Ďalší deň sme mali v pláne vydať sa prímestským autobusom do približne 60 kilometrov vzdialeného Sunia, kde na skalnom útese strmo sa zvažujúcom do mora sa nachádzajú zrúcaniny Poseidonového chrámu pochádzajúceho z roku 444 pred Kr. Lenže predpoveď počasia nebola dobrá a predstava, že nás búrka, akú sme zažili deň predtým dopoludnia zastihne na ničím nechránenej skale nad morom, kde sa niet kam ukryť, nám razom zobrala chuť na tento výlet. K rozhodnutiu zrušiť ho, prispela aj informácia, že miestnemu autobusu, ktorý stojí pri každej vŕbe by tých 60 kilometrov trvalo dva a pol hodiny. A stráviť päť hodín v autobuse a potom kvôli dažďu ani nevystrčiť nos – to sa nám nechcelo.
Namiesto toho sme zamierili do Národného archeologického múzea nachádzajúceho sa neďaleko nášho hotela. I tu sme mali šťastie. Sotva sme doň vkročili, strhla sa taká búrka, že aj v mohutnej múzejnej budove sa triasli okná. Na prehliadku sme mali len dve hodiny, pretože práve v ten deň sa popoludní v múzeu konala akási každoročná akcia, kde účasť širokej verejnosti nie je želaná.
Napriek tomu si myslím, že dve hodiny na prehliadku tohoto múzea stačia. Priznávam, že nepatrím k tým, ktorí idú od jednej popisnej tabuľky k druhej a poctivo všetko študujú. Napriek tomu sme stihli vidieť všetko podstatné – Agamemnónovu zlatú masku pochádzajúcu z polovice 16. storočia pred Kr., ktorú pri Mykénach našiel Heinrich Schliemann, bronzovú sochu Chlapca z Antikythéry v nadživotnej veľkosti, mramorovú sochu Afrodity, Erosa a Pana s kozími kopytami, či helenistickú bronzovú hlavu z Délu.
Mimoriadne príťažlivo pôsobilo oddelenie venované hrdinovi starogréckej mytológie Odyseovi. Modré steny výstavných priestorov, na ktoré sa premietali obrazce imitujúce morské vlny a z reproduktorov púšťané šumenie mora a vrzgot lode bolo veľmi pôsobivým doplnkom k archeologickým pokladom vytiahnutým z mora.
Mramorové sochy sú do detailov presné. Sochy Afrodity ale aj iných žien, napriek tomu že boli vytesané „oblečené“, dokázali dokonale vzbudiť predstavivosť, čo sa nachádza pod kamenným rúchom… Pri jednej z mužských sôch som však naďabil na čudný „výrastok“ a hoci mám medicínske vzdelanie, netuším, o čo ide. (No dobre – teda tuším. Išlo pravdepodobne išlo o podperu pre chýbajúcu ruku.)
Aby nedošlo k omylu na fotografii som ten výrastok označil šípkou -)))
Keď sme múzeum opustili, opäť sa vyčasilo – šťastie nám prialo. Kúsok od múzea z pouličných reproduktorov niekto ohnivo rečnil štýlom pripomínajúcim voľakedajšie naše Prvé máje a v neďalekom dvore sme videli klásť desiatky ľudí červené ruže k improvizovanému pomníku Kohosi. Na mieste sa vyskytovali aj zástavy s kosákom a kladivom, takže išlo pravdepodobne o komunistickú akciu. Všetko to monitorovala až absurdná prevaha policajných ťažkoodencov. To sme ešte netušili, že Atény sa pripravujú na zajtrajšiu mohutnú demonštráciu. V rámci prípravy polícia večer uzavrela množstvo ulíc, rozmiestnili na nich vodné delá a toľko policajtov, že keby ich počas ligovej sezóny poslali radšej na všetky slovenské futbalové štadióny, vyzeralo by to, že sú permanentne vypredané.
V aténskych uliciach sa jazdí divoko. Svetlá na semaforoch sú dobré len na to, aby ste sa uistili, že netrpíte farbosleposťou. Zelená pre chodcov vám nezaručuje nič, a ak predsa, tak len to, že vás ktosi na prechode zrazí. Motorkári a mopedisti s bravúrou Veroniky Velez-Zuzulovej bez najmenšej výčitky svedomia jazdia na chodníku slalom, pričom tyčkami ohraničujúcimi trať sú im chodci.
Ak sme sa teda večer vracali do hotela a hlavné aténsky tepny boli kvôli zajtrajšej demonštrácii uzavreté, zažili sme pravdepodobne to, čo len máloktorý návštevník gréckeho hlavného mesta. Nezvyklo ľudo- a autoprázdne ulice.
Celá debata | RSS tejto debaty