Pavol Fabian

Pri príležitosti 54. výročia vstupu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa, naši vládni politici využili a ešte využijú dnešnú situáciu na Ukrajine na porovnanie s rokom 1968. V týchto udalostiach budú vidieť paralelu.

Lenže porovnávať okupáciu Československa v roku 1968 s dnešnou tzv. špeciálnou operáciou na Ukrajine je úplne nepatričné. Prvý rozdiel je v tom, že v roku 1968 k nám vpadli armády piatich krajín združených vo Varšavskej zmluve a nie Rusi samotní. Napriek tomu, že o akcii rozhodlo sovietske politbyro a sovietska armáda mala hlavný podiel na okupácii, jednotky ostatných krajín boli len povinná štafáž.

Druhý rozdiel je v tom, že Sovietsky zväz bol vtedy totalitnou krajinou, kde všetko riadila komunistická strana. Dnešná Ruská federácia je napriek všetkým spochybňovaniam predsa len krajina s demokratickým systémom a rovnako kapitalistická, ako ktorákoľvek západná, disponujúca dokonca vlastnými oligarchami.

Ďalší a podstatný rozdiel je v motivácii. Sovietsky zväz v roku 1968 zasiahol, pretože mal obavy, že obrodný proces v Československu by mohol spôsobiť postupnú eróziu krajín socialistického tábora. A zasiahol aj preto, lebo vedel, že Československu okrem morálnej nikto žiadnu inú pomoc neposkytne.

Samozrejme, to, čo nám Sovieti vyviedli bolo svinstvo, ale na druhej strane treba povedať, že to bola azda tá najmierumilovnejšia okupácia v histórii ľudstva. Za 20 rokov ruskej vojenskej prítomnosti v krajine zahynulo len 108 – 130 (podľa rôznych zdrojov) československých obyvateľov a to ešte vo väčšine prípadov išlo o obete dopravných nehôd s automobilovou technikou ruskej armády. Mimochodom, keď sa hovorí o „ruskej“ armáde, väčšina vojakov okupačných jednotiek boli Ukrajinci – z jednoduchého dôvodu: zasahovali jednotky dislokované na západe Sovietskeho zväzu – teda tie ukrajinské.

Špeciálna operácia ruskej armády v roku 2022 mala inú motiváciu. Nešlo o obavy z možnej erózie ruského samoderžavia, ale o zmes rôznorodých príčin – Rusom pretiekol pohár trpezlivosti z neplnenia Minských dohôd Ukrajincami, z toho, ako sa Ukrajinci správali k svojmu ruskojazyčnému obyvateľstvu (diskriminácia a vraždenie) a určite zohrali úlohu aj obavy z usalašenia sa amerických vojenských zariadení a jednotiek na ukrajinskom území v tesnej blízkosti ruskej hranice. Čo však bolo skutočne tou poslednou kvapkou, vďaka ktorej pohár pretiekol, sa asi ešte len dozvieme o pár rokov z archívov.

Domnievať sa, že rozlohou najväčší štát na svete a zároveň jadrová veľmoc si nechá donekonečna brnkať Západom po nose, bolo neskutočne naivné. Každému, v histórii čo len trochu vzdelanému človeku, muselo byť jasné, že provokácie, nátlak a neústupčivosť Západu musia zákonite viesť k podobnému vyústeniu.

A tu sa dostávame k ďalšiemu a podstatnému rozdielu, kvôli ktorému nemožno porovnávať rok 1968 s rokom 2022.

Dubček so Svobodom  v roku 1968 zhodnotili situáciu, keď do našej vlasti vpadli okupanti realisticky. Napriek tomu, že armádne zložky a dokonca aj Ľudové milície boli ochotné brániť vlasť, skúsený generál vo funkcii prezidenta správne analyzoval jestvujúci stav. V prejave vysielanom Čs. rozhlasom dňa 27. 8. 1968 o 14,50 hod. Svoboda s ťažkým srdcom ľudu oznámil:

„…Události v naší zemi v minulých dnech hrozily každou hodinou nejtragičtejšími důsledky. Jako voják dobře vím, jaké krveprolití může vyvolat konflikt medzi občany a moderně vyzbrojenou armádou. Tím více jsem, jako váš prezident považoval za svou povinnost, učinit vše pro to, aby k tomu nedošlo, aby netekla nesmyslně krev národů, které vždy žily přátelsky, ale zároveň aby byly zajišteny základní zájmy naší vlasti a jejího lidu. Nechci tím skrývat skutečnost, že na dlouho zůstanou bolavá místa, způsobena událostmi těchto dnů…“

Ukrajinský prezident Zelenský, hecovaný Spojenými štátmi, je naopak ochotný v záujme cudzej veľmoci bojovať do posledného Ukrajinca pričom ukrajinské odhodlanie rozhodne nie je porovnateľné s odhodlaním čs. ľudu v roku 1968! Už len z toho prostého dôvodu, že ruština je na Ukrajine rodným jazykom 30% obyvateľstva.

Je nad slnko jasnejšie, že Ruská federácia nemôže ustúpiť a Ukrajinci ani so všemožnou vojenskou podporou Západu ich zo svojej krajiny už nevytlačia. Tisíce zbytočných mŕtvych a zdevastovaná krajina idú na Zelenského vrub. Pritom stačilo, aby Ukrajina prijala štatút neutrality.

Svoboda sa zachoval ako štátnik, Zelenský ako vojnový zločinec. Verím, že ako taký, skôr či neskôr skončí pred spravodlivým tribunálom.