Pavol Fabian

Organizácia návštevy Liberty Islandu so Sochou slobody majú Amíci dobre zvládnutú, i keď sme tu neboli v plnej sezóne, takže vlastne neviem, či to zvládajú aj vtedy… Plavba z prístavu v Battery parku na ostrov trvá asi dvadsať minút.

Socha slobody bola darom od Francúzska pri príležitosti 100. výročia nezávislosti SŠA. Jej autorom je Frédéric Auguste Bartholdi. Sochu vysokú cca 96 metrov odhalili v roku 1886. Symbolizuje slobodu, demokraciu a nový začiatok — preto bola dôležitá aj pre prisťahovalcov prichádzajúcich do Ameriky. Všetci návštevníci Liberty Islandu (ale nielen ostrova, ale väčšiny newyorských pozoruhodností) prechádzajú bezpečnostnou kontrolou (ako na letisku), takže je dobré prísť sem s časovým predstihom. Na tento výlet si treba vyhradiť 2 – 4 hodiny, nielen kvôli bezpečnostnej kontrole, ale loď zastavuje aj na ďalšom ostrove – Ellis Island.

Na ostrove, priamo pri soche sú úschovné schránky, kde si musíte uzamknúť svoju batožinu, plecniaky… Do útrob sochy vás pustia maximálne s fotoaparátom prehodeným cez plece.

Video Liberty Island:

https://www.youtube.com/watch?v=Qc8f_aTMx_Y

https://www.youtube.com/watch?v=m4b_ZJgayJg

https://www.youtube.com/watch?v=hkzMhp2wNVo

V Soche slobody možno navštíviť štyri úrovne. V podstavci sa nachádza múzeum venujúce sa hlavne výstavbe tohto monumentálneho diela. Do tela sochy sa dá dostať aj výťahom, ale väčšina ľudí tam smeruje po točitých betónových schodoch po svojich.

Záujemcovia môžu vystúpiť ešte aj do koruny sochy, kde sa nachádza vyhliadka s dvadsiatimi piatimi oknami. Je vo výške cca 80 metrov nad zemou a od vstupu sem vedie 354 schodov. Točité schody vedúce do koruny sú enormne úzke. Ľudia s výraznou nadváhou by sa tu asi „šprajcli, napriek tomu že schody sú jednosmerné, resp. jedným schodiskom vystúpite do koruny a späť zostupujete iným. Keď tu hovorím o výraznej nadváhe – často sa hovorí o Američanoch, že trpia enormnou obezitou (vraj o tom svedčia aj zdravotnícke štatistiky). Chodiac po newyorských uliciach som nemal pocit, že by na nich bol pozorovateľný zvýšený výskyt obéznych. A ak som nejakých aj videl, boli to takmer vždy ženy tmavej pleti, afroameričanky, kedysi černošky. Na druhej strane som tu videl pomerne dosť behajúcich ľudí, nielen v Central parku, kde by to bolo pochopiteľné, ale aj na tých najrušnejších uliciach, kde to pre mňa pochopiteľné nie je, lebo čo už môže byť zdravé  na tom, že sa poriadne nahltáte pouličného smogu? Bežci, ale aj nebežci boli často oblečení v krátkych nohaviciach a v krátkych rukávoch, čomu som celkom nerozumel. U bežcov by som to ešte pochopil – zahrejú sa športom, ale u bežných chodcov ma to prekvapovalo, pretože teploty sa pohybovali len okolo 8-10 stupňov nad nulou.

V korune Sochy slobody

Výhľad z koruny Sochy slobody na Manhattan

V korune Sochy slobody sedia dve uniformované tety, ktoré to tam strážia a ak sa tam dlho zdržiavate, tak vás asi aj súria na odchod, pretože tento priestor je kapacitne limitovaný. Ak sa sem chcete naisto dostať, vstupenky si treba zadovážiť dopredu.

Kedysi sa vraj dalo vystúpiť v Soche slobody ešte vyššie – do pochodne. Dnes je pre verejnosť neprístupná. Pochodeň sprístupnili od otvorenia sochy v roku 1886 a verejnosť tam mohla chodiť až do roku 1916. Návštevu pochodne zrušili po útoku známom pod názvom Black Tom explosion. Išlo o sabotáž počas 1. svetovej vojny. Výbuch poškodil okolie aj samotnú sochu (hlavne rameno a pochodeň). Odvtedy bol vstup do pochodne z bezpečnostných dôvodov natrvalo uzavretý.

