Pavol Fabian

Z filmov režisérky Mariany Čengel Solčanskej som dosiaľ videl len Legendu o lietajúcom Cypriánovi. Jej agitpropy Únos a Sviňa som naozaj vidieť netúžil a dosť sa čudujem, že sa na takú prácu dala.

Vzhľadom na to, že politické a ideologické nastavenie pani režisérky je všeobecne známe, do kina  na jej najnovší film Štúr som sa vybral s istými (a nemalými) obavami. Chcel som ten film vidieť čo najskôr, skôr ako si prečítam nejaké recenzie, aby som si mohol urobiť svoj neovplyvnený názor. Žiaľ, to sa mi nepodarilo, pretože minimálne E. Chmelár zverejnil svoju recenziu ešte pred dňom oficiálneho uvedenia filmu do kín a tak som nevyhnutne ňou musel byť poznačený. V tomto článku budem tak okrem iného trochu aj polemizovať s niektorými jeho názormi.

V prvom rade treba povedať, že film s názvom Štúr prioritne nerozpráva o našom národnom buditeľovi, ale o Adele Ostrolúckej. To by nemusela byť až taká chyba filmu, ale táto skutočnosť mala byť nejakým spôsobom zohľadnená v názve diela. Nemožno nezaregistrovať, že film pôsobí ako recept na cukrovú vodu – do nádoby dáme 100 g cukru (Štúra) a doplníme vodou (Adelou) do objemu 1 liter.

Filmu možno vyčítať veľa vecí, ale sám, ako človek občas literárne činný – viem, že nie je jednoduché vytvoriť pútavý filmový príbeh/scenár, ktorý by zároveň obsahoval všetky hlavné udalosti, charakteristiky a názory Ľudovíta Štúra bez toho, aby nezačal pôsobiť príliš školometsky a tým pádom by odradzoval najmä mladých filmových fanúšikov od návštevy kina. To je jeden z dôvodov prečo Solčanskej film Štúr napokon posudzujem pomerne zhovievavo.

Najčastejšia a hlavná výhrada k filmu je tá, že sa zakladá na nepravdivom príbehu – legende o nejestvujúcom vzťahu medzi Adelou a Štúrom. To je síce pravda, ale aby ste dnešného diváka pritiahli na film s „národnobuditeľskou“ tematikou, musí tam byť silný príbeh a štipka romantiky. Na suchopárne, rad radom za seba naukladané historické udalosti, do ktorých len ťažko viete umiestniť viacej strieľačky, ako tých pár dní v roku 1848, tak na takýto film mladého diváka len ťažko pritiahnete. A podľa mňa – tento film mal byť určený najmä pre nich!

Preto ma v príbehu nevyrušuje ani scéna, keď Ostrolúckych slúžka zinscenovala na tajnáša v tmavej stodole milostné stretnutie Adely so „Štúrom“, pričom buditeľovu úlohu zohral jej frajer. Neviem v čom je táto scéna „dehonestáciou samotného Štúra“, ako píše Chmelár. Scéna síce zachádza trochu do absurdna, ale pre mňa bola stále uveriteľná, zvlášť, ak takýto prípad náhradného „terapeutického“ sexu vo svojom okolí poznám. Čo ma pri tomto konštrukte vyrušovalo viac, bola skutočnosť, že vzťah medzi slúžkou a Adelou sa nijako zvlášť nevyvíjal, aby mohol uveriteľne gradovať k služkinmu zaangažovaniu vlastného milenca k takémuto dublérskemu činu.

Chmelárovi, ako historikovi sa nepáčili viaceré dejinné nepresnosti – neadekvátne ročné obdobie počas výstupu štúrovcov na Kriváň, ten istý problém s časom Štúrovej smrti, použitie Primaciálneho paláca ako miesta rokovania uhorského snemu a najmä rokovanie o Žiadostiach slovenského národa, ktoré sa neuskutočnilo v Liptovskej Ondrašovej, ale v Liptovskom Mikuláši priamo na Hodžovej fare.

Priznám sa, že poslednú výhradu som sám nepostrehol z prostého dôvodu, že o takýchto podrobnostiach jednoducho neviem, tak ako si myslím, že o tom nevie väčšina ľudí, čo príde do kín. Chápem, že historika nepresnosť naštve, ale filmový divák takúto, nie až takú podstatnú chybu, vie odpustiť.

