Jordánskymi kaňonmi a púšťami – 10. časť - Pavol Fabian - Blog

Jordánskymi kaňonmi a púšťami – 10. časť

8. júna 2023 18:10, Prečítané 869x, Pavol Fabian, Hory, O cestách kdekade...

Z hory Nebo sa spúšťame do Madaby. Je to mesto v rovnomennom governoráte Madaba. Má približne 60 000 obyvateľov a nachádza sa asi 40 km od hlavného mesta Ammánu. Z Madaby je blízko aj k ammánskemu medzinárodnému letisku. Mesto je známe kvôli mozaikám z byzantskej a umajjovskej éry a najmä pre tzv. Madabskú mapu. Ide o mozaiku zachycujúcu Svätú zem a Jeruzalem zo 6. storočia, ktorá sa nachádza na podlahe gréckeho ortodoxného kostola svätého Juraja. Archeológovia ju odkryli v roku 1884. Starovekým mozaikám sprvoti nepripisovali veľký význam. Trvalo dvanásť rokov, kým si archeológ Cleopas Koikylides uvedomil, aký poklad sa nachádza na podlahe kostola. Súčasťou byzantského chrámu bola mozaika, ktorá zobrazovala najstaršiu zachovanú mapu Palestíny. Pozostávala pravdepodobne až z dvoch miliónov kúskov kamienkov, mala rozmery 15 krát 6 metrov a jej tvorcovia sú neznámi. Mapa zobrazuje územie od juhu dnešného Libanonu až po deltu Nílu v Egypte. V jej strede sa nachádza Jeruzalem, ktorý zostal na mape najlepšie zachovaný. Vďaka zobrazeným (a aj nezobrazeným – pretože ešte vtedy nejestvovali) kostolom sa podarilo datovať vek mozaiky približne do obdobia okolo roku 560 n.l. Veľké mestá boli zobrazené z vtáčej perspektívy a malé – menej významné, ako veže s bránami. Pri pohľade na každé miesto vidieť aj jeho názov v gréčtine, z ktorých sa do dnešného dňa zachovalo stopäťdesiatsedem. Ako bola na mape zobrazená Madaba, sa žiaľ už nedozvieme, pretože väčšina mozaikovej mapy sa nezachovala… Napriek tomu patrí k najkrajším mozaikám v Jordánsku a každému návštevníkovi pripomína obdobie, kedy celému regiónu vládla mocná Východorímska ríša, ktorej štátnym náboženstvom bolo kresťanstvo.

Mesto má dodnes významnú kresťanskú komunitu, ku ktorej sa hlási približne štvrtina tunajších obyvateľov. Dominantou mesta je katolícky kostol svätého Jána Krstiteľa, ktorý sa nachádza v centre na vrchole kopca. Za symbolické vstupné možno prepátrať jeho rozsiahle podzemné priestory, kde uzriete pozostatky pôvodného chrámu. Je to bludisko s chodbami takými úzkymi, že by nimi rozhodne neprešla oná kúpajúca sa dáma od Mŕtveho mora z kategórie 100+. Po úzkom točitom schodisku možno vyjsť na zvonicu a dopriať si výhľad na celé mesto. Komicky vyznieva tabuľka upozorňujúca, že nesmiete na kostolné zvony zvoniť. Priam nabádala k tomu, aby každý za lano aspoň zľahka potiahol…

kostol svätého Jána Krstiteľa v Madabe

Výhľad z kostola svätého Jána Krstiteľa na Madabu

V strede mesta sa nachádza archeologické centrum s pozostatkami rímskeho mesta. Je v ňom dielňa, v ktorej sa zhotovujú mozaiky podľa niekoľko sto rokov starých tradičných postupov. Nachádza sa tu aj malé madabské múzeum so zaujímavou expozíciou o histórii, kultúre a zvykoch v Madabe a v okolitom regióne. Za návštevu stojí aj kostol Apoštolov. V centre mesta svoje služby poskytuje rad dobrých reštaurácií a stánkov s pouličným jedlom, zmenáreň, bankomaty, pošta a nemocnica…

kostol Apoštolov

V tomto meste sme dve noci strávili v hoteli Saint John. Jeho reštaurácia disponuje terasou so skvelým výhľadom na mesto a najmä na mešitu kráľa Husseina, ktorej večerné osvetlenie z nej robí dominantu.

