Z letiska sme zamierili rovno do hotela Golden Sun suites na ulici P. Hàng Quat.
Červenú rieku prekonávame po dlhočiznom moste, pretože tok je omnoho širší ako Dunaj v Bratislave (priemerný prietok Červenej rieky v Hanoji je 3800 m³/s a maximálny 35 000 m³/s oproti Dunaju v Bratislave 2 025 m³/s). Hanoj je od mora vzdialený 175 kilometrov, napriek tomu do mesta môžu vplávať aj námorné lode.
Vchod do trojhviezdičkového hotela je takmer celý zatarasený parkujúcimi mopedmi. Recepčný aj hoteloví zriadenci sú usmievaví a úslužní. Batohy z mikrobusu sú ochotní odniesť nám až do izby. Doslova si ich musíme z ich rúk vybojovať. Na štvrté poschodie si ich chceme vyniesť sami. Nasadáme do výťahu, v ktorom nás upúta tabuľka s upozornením, že nosnosť výťahu je 550 kilogramov alebo 8 osôb. Vietnamský certifikačný úrad majúci v kompetencii výťahy zjavne ako s cestujúcimi rátal len s Vietnamcami, pretože 550 kg delené ôsmimi persónami vychádza na jednu osobu 68,7 kg a takú váhu som mal naposledy na začiatku puberty.
Batohy zanechávame v izbe a okamžite sa vydávame do ulíc mesta. Presnejšie do jednej z uličiek. Do tzv. Train street, alebo Vlakovej ulice. Býva označovaná ako najnebezpečnejšia, ale zároveň najznámejšia hanojská ulica. Nachádza sa na adrese 5 P. Trần Phú. Doma som totiž vygúglil cestovný poriadok vietnamských železníc a do zotmenia by sme mali stihnúť ešte prechody dvoch vlakov touto ulicou. Lenže orientácia pomocou aplikácie Mapy.cz napriek doma stiahnutej offline mape Hanoja je zložitá. Ukazovateľ smeru nie vždy reaguje presne. Predierame sa ulicami plnými ľudí a preplietame sa pomedzi mopedy často metódou pokusu a omylu. Keď sa konečne blížime k Vlakovej ulici, zisťujeme, že železničná súprava práve mizne v diaľke.
Hanojská Vlaková ulica je známa z videí rozosielaných prostredníctvom e-mailov. Na záberoch vidno ulicu plnú trhovníkov predávajúcich najmä ovocie a zeleninu. Zrazu sa strhne ruch, trhovníci náhlivo spratúvajú stánky rozložené na koľajach a počas minútky je ulička úplne pustá, prispôsobená na prejazd vlaku. A naopak, minútku po prechode vlaku sa všetko vracia do pôvodného stavu.
Pravda je taká, že dnes na tejto ulici nájdete skôr kaviarničky ako trhovníkov. Ulička sa stala turistickou atrakciou, pretože cestovatelia sa sem hrnuli, aby si nakrútili nezvyčajné zábery. Viedlo to až k tomu, že pre ich nepozornosť došlo k viacerým poraneniam, či dokonca úmrtiam nepozorných fotografistov, ktorí skončili pod kolesami vlaku. Zodpovední hanojskí činovníci preto v októbri roku 2019 sem zakázali turistom vstup. Zákaz nemal dlhú platnosť a v roku 2022 sa Vlaková ulička opäť otvorila.
Navštívili sme Vietnam sotva týždeň po tom, ako vietnamská vláda uvoľnila prísne proticovidové karanténne opatrenia, takže nielen tu, ale počas celého nášho pobytu, sme stretávali len minimum zahraničných turistov. Ak by sme navštívili krajinu v plnom rozmachu turistickej sezóny, asi by sme z nej takí nadšení neboli.
Prejazd vlaku v praxi vyzerá tak, že policajti, či prosto ľudia obývajúci ulicu tesne pred príchodom vlaku ručne natiahnu cez hlavnú ulicu kovovú zábranu a píšťalkami vyháňajú ľudí z priestoru, resp. upozorňujú ich, aby sa schovali do bezpečia alebo sa aspoň pritisli k múru. Po prechode vlaku sa všetko okamžite vracia do normálu. Kým sa záľaha mopedistov uviaznutých za závorou rozplynie, chvíľu to predsa len trvá…
Neskôr som zistil, že 5 P. Trần Phú nie je jediná úzka ulička kadiaľ vlak prechádza – smerom k hanojskej železničnej stanici sa nachádza ešte jedna, ale tá už nie je taká známa, komerčne využitá a možno je aj o pár centimetrov širšia.
(Všetky fotografie sa po kliknutí na ne zväčšia)
Zdroj fotografií: autor textu
Celá debata | RSS tejto debaty