Výhľad zo Sochy slobody na Manhattan

Manhattan

Výhľad zo Sochy slobody na Ellis Island

Neďaleko sochy sa nachádza menšie múzeum, v ktorom je okrem iného vystavená pôvodná pochodeň, ktorú socha niesla od svojho vzniku v roku 1886. Pri rekonštrukcii v roku 1984-85 ju nahradili novou, pokrytou pravým zlatom. Vymenili ju, pretože pôvodná pochodeň mala problém so zatekaním vody a s nevhodnými úpravami z minulosti (najmä sklenené panely z roku 1916).

múzeum

Mňa však viac zaujal panel s fotografiou Harryho Belafonteho. Belafonte nebol známy len ako spevák a herec, ale aj ako symbol občianskeho aktivizmu. Spolupracoval s Martinom Lutherom Kingom Jr., podporoval hnutie za občianske práva v SŠA, kritizoval nespravodlivosť a rasizmus. Belafonteho citát na paneli hovoriaci o tom, že „nesúhlas („dissent“) je základom každej demokracie“ by si mali uvedomiť všetci kritici Orbána a Fica, pretože v demokracii nie je možno nalinkovať len tú jedine správnu cestu a názor! Kto by to tak chcel robiť, ten sa stáva totalitárom. A EÚ k totalitarizmu, žiaľ, speje ráznymi krokmi.

pôvodná pochodeň

Myšlienka slobody prekrytá americkým militarizmom

Po prehliadke  múzea sa opäť nalodíte a presuniete sa na Ellis Island (alebo sa rovno vrátite na Manhattan).

Na Ellis Island sa nachádza pozoruhodné múzeum imigrácie (Ellis Island National Museum of Immigration) a historické budovy, kde kedysi prechodne ubytovávali milióny prisťahovalcov do SŠA.

Možno tu vidieť autentické imigračné haly (Registry Room),  lekárske a karanténne miestnosti, možno sa tu oboznámiť s osobnými príbehmi migrantov, dajú sa tu vidieť dobové fotografie, dokumenty, kufre, iné cestovné pomôcky… pretože ostrov fungoval ako hlavná imigračná stanica SŠA v rokoch 1892–1954. Ostrovom prešlo viac než 12 miliónov ľudí. Pre mnohých to bol prvý kontakt s Amerikou po príchode loďou. Návštevníci si tu môžu v databáze vyhľadať svojich predkov, ak emigrovali do SŠA cez Ellis Island.

V obrovskej registračnej hale je na jednom z panelov vystavený a popísaný osud konkrétnych slovenských prisťahovalcov. Ide o Lodný manifest (The Ship’s Manifest) – právny dokument vyplnený v európskom prístave, odkiaľ loď s imigrantmi vyplávala:

„Na začiatku 20. storočia žili Stefan Holanik a Verona Sojka od seba vzdialení jedenásť míľ v severnej časti žilinského regiónu Rakúsko-Uhorska, keď sa každý z nich samostatne rozhodol emigrovať do Spojených štátov cez Ellis Island z nemeckých Brém.

Stefan Holanik bol drotár — teda remeselník — ktorý vyrábal hrnce, panvice a rôzne kovové predmety ručne. Do Ameriky pricestoval loďou SS Friedrich der Grosse v septembri 1909 ako dvadsaťštyriročný. Imigroval pod menom Paul Holanik, čo potvrdil pri žiadosti o americké občianstvo v polovici 30. rokov, ako je uvedené na riadku 2 lodného zoznamu.

Verona Sojka, ako jedno z deviatich detí roľníckej rodiny, emigrovala ako sedemnásťročná slúžka v máji 1912. Cestovala s piatimi priateľmi zo svojej dediny. Je uvedená na riadku 22 zoznamu lode SS George Washington, ktorá neskôr prepravila prezidenta Woodrowa Wilsona na mierovú konferenciu vo Versailles po skončení prvej svetovej vojny v roku 1919.“

Ako ukazujú vystavené zoznamy, osudy týchto dvoch ľudí sa skrížili a navždy spojili, keď obaja opustili Ellis Island s odstupom troch rokov a usadili sa v Amerike na tej istej adrese: 425 East 12th Street v New Yorku. V januári 1918 sa zosobášili a neskôr sa presťahovali do nájomného bytu na East 70th Street v newyorskej štvrti Yorkville, kde žila slovenská komunita. Tam vychovali dve dcéry, Annu a Helenu.

Anna Holanik sa vydala za Francisa P. Urbana v máji 1949 a mali tri deti — jedným z nich bol Peter Urban, ktorý je rangerom (strážcom parku) v Národnom múzeu imigrácie na Ellis Islande a vnukom Stefana Holanika a Verony Sojky.“

Ellis Island

Registry Room

Registry Room

Registry Room

Zdroj fotografií: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)