Pavol Fabian

O tom, kam sme sa za 36 rokov od prevratu v novembri 1989 dostali, svedčí aj taká v podstate podružná vec, ako je program slovenských kín.

Polovicu života som prežil v minulom režime a polovicu v tomto – môžem teda porovnávať.

Časy minulého režimu môžeme rozdeliť na dve obdobia: 1949 – 1967 a 1968 – 1989.

Ak neberieme do úvahy domácu filmovú produkciu, tak v období 1949 – 1967 (teda viac menej v období zahŕňajúcom tvrdé päťdesiate roky, kedy sa odohrávali veľké politické procesy) v kinách sa iné ako sovietske filmy ani nepremietali. Ponuku občas „spestrili“ filmy spriatelených socialistických kinematografií, z ktorých „vynikala“ bulharská, či rumunská.

V období 1968 – 1989 (teda viac menej v období normalizácie) sa v kinách už sme tam zjavovali aj starostlivo vyberané diela západných kinematografií. Museli byť ideologicky nezávadné alebo aspoň minimálne škodlivé, alebo museli poukazovať na chyby západného modelu spoločnosti (spomínam si na akýsi film s Louisom de Funésom, ktorí satirizuje volebnú politickú kampaň a ukazuje všelijaké volebné podvody a svinstvá v kapitalizme). Hlavný podiel však stále mali sovietske filmy a filmy spriatelených socialistických kinematografií, ktoré boli často presýtené prorežimnou a nie veľmi šikovne skrytou propagandou. To však neznamená, že sa aj medzi nimi občas nevyskytli pozoruhodné diela!

Ak by sme chceli porovnať dnešnú ponuku slovenských kín z hľadiska prevládajúcej proveniencie, tak súčasné obdobie nie je porovnateľné s obdobím normalizácie. Vhodnejšie je porovnať ho s obdobím najtvrdších 50. rokov minulého storočia!

Napríklad v deň, keď píšem tento príspevok, v premietacích sálach Cinemaxu v bratislavskom Bory Mall je všetkých 18 premietaných filmov amerických.

Občas sa vyskytne nejaký európsky.

Ruský film nijaký.

Niekto môže namietnuť, že absencia ruských filmov v našich kinách je od 24. februára 2022 pochopiteľná. Ak by som aj prijal tento argument, hoci je pre mňa neprijateľný, tak absencia celovečerných ruských hraných filmov sa nedatuje k začiatku špeciálnej vojenskej operácie na Ukrajine! Ak nerátam síce koprodukčný, ale predsa len stopovo ruský film U Petrovovcov zúri chrípka (hodnotenie čsfd 71%, francúzsko-nemecko-švajčiarsko-ruská koprodukcia) uvedený do slovenských kín v roku 2021, tak naposledy ste mohli čisto ruský film v slovenských kinách vidieť v roku 2017 Saľut-7 (hodnotenie čsfd 72%). Čiže pred ôsmymi rokmi!

Fakt je, že ruská kinematografia sa čo do kvantity nemôže porovnávať s americkou. Rusi nakrútia ročne 140 – 200 celovečerných hraných filmov, Američania 1 300 – 1 400. (Američania sa zas nemôžu porovnávať s indickým Bollywoodom – tam sa nakrúti ročne viac ako 2500 filmov).

Do slovenských kín sa ročne uvedie okolo 220 hraných celovečerných filmov.  Z toho slovenské tvoria okolo 5 %, české okolo 10%, európske cca 15 percent a americké okolo 70%. A v tržbách dosahujú americké filmy ešte vyššie percento ako spomínaných 70%. Mnohé európske filmy sa do bežnej distribúcie veľkých kín ani nedostanú a premietajú sa len v menších kinách, krátkodobo, najčastejšie v rámci rozličných špecializovaných festivalov (napr. Scandi).

Američania teda ročne vyrobia okolo 1 300 – 1400 filmov, do slovenských kín je z nich uvedených cca 154 (70% z 220).  To znamená, že do slovenských kín ide približne 11,00 – 11,84% celkovej americkej ročnej produkcie.

Ak by sa mal rovnaký pomer zachovať aj pri výbere ruskej filmovej produkcie pre slovenské kiná, ročne by muselo byť v našich kinách uvedených 16 – 25 filmov z Mosfilmu, Lenfilmu, Gorky filmu a ďalších štúdií.

Realita?

Za posledných 8 rokov bol uvedený jeden, jediný – už spomínaný Saľut-7!

Všetci súdni a kritickí ľudia vedia, že drvivá väčšina americkej filmovej produkcie je nakašírovaný brak. Napriek tomu hollywoodska produkcia má silný vplyv na formovanie postojov najmä mladého filmového diváka. Nemám teraz na mysli len propagáciu násilia, sexu, genderových ideológií, ale aj formovanie vzťahu k iným národom/štátom a presadzovanie údajnej americkej jedinečnosti a výnimočnosti. Niet amerického filmu, ktoré príbeh sa odohráva po roku 1777, aby sa v ňom aspoň na okamih nemihol záber na americkú vlajku! V akčných filmoch sú Američania takmer vždy neohrození a udatní geroji, ktorí zachraňujú svet pred zlom a ako zločinci sú tradične predstavovaní na prvom mieste Rusi, ďaleko za nimi Kórejci (samozrejme tí severní), bližšie nešpecifikovaní islamisti, Číňania…

Už chápete odkiaľ sa berie tá nezmyselná a až chorobná rusofóbia? Dlhé roky ju v nás pomaly a vytrvalo formujú okrem iného aj hollywoodske filmy.

P.S.

Pred dvomi dňami sme oslavovali 70. výročie oslobodenia koncentračného tábora Osvienčim – to bola reálna vojna, nie film! Myslíte si, že niekde v spravodajstve a to aj vo verejnoprávnej STVR niekto spomenul, kto ten koncentračný tábor oslobodil?

Nie!

To nikomu z povrchných(?) alebo propagandisticky zaangažovaných redaktorov ani nenapadlo.

Boli to Rusi, vážení mladí filmoví diváci, nie Američania!

Program bratislavských kín zo 7. novembra 1956 uverejnený v bratislavskej Pravde

obrázok sa po kliknutí naň zväčší.