Scény zo zasadnutia uhorského snemu nakrúcané v Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca ma zarazili tiež, zvlášť, ak o dve ulice ďalej stojí budova (Univerzitná knižnica), v ktorej sa snemy v skutočnosti odohrávali. Ako radový návštevník Univerzitnej knižnice však poznám jej priestory, a tak usudzujem, že dnes tam nie je miestnosť, ktorá by sa  bez výrazných stavebných úprav, či obmedzení činnosti knižnice mohla pre účely filmu použiť.

Vrcholom všetkého, podľa Chmelára, bola scéna „kedy sa štúrovci (v roku 1851!) zhovárali, že katolíci s nimi do projektu spisovného jazyka nepôjdu. Pritom s nimi rokovali minimálne od roku 1847 v Čachticiach, keďže kodifikácia slovenčiny bol proces, nie udalosť. Záverečná hádka medzi štúrovcami a bernolákovcami o jednotlivé hlásky je fraška, karikatúra pravej historickej udalosti, ktorá sa v skutočnosti neodohrala v nejakej tmavej chalúpke, ale v paláci na Primaciálnom námestí v Bratislave, kde dnes sídli teologická fakulta. A hádali sa viac Štúr s Hodžom ako evanjelici s katolíkmi“.

Nuž táto scéna dokonale rozladila aj mňa. Dlhý proces vzniku slovenčiny tu bol vtesnaný do jednej, cca minútovej sekvencie. Handlovanie sa o písmenká, ako keby dejatelia hrali licitovaný mariáš, nevyhnutné zakomponovanie tradičnej slovenčinárskej boliestky – mäkkého a tvrdého i/y – to všetko skarikovane vyznelo akoby celú slovenčinu štúrovci vyriešili v priebehu troch pív a dvoch borovičiek.

A ak už hovoríme o historických nepresnostiach, tak nikto zatiaľ nespomenul nedôveryhodný údaj z filmu tvrdiaci, že v tých rokoch sa hlásilo v českej národnosti deväť a k slovenskej tri milióny obyvateľov. Je pravda, že presné sčítania ľudu vtedy ešte nejestvovali, ale podľa kvalifikovaných odhadov, Čechov vtedy bolo okolo 2,8-3,3 milióna a Slovákov 1,6 – 1,9 milióna.

Prečo režisérka zvolila pre zábery výstupu na Kriváň prostredie Lomnického štítu si možno ľahko domyslieť – lanovkou sa tam filmárska technika dala lepšie dopraviť. Zvlášť, ak jedným z hlavných sponzorov filmu boli (Tatry Mountain Resorts) TMR. Veď preto aj jeden z hlavných vlastníkov tejto firmy – Igor Rattaj – dostal vo filme epizódnu úlohu doktora.

Prečo zvolila na výstup zimné obdobie vie len ona sama – azda považuje zimnú scenériu za krajšiu, azda tak lepšie vyznela budločia vytrvalosť štúrovcov v ťažších horských podmienkach. Skutočnosť, že táto krátka scéna sa nakrúcala na Lomnickom štíte a nie na Kriváni som ani nepostrehol, napriek tomu, že som sám v zimných podmienkach dvakrát vyliezol po svojich na Lomničák, a na Kriváň aspoň päťkrát. No s vybavením, ktoré vo filme štúrovci pri výstupe mali, by sa im na vrchol v zime sotva podarilo vyjsť. Známy kriváňsky výstup štúrovcov sa uskutočnil v roku 1841 a stúpacie železá nevyhnutné pre takúto túru sú na Slovensku známe až cca od roku 1890.

Ak mne vo filme z oblasti faktografie niečo chýba, tak úplne absentuje akákoľvek zmienka o Štúrovom politickom testamente alebo aspoň o jeho názoroch vyslovených v diele Slovanstvo a svet budúcnosti. Príčina je však zrejmá – také niečo sa v dnešných časoch nenosí…

Film však treba pochváliť za dobrú kameru, pôsobivé obrázky prírody, skvelú hudbu a v podstate aj za väčšinu hereckých výkonov, až na… predstaviteľa hlavnej roly Lukáša Pelča, ktorý nepôsobil ani revolučne, ani oduševnene a teda ani presvedčivo.

Záverečné scény filmu pôsobili veľmi emotívne a presvedčivo. Nie je veľa filmov a veľa filmových scén, pri ktorých mám na chrbte zimomriavky. Tu som ich mal! Je však otázne, či išlo o chybu vo mne alebo o správny zámer režisérky Solčanskej.

Ak však mám film Štúr zhodnotiť celkovo, nebolo to až také zlé, ako by tomu nasvedčovalo momentálne hodnotenie na Česko-slovenskej filmovej databáze (csfd.sk) – 55 %. Pokojne by som dal aj o desať viac.