu tu dáte okolo 40 SDG (26.60 e)

Art Science museum

Singapore Flyer

video: Marina Bay Sands a Singapore Flyer: https://www.youtube.com/watch?v=C4GAY-fOvzg

Usúdili sme, že je čas na návrat, lenže sme nevedeli sme nájsť cestu k stanici metra. Smerových tabúľ tam bolo síce toľko ako reklám na youtube, keď si chceš pozrieť nejaký hudobný klip, ale každá vždy ukazovala úplne iným smerom – čosi ako keď vojská Varšavskej zmluvy prišli v roku 1968 do Česko-Slovenska a my sme naschvál pretáčali dopravné tabule, aby sa okupanti nevedeli orientovať.

Keď sme konečne stanicu našli, zamieril som k nástennej mape zobrazujúcej mapu metra, aby som sa uistil, o správnom smere jazdy. Ostatní cestujúci sa správali čudne, neštandardne. Všetci sa šprintovali do hlbín, akoby sa na ulici práve rozozneli sirény ohlasujúce letecké bombardovanie. Zriadenkyňa metra čosi vykrikovala do priestoru. Skúmajúc mapu som tomu nevenoval patričnú pozornosť. Marsé však áno. Prišla za mnou a vraví:

„Zriadenkyňa metra upozorňuje cestujúcich, že o chvíľu odchádza posledný spoj!“

Nechcelo sa mi tomu veriť. Bolo jedenásť hodín večer a ešte nikdy a nikde som nezažil, že by metro končilo tak skoro. Všade na svete, kde som zatiaľ bol, jazdilo minimálne do polnoci alebo dokonca do jednej v noci.

Napriek mojim pochybnostiam sme sa zapojili do všeobecnej paniky a rozbehli sa do útrob prestupnej stanice metra. Keď sme prišli na nástupisko, mohli sme akurát zamávať poslednému spoju, ktorý nás mohol dopraviť do hotela.

„Ak by si neotáľal pri mape, mohli sme to stihnúť!“ – hromžila moja manželka a v tej chvíli jestvovala 99,9 percentná pravdepodobnosť, že ma na mieste zabije. Ako jeden z mála návštevníkov singapurského metra som dôkladne pochopil, ten všade prítomný nápis v singapurskom podzemí – SMRT. V slovenčine tam síce chýba mäkčeň nad T, ale Marsé je Moravanka – pre ňu je ten nápis pravopisne správne! SMRT je to, čo ma čakalo od manželky! I keď vlak SMRT-i nám práve unikol pred nosom… (SMRT = skratka prevádzkovateľa singapurského metra – Singapore Mass Rapid Transit).

Tu musím spomenúť ešte jednu perličku zo singapurského metra. Pri pohyblivých schodoch do metra sú inštalované stojany s jednorazovými igelitovými návlekmi na dáždniky. To preto, aby ste sa mokrým dáždnikom neobtierali o cestujúcich v preplnenom vagóne. Srdce každého ekológa by tu zaplesalo…

Keď sme vyšli z metra zase na ulicu, zistili sme, že stojíme pri veľkej križovatke. Moja navigácia v mobile opäť štrajkovala. Ukazovala smer k nášmu hotelu raz jedným, potom druhým a vzápätí tým prvým smerom. Krúžili sme po križovatke hore a dole ako mravec so slnečnými okuliarmi, čo skúša nové tanečné kroky a nevedeli sme chytiť správny smer.

Neďaleko bola autobusová zastávka. Marsé zo zúfalstva išla skúmať cestovný poriadok. Ale z neho vôbec nebolo zrejmé kam autobus ide, ani kedy a či vôbec ešte pôjde. Takže tento spôsob dopravy sa ukázal byť ako nepoužiteľný. Mobilná navigácia mi ukazovala, že do hotela je to peši okolo 1,8 kilometra, čo nie je až tak veľa. Problém bol v tom, že v spleti mrakodrapov sa len ťažko dal chytiť dobrý signál na offline mapách a SIM-karta mi vôbec nefungovala. Chytajúc na pár sekúnd signál a potom ho opäť strácajúc sme sa nakoniec postupne a bez nejakých väčších omylov preštrikovali až na ulicu, na ktorej sídlil náš hotel. Marsé bola úplne rozladená, unavená, na pokraji hystérie.

Pohádali sme sa.

No skrátka, ten večer neskončil dobre.

Vyčítal som jej, že pri prvom a zatiaľ jedinom probléme na našej dovolenke, sa do mňa hneď pustila namiesto toho, aby ma podržala. Nálada bola pod bodom mrazu.

Marsé sa po chvíli uvedomila a začala sa cítiť previnilo, alebo to aspoň hrala týmto smerom. Na „našej“ ulici zbadala živú vysvietenú mexickú krčmu učupenú v malom domčeku vedľa mrakodrapov. Pozvala ma tam na pivo, čo som pochopil ako ospravedlnenie za jej hysterický výstup. Čapovali tam Heineken chutiaci ako experiment chemika, ktorý chce vynájsť nový repelent. Navyše stál nehorázne peniaze. Ale v tom horúcom dni dobre padol aj ten.