Pavol Fabian

Po úspešnom pôsobení v okrskovej volebnej komisii počas prezidentských volieb mi z miestneho úradu zavolali a prostredníctvom telefónu ťahali medové motúzy popod nos:

„Osvedčili ste sa, poďte do komisie aj v eurovoľbách!“

Podľa čoho vyhodnotili, že som sa osvedčil netuším… asi  podľa toho, že som neporezal seba ani nikoho iného pri otváraní toho množstva obálok.

Šanca zarobiť 1,98 eur za hodinu – to všetko vrátane príplatkov za nočnú a víkendovú prácu, tomu sa hovorí BINGO! S vidinou, že sa aspoň trochu priblížim svojou odmenou k platu europoslanca som napokon prisľúbil účasť v okrskovej komisii.

Ako pred prezidentskými voľbami, tak aj pred eurovoľbami im predchádzali tri školenia. Už na prvom som pochopil, že ani tentoraz to nebude jednoduché. Z piatich členov okrskovej volebnej komisie (jedného člena som poznal už z prezidentských volieb) sme sa na prvé školenie dostavili traja. Na prvom stretnutí sa volí predseda a podpredseda komisie. Vzhľadom na to, že sme sa zišli až traja, zapisovateľka skonštatovala, že sme uznášaniaschopní (neviem či k tomu názoru dospela na základe matematických výpočtov, či posúdenia intelektuálnej výbavy zúčastnených?) Zvoliť z troch kandidátov dvoch funkcionárov je úloha veľmi náročná – znamenajúca, že najmenej 33,3%-ný podiel členov ostane funkcionársky neupokojený. To sa hneď aj prejavilo. Keďže na predsedu bol navrhnutý mladý progresívny muž z rovnako pomenovanej strany a na podpredsedu ja (nezaradený), jediná dáma – členka našej komisie okamžite „konštruktívne“ namietla, že dnes nemôžeme voliť predsedu a podpredsedu, pretože nie sme prítomní všetci!

Aby bolo jasné, byť predsedom okrskovej volebnej komisie nie je žiadne terno – deň pred voľbami musí skontrolovať volebnú miestnosť, vo volebný deň musí prísť na miestny úrad a následne do volebnej miestnosti o dve (!) hodiny skôr ako ostatní a po uzatvorení volebných miestností a zrátaní hlasov musí so zápisnicou ísť na Okresný úrad/Štatistický úrad a tam do rána čakať, kým niekto dokument uzná za správne vyplnený a schváli ho. Teda predseda okrskovej volebnej komisie zabije voľbami omnoho viac času ako ostatní členovia komisie, to všetko za rovnako úžasnú hodinovú tarifu 1,98,- eur. Z toho je pochopiteľné, že nejde ani tak o voľbu, ako o to, či je niekto vôbec ochotný túto nevďačnú úlohu zobrať na seba.

Predstava, že sa kvôli námietke dámy z našej komisie budeme musieť zísť ešte raz, len preto, aby pán ktorý bol ochotný robiť predsedu bol odobrený aj zvyšnými dvomi členmi komisie mi pripadala rovnako dôležitá ako hlasovanie ostatných hokejových reprezentantov o tom, že Čiliak, Hudáček a Godla môžu stáť v bránke.

V deň volieb sme sa všetci dostavili do volebnej miestnosti, ktorú som poznal už z prezidentských volieb. Z prezidentských volieb som poznal aj pána, ktorý opäť privliekol bubon s 50 metrovým elektrickým káblom, aby si mohol zapojiť svoj notebook a venovať sa počas volebného dňa projektovaniu akejsi skrutky.TU

Hneď začerstva, už o 6,00 hod. vysvitlo, že tento pán a „konštruktívna“ dáma sa poznajú. A poznali sa pravdepodobne veľmi dobre, pretože sa hlučne a radostne zvítali, vrátane vyobjímania sa vo tri vrhy ako Brežnev s Honeckerom. Neuplynula ani hodina a presne títo dvaja sa tak pohádali, že „konštruktívna“ dáma zbalila svoje saky-paky a bola pripravená dať zbohom práci vo volebnej komisii. Jej odchod by znamenal dosť veľký problém. Zapisovateľka by musela urýchlene zháňať náhradníka. Len odkiaľ zobrať posilu, keď aj ten Chára postúpil s Bostonom do finále NHL a nemohol sa uvoľniť?

