Pavol Fabian

Pani Radičová, keď som písal túto poviedku, netušil som ako rýchlo a akým spôsobom sa stane akuálnou…

Hmla

Predsedníčka vlády čakala na lanovku so zmiešanými pocitmi. Jej pochybnosti umocňovalo počasie, ktoré na Skalnatom plese panovalo. Vysokohorskú scenériu zakrývala chmúrna hradba hustej hmly. Zo stanice lanovky bolo sotva dovidieť na hladinu plesa. Stúpajúce lanovkové laná smerujúce na Lomnický štít sa bizarne strácali kdesi uprostred tej sivej steny z hmly a oblakov.

Šéf Tatranských lanových dráh, ktorý sa tiež dostavil na miesto, premiérku ubezpečoval:

„Hmla nie je dôvod na zrušenie cesty. Jediným bezpečnostným dôvodom by bol silný víchor. Dnes však máme bezvetrie a predpoveď zaručuje zotrvalý stav.“

Cúvnuť už nemohla, veď to bol práve jej nápad, aby sa ďalšie z výjazdových zasadnutí vlády uskutočnilo v observatóriu vo výške 2 632 metrov. Dôvodov na to mala viacero. Jednak sa patrilo občas zdvihnúť zadky z Bratislavy, aby ostatné regióny videli, že papalášov zaujíma aj dianie v iných krajoch ako v tom najprosperujúcejšom, jednak vrchol Lomnického štítu bol vhodným miestom na prerokovanie práve tých bodov, ktoré mali mať dnes na programe.

Pracovníci observatória museli síce napochytro urobiť isté drobné úpravy v objekte, aby sa pätnásť členov vlády, hostia rokovania a silne zredukovaný obslužný personál pomestili, ale napokon sám predseda Slovenskej akadémie vied, ktorej observatórium patrí – profesor Frištacký, po stretnutí so šéfom Úradu na ochranu ústavných činiteľov potvrdil, že objekt je vhodný a pripravený na zasadnutie.

Na dnešnom rokovaní, na profesorovu veľkú radosť, mali  v rámci programu konečne prediskutovať a schváliť aj smernicu pre ďalšie financovanie vedy a výskumu na Slovensku – problematiku pre akadémiu bytostne dôležitú. Profesor Frištacký si sľuboval, že dobre zvládnuté zabezpečenie rokovania posilní ochotu jej členov pridať nejaké financie navyše.

Hlavný a najdôležitejší a zároveň prísne utajovaný bod programu sa však týkal ďalšej perspektívy eura a prípravy alternatívneho plánu na návrat k slovenskej korune v prípade, že by sa európsku menu nepodarilo zachrániť.

Hoci sa Úrad vlády a sama predsedníčka usilovali tento bod programu utajiť pred verejnosťou, našiel sa kanál, ktorým informácia unikla. Ak by o tomto bode rokovali v Bratislave na Úrade vlády, predsieň pred zasadacou miestnosťou by bola natrieskaná novinármi už od rána. A predsedníčka vlády, ale ani minister financií netúžili referovať im na tlačovke o predbežných opatreniach, na ktorých sa dohodnú. Pretože čokoľvek, na čom sa dnes dohodnú, môže byť zatiaľ naozaj len a len predbežné!

Z tohto pohľadu sa dnešné zasadnutie vlády na vrchole Lomnického štítu konalo na tom pravom mieste. Tu naozaj nehrozilo, že by ministrov po opustení rokovacej sály obkolesili novinári. Na Lomničák sa totiž žiadni nedostanú! A príčinu – celkom objektívnu – musí akceptovať aj ten najväčší neprajník vlády – kapacitné dôvody! Dokonca aj ochrankár ide s vládou hore len jeden jediný!

Samozrejme, novinári môžu čakať na ich návrat na prestupnej stanici lanovky na Skalnatom plese, ale v tomto nevľúdnom počasí? Navyše Úrad vlády rafinovane už vopred vydal vyhlásenie, že dnešné rokovanie bude pravdepodobne trvať dlho do noci. Ako by sa novinári dostali späť, keď posledná lanovka ide zo Skalnatého plesa dole o šiestej? Azda len nie po vlastných? Na to boli príliš pohodlní.

Hrozilo tiež, že niektorí zdatnejší ministri (tipovalo sa na ministra financií a kultúry) by mohli pred novinármi ubziknúť po svojich – po magistrále buď smerom na Hrebienok alebo na Brnčálku.