Terasa hotelu Saint John s výhľadom na mešitu kráľa Husseina

Mešita kráľa Husseina

Hotel Saint John, bol pre nás, už druhý týždeň sušiacich hubu, významný tým, že ponúkal konečne aj alkohol! Skúsili sme jordánske červené víno a nemalo chybu! Sám riaditeľ hotela nám prišiel v prvý večer osobne oflambovať náš hlavný chod. A že tých chodov bolo nespočítateľne! V podstate, kým prišiel na rad hlavný chod, všetci sme už boli najedení z tých „nehlavných“ jedál. A všetko chutilo skvelo! Zeleninové šaláty, baklažánové nátierky, viaceré druhy humusu, ryža s hydinou, či s baraninou…

Neviem, ako v krajine frčí život inokedy, ale počas celého nášho pobytu trval v Jordánsku ramadán. Ramadán je deviatym mesiacom roka podľa islamského lunárneho kalendára. Podľa tradície v tomto mesiaci boli zjavené prorokovi Mohamedovi prvé verše Koránu – posvätnej knihy Islamu. Pôst počas ramadánu je jedným z piatich pilierov islamu. Moslim je povinný počas denných hodín zdržať sa akéhokoľvek jedenia, pitia, fajčenia alebo súlože. Nie každý však pôst dodržuje. Niektorí naši domáci sprievodcovia nepili cez deň dokonca ani vodu a niektorí si pokojne dali aj alkohol, ktorý sme prepašovali do lietadla z domova.

Cez deň boli obchody v Madabe otvorené a v uliciach živo. Okolo šiestej sa všetky kšefty pozatvárali a ľudia zmizli z ulíc. Človek by povedal, že v Madabe skapal pes. Lenže po zotmení sa obchody, čajovne, reštaurácie opäť otvorili a do ulíc sa vyrojilo také množstvo ľudí, že ich podľa mňa museli do mesta zvážať autobusmi, ako niektoré naše politické strany ľudí na svoje mítingy. A ten ruch, hluk a život trval do neskorého popolnočného času. Tak to aspoň vyzeralo v posledný deň ramadánu… moslimovia sa asi už vytešovali, že majú po tom. Mimochodom, v tú noc ruch na ulici trval najmenej do druhej v noci. Krátky nočný pokoj narušil muezín v mešite hneď oproti hotelu svojou „pesničkou“ už o 4,19 a neprestal presne 42 minút! Tí vzdialenejší muezíni hučali ešte dlhšie. Muezínovo neodbytné volanie k modlitbe sa predieralo cez netesnosti hotelovej izby ako horúci nôž cez maslo. Na základe toho zážitku odporúčam do moslimských krajín cestovať so stavebnou penou v batohu.

Mešita kráľa Husseina

Večerná Madaba

V predposledný deň pobytu nás čakala ešte túra do kaňonu Vádí Mujib. Dvojhodinová túra úzkym kaňonom, vyznačujúcim sa divokou, ale teplou a sladkou vodou, bola na tejto cestovateľskej akcii mojou čiernou morou. Ide sa proti prúdu rieky, preliezajú sa menšie vodopády a určité úseky treba aj preplávať! Krása kaňonu na fotografiách, ktoré som videl doma na internete, ma veľmi lákala a zároveň ma odradzovala skutočnosť, že na prekonanie tiesňavy treba byť schopný preplávať dve jazierka, v ktorých rozhodne nedočiahnete nohami na dno. Pri vstupe do kaňonu síce dostanete plávaciu vestu, ale ani táto informácia mi pokoj v duši nezabezpečila.