„Konštruktívna“ dáma vedomá si svojej pozície sa odúvala takmer celé doobedie a podchvíľou dobre cielenou poznámkou: „Veď si ešte rozmyslím, či nejdem domov…“ zneisťovala zapisovateľku aj ostatných členov komisie.

Ku cti jej slúži, že napokon v komisii zostala. V praxi sa však vzájomná animozita týchto dvoch prejavovala po celý zvyšok volebného dňa napríklad tým, že keď „konštruktívna“ dáma poučila zmäteného voliča, ktorý nevedel ako sa má zbaviť zvyšných hlasovacích lístkov o 0,34 stotín sekundy skôr ako pán s káblom, zlostne sa na neho pred všetkými osopila:

„Však ja som mu to už vysvetlila!“

Predseda našej komisie bol mladý inteligentný človek. Rýchlo pochopil, kto je kto v našej komisii a tak, keď na chvíľu potreboval niekam odbehnúť, poprosil práve mňa, aby som sa ujal zapisovania voličov hlasujúcich na voličský preukaz. „Konštruktívna“ dáma sa okamžite urazene odula:

„To som predsa mohla robiť aj ja!“

Asi mohla, ale poveril mňa!

Predseda našej komisie – pravdepodobne ajtíčkar riadil prácu rozumne. Všetko mal premyslené, obálky zratúval ešte predtým ako sme ich vydávali voličom, na pomocný papier sa počet vydaných obálok zaznamenával štýlom štyroch zvislých čiarok preškrtnutých jednou vodorovnou, neustále všetko kontroloval – fakt, zodpovedný prístup (bez irónie)! To všetko za neustálych poznámok „konštruktívnej“ dámy, ktorá nepretržite chcela niečo meniť na tom, na čom sme sa už dohodli, resp. čo sa nám už úspešne zabehlo a osvedčilo. Pričom hlavný spochybňujúci argument onej dámy proti vcelku rozumným opatreniam ajtíčkarskeho predsedu bol:

„Aj tak je to zbytočné, uvidíte to na konci!“

Ukázalo sa, že jej slová boli prorocké. Na konci sme naozaj uvideli. Máločo nám sedelo. Lenže spôsobené to bolo práve neustálou deštrukčnou činnosťou onej dámy. Už okolo obeda sa ukázalo, že čiarky z pomocného papiera nesedia so skutočnosťou, čoho logickým dôsledkom bolo, že zo štyroch volebných komisií, ktoré sa na školskej chodbe nachádzali, sme výsledky volieb zrátali s výrazným odstupom poslední.

Do Európskeho parlamentu  kandidovalo u nás 31 politických strán. Jedna zo strán, o ktorej som predtým v živote nepočul mala názov DOMA DOBRE. Veď poriadku – hovoril som si – len prečo sa potom trepú do Bruselu?

Vďaka 31 kandidujúcim stranám nám do volebnej miestnosti doviezli asi osem ton papiera v podobe hlasovacích lístkov. Porozkladali sme ich na parapety okien od č. 1 – 31 a z každej kôpky sme vkladali do obálky pripravovanej pre voliča po jednom hlasovacom  lístku. Vzdialenosť od balíka s lístkami strany č. 1 po balík s lístkami strany č. 31 merala desať metrov. Ak sme počas volebného dňa naporcovali okolo 500 obálok, znamená to, že pri tejto činnosti sme nakráčali 500 x 10 = 5000 metrov = 5 kilometrov. Na jedného člena komisie teda pripadal jeden prejdený kilometer, i keď pravda je taká, že niektorí (napríklad pán s káblom, ktorý väčšinu dňa meral šublerou skrutky) sa na príprave obálok nepodieľali.. Takže zvyšní členovia komisie prešli v rámci napĺňania obálok aj dva kilometre – a potom že práca vo volebnej komisii je vraj sedavá, vhodná najmä pre penzistov!

V tejto súvislosti bolo komické ako niektorí voliči nespotrebované volebné lístky pred vhodením do urny určenej na odpad poctivo trhali, alebo sa o to aspoň pokúšali, pretože pretrhnúť 30 hárkov papiera jedným šmahom je nadľudská úloha aj pre božského a vymakaného Arnolda. Chápem, že tým chceli zabrániť prípadnému zneužitiu lístkov, pravdepodobne si však nevšimli, že na oknách zostali asi tri tony ďalších, panensky nepoškvrnených lístkov priam sa ponúkajúcich na zneužitie.