Lanovka na Lomnický štít už jednu várku vládnej výpravy na vrchol vyviezla. Boli v nej hostia zasadnutia, sekretárky, čašníci, ochrankár, predseda akadémie vied a šéf Tatranských lanových dráh. Ochrankárom, ktorí zotrvali na Skalnatom plese, zostávalo do ďalšej lanovky naložiť ešte členov vlády a pre zvyšok dňa mali pokoj.

Predsedníčka vlády vyšla na terasu stanice a pozorovala z vrcholu sa vracajúcu červenú kabínu lanovky. Pripadala jej malá a bezbranná, keď sa vynorila z hmly. Striaslo ju. Nevedela či od obáv alebo od zimy. Na tvári ucítila usadzujúcu sa vlhkosť. Sivá hmla ňou bola priam nabitá. Zreteľne vnímala, ako jej pláva žalúdok, a to ešte ani nebola dnu. Lietadlá tiež neznášala práve najlepšie, ale lanovka? To je niečo celkom iné! Teraz sa však už nedalo nič robiť.

„Pani premiérka, poďte radšej dnu, prechladnete…“ navrhol jej po chvíli osobný tajomník. Zvrtla sa a poslušne vošla.

Keď lanovka s hlasným buchnutím dorazila na stanovisko, sprievodca otvoril dvere a zvolal:

„Nech sa páči!“

Prvý sa dnu, a hneď k oknu, natlačil minister priemyslu – zodpovedalo to jeho povahe, vymáknuť vždy a všade to najlepšie pre seba, nech sa to týkalo čohokoľvek. Minister financií vstúpil do kabíny rátajúc čosi na kalkulačke a ani si nevšimol, kam ho telá ostatných nastupujúcich ministrov zatlačili – riešil čosi podstatné pre blaho občanov (či pre svoje?). Minister zahraničných vecí ustúpil od dvier a pokynul predsedníčke vlády:

„Nech sa páči, pani premiérka.“

Podpredseda vlády pre ľudské práva, len veľmi nešikovne skrývajúci strach, sa obrátil k ministrovi vnútra a spýtal sa ho:

„Preverili ochrankári technický stav lanovky? Nerád by som dopadol ako Kaczynski v Smolensku.“

Predsedníčka vlády na neho znechutene fľochla očami. Nemala ho rada. Nemohol prežrieť, že sa premiérom nestal on sám.

Keď sprievodca narátal v kabíne pätnásť cestujúcich, pre istotu sa spýtal:

„Ste všetci?“

Premiérka sa rozhliadla a vedno s ministrom financií, ktorý ani len nezdvihol zrak od kalkulačky, povedala:

„Všetci.“

„Tak teda môžeme ísť…“ skonštatoval sprievodca, odoslal signál pre strojníka a dodal, „… takýto vzácny náklad som ešte neviezol…“

Červená kabína sa celkom nebadane pohla a pomaly opúšťala úzke, do betónu vyhĺbené nástupisko. Keď sa dostala do voľného priestoru, pomaly začala naberať rýchlosť. Viacerí ministri s obavami hľadeli cez okná na nosné lano, ktoré sa iracionálne strácalo kdesi uprostred ničoho. Po chvíli sa v hmle stratila aj budova stanice na Skalnatom plese a všetkými smermi naokolo bolo vidieť len sivosivú hmlu. A kúsok lana. Bolo to, ako keby zrazu zmizol celý svet a ostali len oni pätnásti, pardon so sprievodcom šestnásti, kdesi uprostred hlbokého, pustého a neprívetivého vesmíru. Akoby sa postupne dostávali do nejakej inej dimenzie. Tajomnú atmosféru narúšal len monotónny, jemne drnčivý zvuk nad ich hlavami, ktorý spôsobovali kolesá závesného zariadenia posunujúceho sa na nosnom lane. Premiérka sa v duchu prežehnala, hoci nebola členkou kresťansky zameranej politickej strany.

Po zvyšok dňa mal strojník lanovej dráhy voľno. Všetky ďalšie jazdy lanovky na Lomnický štít boli zrušené. Okolo šiestej, keď mu za normálnych okolností končila šichta, zdvihol telefón a pokúsil sa zavolať do observatória, aby zistil, kedy sa členovia vlády plánujú vrátiť. Šéf ho síce už pred týždňom upozornil, že dnes bude musieť v práci zostať dlhšie, ale predsa len – chcel mať aspoň orientačnú predstavu dokedy.

Ale telefón bol hluchý!

