Pavol Fabian

V New Yorku sú tri veľké letiská. Najväčšie je John F. Kennedy International Airport (JFK), druhé Newark Liberty International Airport (NWR) a tretie LaGuardia Airport (LGA), kde však medzinárodné lety pristávajú len výnimočne. A ak predsa, tak najčastejšie len z Kanady.

My sme pristáli v Newarku. Toto letisko sa označuje za newyorské hoci sa nenachádza v štáte New York, ale v štáte New Jersey. Svojou polohou však patrí do newyorskej metropolitnej oblasti.

Leteli sme so Scandinavian airlines s prestupom v Kodani. Z Viedne nás prepravil menší Bomardier CRJ900, ktorý nám takmer poskytol pocit výnimočnosti – jednou nohou sme boli v business class! Ten rozdiel v tomto lietadle bol viditeľný len podľa tabuľky na sedadle pred nami. A potom ešte v tom, že oni dostali jedlo a my v economy class nie.

Business class

Trochu som sa obával pohovoru s imigračným úradníkom, pretože od ľudí, ktorí to už absolvovali, som mal informácie, že vedia byť nepríjemní a neodbytní a nezriedka vstup do krajiny aj zakážu. Tlstá uniformovaná černoška, ktorá dlhý rad na pohovor čakajúcich ľudí rozdeľovala k jednotlivým imigračným úradníkom ma poslala k inému okienku, ako manželku. Manželka vyfasovala imigračného úradníka, ktorý sa na ňu milo usmieval a položili jej vlastne len jednu otázku – načo prišla do Spojených štátov? Keď odpovedala, že na poznávací pobyt, zaželal jej, aby bol príjemný a vrátil jej pas.

Ja som vyfasoval úradníčku, ktorá očividne nerobila svoju prácu rada. Namosúrená ako suseda, keď v nedeľu ráno kosíš trávnik, vyzerala byť už dlho pred mojim príchodom k okienku. Obával som sa, či mi moje ukrajinské pečiatky v pase nespôsobia problém, ako minulý rok pri vstupe do Ruska (ruské colné orgány ma nepustili a navyše zakázali vstup do krajiny do konca špeciálnej vojenskej operácie!)

Uniformovaná úradnícka za okienkom mi položila rovnakú otázku ako manželke – načo som do SŠA prišiel?

Pravdupovediac, sám som odpoveď na túto otázku nevedel. Po posledných podporách, vojenských a iných aktivitách SŠA v Gaze, Grónsku, Venezuele a najmä v Iráne sa mi táto krajina dokonale sprotivila. Letenky som však kupoval dávno predtým a tak mi bolo ľúto nechať ich prepadnúť. Otrávená buldočica za okienkom chcela vedieť, na ako dlho som prišiel, čo budem robiť, kde budem bývať, či mám spiatočnú letenku a či patrím k tej skupine, ktorá úradníčku hlučne rušila na opačnej strane zábrany. Dištancoval som sa od vykrikujúcej skupiny mladých Aziatov, hoci prostým porovnaním našich očí mohla aj sama vydedukovať, že k ním nepatrím. Bystrosťou však asi neoplývala…

Po zodpovedaní všetkých otázok sa uniformovaná úradníčka upokojila. Posunula ku mne môj pás spôsobom ako keby som vykazoval všetky klinické príznaky záverečného štádia malomocenstva a prestala sa o mňa zaujímať.

Bol som v SŠA!

Okrem iného sa to dalo spoznať podľa všadeprítomnej americkej vlajky, najlepšie veľkorozmernej.

Medzi jednotlivými terminálmi newarského letiska premáva vláčik, ktorý je zadarmo. Ten vás prepraví aj na železničnú stanicu Newark International Airport, odkiaľ sa možno odviezť vlakom spoločnosti NJ Transit priamo na Manhattan do stanice New York Penn Station.  Lístok na vlak kúpite v automate, po zadaní cieľovej stanice a vekovej kategórie. Penzistu to stojí čosi vyše dvanásť dolárov.

Vlaková stanica na letisku pripomína popradskú vlakovú stanicu, len o dosť horšiu. Jednotlivé schodiská na nástupiská nie sú označené, takže sa len dohadujete, na ktoré váš vlak príde. Kovová konštrukcia schodov je skorodovaná a stopy hrdzavej farby stekajú na každom jednom schode. Pohyblivé schody nefungovali. Na nástupisku sú síce nainštalované elektronické informačné tabule, ale viaceré nefungovali alebo z nich zostal len prázdny kovový rám. Na tých, ktoré fungovali sa neustále mihali reklamy a pomedzi ne, sa v krátkych časových okamihoch ukázal aj údaj o vlakoch. Pomer vysielanej reklamy k žiadaným údajom o vlakoch bol ako pomer množstva spadnutej vody počas mrholenia a počas lejaku za letnej búrky. Búrkový blesk osvetlí občas na okamih nočnú oblohu a vtedy niečo vidíte. S informačnou tabuľou to bolo rovnako. Informácia o vlaku bola k dispozícii tak dlho ako blesk na nočnej oblohe.