Už týždeň pred návštevou Vádí Mujib som riešil, či tam mám ísť alebo nie. Nakoniec som sa duševne nastavil tak, že idem. Veď nakoniec, pri Mŕtvom mori som predsa nadobudol punc plavca! Ovplyvnilo ma aj to, že ďalší človek z našej partie – podľa vlastných slov mizerný plavec – povedal, že to skúsi. A som ja vari horší ako on? Zapôsobilo aj presviedčanie ostatných, že plávacia vesta ma bude držať na hladinou a keby dačo, tak ma pretiahnu po hladine z brehu na breh. A definitívne ma presvedčilo zistenie, že jeden z partie je bývalý profesionálny hasič – záchranár.

Nakoniec som však do kaňonu predsa len nešiel. Nie kvôli tomu, že by som sa bál plávacieho úseku, ale kvôli zranenej nohe. Dozvedel som sa, že v trase sú aj skalné partie, kde treba zlaňovať. So zlaňovaním nemám problém, spúšťal som sa v Alpách aj inde po serióznych lezeckých stenách, ale noha ma naozaj poriadne bolela. Až tak, že som kríval ako Quasimodo v podaní Athonyho Quinna. Navyše som si uvedomil, že o dva dni ma čaká tri a pol hodinový let domov a na zadnej strane stehna mám modrinu veľkú ako Hamšíkove tetovačky. V lietadle, ako je známe, u starších ľudí pri dlhom lete bez možnosti pohybu hrozí uvoľnenie trombu. A ja už, veru, do tejto vekovej kategórie, žiaľ, patrím… Rozhodol som sa teda, že sa výletu do kaňonu Vádí Mujib nezúčastním. Všetci ostatní išli.

Namiesto výletu do kaňonu som sa vydal po madabských lekárňach zháňať clexane. Lekárne možno nájsť v jordánskych mestách skoro na každom rohu, ale ich úroveň je veľmi rozdielna. V prvej lekárni oslovený človek – predpokladám, že farmaceut – na mňa hľadel ako puk, keď som vyslovil slovo clexane. Zjavne nevedel, o čom rozprávam, hoci som mu svoju modrinu aj ukázal. Napriek tomu sa tváril, že nevie, o čo mi ide.

V ďalšej lekárni mladý, sympatický lekárnik hneď pochopil, čo chcem. Išiel hľadať dozadu do regálov, ale potom sa vrátil s tým, že musí zatelefonovať lekárovi. Pochopil som to tak, že vydanie lieku podmieňuje minimálne konzultáciou, ak nie dokonca vyšetrením u nejakého lekára. Platiť za vyšetrenie u lekára, kvôli niečomu, čo viem posúdiť sám, som nechcel a tak som s poďakovaním z lekárne odišiel. V tretej lekárni lekárnik po mojej prosbe odišiel medzi regály a zakrátko sa vrátil presne s tým prípravkom, ktorý som potreboval – škatuľkou s dvomi injekčnými striekačkami so 6000 I.U. clexanu. Balenie stálo 9 JOD. Jednu injekciu som si pichol deň pred odletom a druhú v deň letu.

Moja skúsenosť s lekárňami v Jordánsku je teda taká, že hoci sme sa po celej našej ceste Jordánskom na viacerých miestach pokúšali kúpiť klasickú náplasť na otlaky, nikde sme nič také nezohnali. Ale liečivo, ktorého výdaj je prísne limitovaný receptom, som zohnal bez problémov.

Po návrate do Bratislavy ma prekvapilo množstvo bilboardov s textom Visit Jordan ponúkajúcich dovolenku práve v tejto krajine. Záplava bilboardov so Šimečkom prišla až o pár dní neskôr. Asi netreba zvlášť zdôrazňovať, ktoré sú mi sympatickejšie. Dovolenka v Jordánsku je určite fajn a vrelo ju každému odporúčam. U Šimečku je to presne naopak.