Zopár novinárov, ktorí sa predsa len vytrepali na Skalnaté pleso, do strojníka v pravidelných intervaloch domŕzali, aby to skúsil znova, lebo aj oni chceli vedieť, kedy sa dostanú domov. Keď sa mu nepodarilo dovolať sa ani na piaty raz, začali žurnalisti pomaly, jeden po druhom, zostupovať do Lomnice – nechceli, aby ich zastihla na ceste tma. O deviatej odišiel aj posledný.

Na Skalnatom plese zostal len strojník a nechápal, prečo sa nemôže dovolať do observatória. Vysvetľoval si to tak, že vláda nechcela byť pri rokovaní rušená a tak si nejakým spôsobom zabezpečila blokovanie telefónnych liniek. Okolo polnoci sa mu začalo driemať. Uvažoval, či je ešte reálne, aby tak neskoro chceli ministri zísť dole.

Ale má hore kde toľko ľudí prespať? Nemá! – sám si odpovedal. Nevedel na čom je. Ísť odísť domov si však netrúfal. Až do rána chvíľami driemal a chvíľami bdel. Hneď ako sa rozvidnelo, pohľad z okna mu prezradil, že počasie sa ani trochu nezmenilo. Všade naokolo mlieko, po Lomničáku ani chýru.

Skúsil znovu zavolať hore, ale telefón bol opäť hluchý. Naopak, jemu zazvonil akýsi novinár a chcel vedieť, či už vláda zišla. Okolo desiatej zavolal ďalší, ale ani tomu nemohol dať uspokojivú odpoveď. To bol posledný novinár, ktorý sa zaujímal o rokovanie vlády.

Vyčerpaný strojník netušil, čo má robiť. Nevedel, čo sa deje, na koho sa obrátiť, veď aj šéf Tatranských lanových dráh bol s ministrami hore. Napokon sa rozhodol zavolať na Horskú službu. Službukonajúci náčelník mu však oznámil, že v takom orientačne náročnom počasí nemieni vyslať svojich chlapov hore len preto, aby zistili, či sa tam už tí papaláši prebrali z opice. Strojníkovi vôbec nepomohol. Po chvíli uvažovania teda zavolal svojmu známemu, poručíkovi Gombárovi z popradského oddelenia polície.

„Vravíš, že je celá vláda nezvestná?“ nechcel veriť vlastným ušiam.

Strojník váhal, či slovo „nezvestný“ je to pravé, ale potom potvrdil:

„No… vlastne áno.“

„Dobre, niečo s tým urobím…“ povedal Gombár, pritom vôbec netušil čo. Aby preniesol zodpovednosť na iné plecia, zašiel za šéfom popradského riaditeľstva polície.

„Nezvestná vláda?“ čudoval sa aj on a hneď začal vyťukávať čísla prezidenta Policajného zboru, šéfa Úradu na ochranu ústavných činiteľov a šéfa Horskej služby. Ten posledný aj naďalej odmietal pri takej zlej viditeľnosti vyslať chlapov hore do náročného terénu. Nevidel na to ani dôvod – je predsa nemožné, aby sa toľkým ľuďom – aj s pracovníkmi observatória ich bolo tridsaťdeväť – tam hore odrazu všetkým niečo stalo.

Hmlisté počasie pretrvávalo aj nasledujúce dva týždne. Obyčajným ľuďom z ulice bol osud vlády načisto ľahostajný. V prvé dni sa len novinári, a nielen bulvárni, zháňali po vláde. Ich záujem však postupne chladol. Polícia prejavila záujem zaoberať sa prípadom, ale čím viac dní uplynulo, tým menej ľudí trápil osud vlády. Vyšlo najavo, že Slovensko dokáže fungovať aj bez nej. Ba dokonca funguje omnoho lepšie! Ľudia zistili, že sú akosi menej stresovaní každodennými Jóbovými zvesťami, že nastal rapídny pokles korupcie a celková spoločenská klíma sa výrazne zlepšila.

A tak, keď poručík Gombár z popradského oddelenia polície prišiel po dvoch týždňoch s rozpakmi a so spýtavým výrazom tváre za svojim riaditeľom a v ruke držal tlačivo nazvané Hlásenie o nezvestnosti vlády, riaditeľ od neho ten papier bez slova zobral, urobil z neho papierovú guľu a oblúčikom ho hodil do odpadkového koša.

A tak sa napokon tento záhadný prípad nikdy nevyšetril. A nedalo sa povedať, že pre neschopnosť polície.

A v krajine zavládlo dobro.