Urna na nepoužité hlasovacie lístky bola asi meter vysoká so základňou cca 50 x 40 cm. Bola až po vrch naplnená, priam natlačená hlasovacími lístkami. Na našej chodbe boli ešte tri volebné miestnosti, kde mali rovnako veľkú aj rovnako naplnenú urnu určenú na odpad. K tomu kvantum hlasovacích lístkov, ktoré sa ani len nedočkali nasáčkovania do obálky. Usudzujem, že len na našej škole sme v štyroch volebných miestnostiach zlikvidovali najmenej dva urastené stromy a to len preto, aby sme do Bruselu mohli vyslať dvoch ekologických aktivistov: Wiezika a Hojsíka.

Pri týchto voľbách bola väčšia nuda ako pri prezidentských. Jeden z mála vzruchov spôsobil muž, ktorý rázne prikráčal k stolu, za ktorým sedela komisia a dotknuto na nás vyblafol:

„Prečo je volebná miestnosť označená aj po anglicky? Kde to sme?“

„Nuž preto, že v týchto voľbách môžu voliť aj cudzinci z členských krajín EÚ.“

Pánovi sa to nepozdávalo:

„Keď tu žijú a volia tu, majú vedieť kvákať po našom!“

O čosi neskôr do volebnej miestnosti vplávala štvorčlenná rodina, pričom dve deti mali na sebe modré tričká s veľkým kruhom žltých eurounijných hviezd na hrudi. Je otázne, či tým nedošlo k porušeniu volebného zákona. V týchto voľbách predsa kandidovali aj odporcovia EÚ a euroskeptici a práve tí mohli chápať, že išlo o nepovolenú volebnú agitáciu v prospech europozitívne naladených strán.

Na okamih zavítali do našej volebnej miestnosti aj zahraničné pozorovateľky. Boli tri a dokopy mohli mať čosi nad 50 rokov. Vraj boli z nejakej mládežníckej organizácie. Tak neviem, keď som mal ich vek ja, pozoroval som s chuťou všetko možné – najmä takéto mladé pozorovateľky, ale pozorovať voľby mi ani len nenapadlo!

Jedna pozorovateľka bola z Talianska a dve boli Slovanky – Ruska a Slovenka. Z uvedeného vyplýva, že jedna sa nevydarila a dve boli krásavice. Hádajte ktoré?

Chvíľu posedeli, pookúňali sa, samozrejme všetko nafotili na mobil a išli pozorovať niečo iné… azda zatmenie slnka?

Voliť prišiel aj onen známy herec, ktorý v prvom aj druhom kole prezidentských volieb fotil mobilom svoju ruku vhadzujúcu lístok do urny TU. Dnes na to skoro zabudol, ale našťastie sa včas spamätal a vykonal fotografický dôkaz opäť. Len sme už nekontrolovali, či bol na facebooku uverejnený v lepšom čase ako minule (12 celých 43 stotín sekundy po nasnímaní).

Iná volička zašla za plentu, vykonala tam čosi čo mal byť volebný obrad, potom som všetkými lístkami pristúpila k urne a spýtala sa:

„Hodiť tam mám všetky?“

Buď to bola nesmierne dobroprajná osoba, alebo osoba, ktorá nepochopila zmysel demokratického výberu.

Dostavila sa aj známa politička. Len tentoraz bola oblečená podomácky a nie ako pri prezidentských voľbách – v ružových šatičkách a v sprievode kamier TA3. Táto politička ako jediná zo všetkých voličov, ktorý v ten deň prišli do našej volebnej miestnosti, sa takmer úspešne pokúsila vhodiť svoj hlas do urny určenej na odpad. Doteraz rozmýšľam čo tým chcela naznačiť? Alebo ani ona – členka NR SR – nepochopila zmysel demokratického výberu?

No a potom sa už v našej volebnej miestnosti neudialo nič zvláštne. Okrem toho, že zo školskej tabule neustále padala slovenská vlajka. Spočiatku sme ju vždy znova a znova prilepovali lepiacou páskou, ale keď padla asi desiaty krát, vykašľali sme sa na to. Iste v tom mal prsty Putin!