Vytlačený harmonogram vlakovej prevádzky v staničnej vitríne som nepochopil ani po dlhšom štúdiu a to som členom spoločnosti Mensa! A nebol som sám, pretože sa ma najmenej traja ľudia pýtali, kedy a kam príde vlak do New Yorku (buď som na nich pôsobil ako domáci znalec miestnych pomerov alebo ako člen spoločnosti Mensa). Sklamal som ich, lebo som nevedel. Nevedeli ani ostatní. Masa ľudí, ktorých pribúdalo, bola stále väčšia a davovo sa prelievali z jednej strany nástupiska na druhé ako améby, podľa toho aká informácia na tabuli nakrátko prebleskla, resp. podľa toho aká vlaková  súprava v stanici práve zastala. Zastavovali tu totiž aj vlaky spoločnosti Amtrak a do tých vám s lístkom spoločnosti NJ Transit nedovolili nastúpiť. Očividne mali všetci rovnaký problém – ako sa z tejto začarovanej stanice dostať do New Yorku.

Prechádzajúce vlakové súpravy vyzerali ako konzervy od haringov. Striebristý povrch a malé okienka. Väčšina súprav bola špinavá tak, ako keď sa v bielych teniskách prebehnete po brehu močiara.

Vagóny boli plné. Jediné dve voľné miesta boli hneď z kraja. Na trojici sedadiel sa rozvaľovala tlstá černoška. Manželka ju slušne poprosila, či by sa nemohla pomknúť a tá neforemná osoba s viditeľným opovrhnutím a zlostnými slovami, ktorým sme nerozumeli, odišla preč. Nechápali sme, čo sa stalo, lebo v pohode by sme sa na tie miesta pomestili všetci traja – samozrejme, nie rozvalení ako Ali paša! Pre istotu som si nastavil mobilový fotoaparát na selfie režim a dôkladne si prezrel vlastnú tvár, či predsa len nevykazujem nejaké klinické príznaky pokročilého štádia malomocenstva, keďže v krátkom čase som zaznamenal už druhú reakciu voči moje osobe typu – bŕŕŕ. Nijaké príznaky som však nespozoroval.

Po chvíli prišiel sprievodca. Hoci sa na lístku nachádzal QR kód, nesnímal ho čítačkou ako naši sprievodcovia vo vlakoch ŽSR, ale klasickými klieštičkami do každého z nich urobil asi päť(!) dierok a lístky si už ponechal. Prekvapilo nás to, rovnako ako ďalšiu turistku práve s nami pricestovavšiu z Európy a svoje prekvapenie sme si dali navzájom najavo mimikou tvárí. Vo vagóne síce bola informačná tabuľa, ale na nej svietilo len číslo vlakového spojenia a cieľová stanica. Žiadne oznamovanie nasledujúcej zastávky ako u nás. Vo vlakovom komunikačnom systéme síce chrchlavo a ticho ženský hlas čosi podchvíľou cestujúcim oznamoval, ale vzhľadom na okolitý ruch a chrchľanie by tým slovám nerozumel ani rodený Američan. Inými slovami, drahí Slováci (najmä s progresívneho tábora) – nadávate na stav našich železníc, ale  náš vstup do Spojených štátov sa jednoducho nezadaril. Železničná stanica Newark International Airport aj vlaková súprava do New Yorku zreteľne zaostávala za slovenským (vraj biednym) štandardom.

Dlho pred príchodom do cieľovej stanice sa vlaková súprava zanorila do zeme. Fascinovali ma obrovské tmavé podzemné priestory, sporo osvetlené len zopár lampami, kde strop rozložitého priestoru nad našim vlakom podopierali len tenké kovové stĺpy. Je pre mňa nepochopiteľné, ako sa na povrchu, pod takto „vykuchanou“ zemou môžu vypínať vysokánske mrakodrapy a napriek „dutým“ základom neohrozene stáť.

(Mimochodom, v cieľovej New York Penn Station na nástupisku opäť nefungovali pohyblivé schody…)

New York Penn Station sa nachádza v okolí a najmä v podzemí pod slávnou Madison Square Garden, kde hrajú svoje zápasy hokejisti New York Rangers a basketbalisti New York Knicks. Keď vystúpite po schodoch z podzemia tejto stanice, Manhattan vás ovalí plnou silou.

New York Penn Station

vpravo Madison Square Garden,

Hotel som napokon zvolil priamo na Manhattane. Kvôli cene som najprv zvažoval výrazne lacnejšiu možnosť v Jersey, ale čakalo by nás komplikovanejšie a aj zdĺhavejšie cestovanie na Manhattan, kde sa nachádza väčšina toho, čo treba v NY vidieť. Manhattanský Heritage hotel bol síce o takmer päť stovák drahší, ale byť v New Yorku a nebývať na Manhattane je takmer hriech. Samozrejme, nebol to žiadny luxus – jednoduchý hotel dostupný človeku zo skromných slovenských pomerov, ktorý svoju všednosť a šedosť sa snažil zachrániť nevkusnými plastovými imitáciami štukovej výzdoby v recepčnej hale.

Hotel Heritage

Hotel Heritage

V NY bol ešte miestami sneh z ostatnej fujavice

Zdroj fotografií: autor textu

(všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)