Pár slov o Litve – 4. časť - Pavol Fabian - Blog

Pár slov o Litve – 4. časť

4. novembra 2023 07:02, Prečítané 1 556x, Pavol Fabian, O cestách kdekade...

Hlavnému mestu Litvy sa niekedy vraví pre kedysi silnú židovskú komunitu aj Jeruzalem severu. V súčasnosti má Vilnius vyše pol milióna obyvateľov a je zároveň najväčším mestom krajiny. Po Rige ide o druhé najväčšie mesto Pobaltia.

Od hostelu Fortuna sa prešmyknete popod železničný nadjazd a potom už kráčate stále dolu kopcom až sa dostanete k mestskej brána Aušros vartai zo 16. storočia s kaplnkou, v ktorej je ikona Panny Márie. Keď sme tadiaľ prechádzali, na poschodí (pri ikone) sa práve zhromaždila skupina poľských motorkárov a spievali nábožné piesne. Spev sa niesol celou ulicou a vytváral atmosféru minulých čias.

video

Aušros vartai

Pokračujúc dolu mestom sa dostanete na najstaršiu vilniuskú ulicu Pilies, kde sa uchovalo viacero historických budov. V blízkosti ulice Pilies sa nachádza univerzita so vzácnou botanickou záhradou. Pilies ústi na Katedrálne námestie, kde sú tri pozoruhodné objekty: Katedrála svätého Stanislava, veža katedrálnej zvonice a Veľkovojvodský palác.

Katedrála svätého Stanislava je pozoruhodná tým, že nemá vlastnú zvonicu. Tá je postavená o pár metrov ďalej. Podľa legendy sa v nej nachádzajú špeciálne zvony, do ktorých majster počas výroby zatavil aj vlas svojej manželky a vďaka tomu mali jedinečný zvuk. Katedrálne námestie je miestom stretávania sa ľudí. Pouliční umelci tu prezentujú svoj kumšt. My sme zažili vystúpenie akéhosi folklórneho súboru. Litovská tradičná hudba je veľmi zvláštna. Je ovplyvnená rôznymi tradíciami predkov, hlavne tými pohanskými. Možno je to aj preto, že kresťanstvo pre nich predstavovalo aj zlé stránky. Na vine je rád nemeckých rytierov, ktorý na toto územie začal šíriť kresťanstvo ohňom a mečom, nie vodou vykúpenia. Charakteristickým znakom tejto hudby je, že sa nedá počúvať dlho.

Katedrála svätého Stanislava,

Zvonica Katedrály svätého Stanislava,

Za Kostolom svätého Stanislava sa nachádza Veľkovojvodský palác, ktorý postavili v 13. storočí. Využíval sa ako jedno z hlavných sídiel panovníkov, ktorí tam žili až do 18. storočia. Neskôr prešiel pod správu štátu a stal sa obľúbeným miestom kultúrnych akcií. Nádvorie sa počas leta využíva na koncerty vážnej hudby a divadelné predstavenia. Vnútri sa nachádzajú reprezentatívne priestory určené na plesy a veľké spoločenské udalosti.

Veľkovojvodský palác

Pri prehliadke mesta by ste nemali vynechať ani kostol svätej Anny. Ide o impozantný gotický kostol postavený z tehál okolo roku 1500 s dvoma vysokými vežami Vzácny svätostánok postavili ako poďakovanie pre vojvodkyňu Annu, podľa ktorej dostal aj svoje pomenovanie. Významná gotická pamiatka očarila aj Napoleona Bonaparteho. Ten sa do kostola zamiloval natoľko, že ho chcel dať preniesť do Paríža. Počas svojho pobytu k nemu chodieval pravidelne každý deň.

kostol svätej Anny

Keď dôjdete až na koniec ulice Pilies rozprestrie sa pred vami kopec s parkovou úpravou, na vrchole ktorého sa vypína tzv. Gediminasova veža. Pôvodne sa v 15. storočí nad Vilniusom rozkladal rozsiahly hrad. No ten sa nepodarilo uchovať a zostalo z neho len pár pozostatkov. Jedným z nich je práve trojposchodová tehlová Gediminasova veža, ktorá poskytuje nádhernú vyhliadku na mesto. Vstup na areálu je zdarma. Do veže sa platí vstupné. Do areálu sa dostanete sa buď funiculárom (pozemnou lanovkou), alebo po značenom chodníku s množstvom schodov. Nás však viac ako Gediminasova veža upútala dráma, ktorá sa diala medzi dvomi návštevníkmi historickej pamiatky – mladým černochom a malou aziatkou. Sledovali sme ich asi polhodinu a za ten čas tam bolo všetko – slzy, smiech, pohladenia, bozky, rozchody, strkanica, hnev… Nakoniec to skončilo asi happy endom, lebo spoločne zostúpili z kopca zase späť do mesta a stratili sa v uliciach.

Gediminasova veža

Pohľad z Gediminasovej veže

Hoci Litovčanov je len 2,8 milióna (teda polovica obyvateľov Slovenska), vo Vilniuse žije viac obyvateľov ako v Bratislave (544 000 ob.). Litovské hlavné mesto ma prekvapilo množstvom kostolov, ale hlavne tým, že pôsobí omnoho „mestskejším“ dojmom ako naša Bratislava. A aj historické centrum Vilniusu je omnoho väčšie ako to naše bratislavské, doráňané najprv komunistickými architektmi a teraz kapitalistickými developermi.

Pri návšteve Vilniusu sa odporúča navštíviť aj mestskú časť Užupis. Ide o bohémsku štvrť, ktorú milujú umelci nielen z Litvy, ale aj zo zahraničia. Pre jej silný umelecký význam a kultúrny život ju tiež prezývajú „litovský Montmartre“. Umelci hovoria o tejto štvrti ako o Republike Užupis. Pôvodne išlo o židovské geto. Až do vyhlásenia nezávislosti Litvy v roku 1990 to bola jedna z najzanedbávanejších oblastí v meste, kde sa nachádzalo veľa schátraných domov, často bez inžinierskych sietí. Štvrť neskôr začala priťahovať umelcov a bohémov a dnes tu už mnohí aj bývajú. Tí túto časť mesta čoskoro premenili na veľmi štýlovú lokalitu, ktorá je obľúbená vďaka obchodíkom a butikom malých lokálnych značiek, zaujímavým podnikom a skvelému nočnému životu. I keď niektoré budovy pôsobia zničene, v konečnom dôsledku majú originálny štýl a dokopy vytvárajú miesto s nezabudnuteľnou atmosférou.

Užupis

V roku 1997 obyvatelia štvrte vyhlásili Republiku Užupis spolu s vlastnou vlajkou, neoficiálnou menou, prezidentom, kabinetom ministrov, ústavou, hymnou a armádou, ktorú neskôr zrušili. Obyvatelia samozvanej republiky každoročne oslavujú svoju nezávislosť a to v Deň Užupisu, ktorý pripadá na (ako inak) 1. apríla. V tento deň si môžete dať na pamiatku otlačiť pečiatku Republiky Užupis do cestovného pasu.

Ústava republiky Užupis

Každý má právo žiť pri rieke Vilnelė a rieka Vilnelė má právo tiecť popri všetkých.
Každý má právo na teplú vodu, kúrenie v zime, a na škridlovú strechu.
Každý má právo zomrieť, ale nie je to povinnosť.
Každý má právo robiť chyby.
Každý má právo byť jedinečný.
Každý má právo milovať.
Každý má právo nebyť milovaný, ale nie nevyhnutne.
Každý má právo byť obyčajný a neznámy.
Každý má právo na nečinnosť.
Každý má právo milovať a starať sa o mačku.
Každý má právo starať sa o psa, kým jeden z nich zomrie.
Pes má právo byť psom.
Mačka nie je povinná milovať svojho majiteľa, ale musí mu pomáhať v ťažkých časoch.
Každý má občas právo neuvedomovať si svoje povinnosti.
Každý má právo pochybovať, ale nie je to povinnosť.
Každý má právo byť šťastný.
Každý má právo byť nešťastný.
Každý má právo mlčať.
Každý má právo na svoju vieru.
Nikto nemá právo na násilie.
Každý má právo oceniť svoju bezvýznamnosť.
Nikto nemá právo na recept na večnosť.
Každý má právo rozumieť.
Každý má právo ničomu nerozumieť.
Každý má právo mať akúkoľvek štátnu príslušnosť.
Každý má právo oslavovať alebo neoslavovať svoje narodeniny.
Každý by si mal pamätať svoje meno.
Každý sa môže podeliť o to, čo má.
Nikto sa nemôže podeliť o to, čo nemá.
Každý má právo mať bratov, sestry a rodičov.
Každý môže byť nezávislý.
Každý je zodpovedný za svoju slobodu.
Každý má právo plakať.
Každý má právo byť nepochopený.
Nikto nemá právo vyvolávať u druhého pocit viny.
Každý má právo byť sám sebou.
Každý má právo nemať žiadne práva.
Každý má právo nebáť sa.
Nespôsobuj porážku.
Nebráň sa.
Nevzdávaj sa.

Vracajúc sa z mesta na hostel nás chytila búrka, či skôr prietrž mračien. Ako som už spomínal, centrum mesta sa zvažuje z kopca až po Katedrálne námestie. To je skvelý predpoklad na to, aby sa ulica Aušros Vartu a aj všetky paralelené v momente premenili na prudkú rieku. Voda sa dravo valila centrom akoby niekto vypustil nebeskú vaňu a aj autá mali problém predrať sa proti prúdu. Márne spomínam, či som niekedy v živote premokol viac.