Pavol Fabian

V rôznych druhoch volieb som sa doteraz zúčastnil práce v okrskovej volebnej komisii asi desaťkrát. Vždy to bolo v bratislavskej mestskej časti Staré Mesto. Nikdy som však nemusel ísť za voličmi z prenosnou urnou. Až v týchto eurovoľbách to vyšlo na mňa. Okrem viacerých súkromných bytov som navštívil aj dve zariadenia pre seniorov, či lepšie povedané – domovy dôchodcov, v ktorých prejavilo záujem voliť okolo 30 voličov.

Skôr než budem pokračovať, musím zdôrazniť, že sám som už v dôchodcovskom veku. Napriek tomu musím napísať, že ak by mala byť poctivo dodržaná litera volebného zákona, tak z tých tridsiatich by mohli voliť nanajvýš piati, pričom v dvoch prípadoch išlo o osoby, ktoré na prvý pohľad boli vo veľmi dobrom fyzickom aj duševnom stave, až si človek položil otázku – ako to, že sú umiestnení v takomto zariadení?

Poďme teda najprv k tomu vyjadreniu z predchádzajúce odstavca – že okolo tridsať voličov prejavilo záujem voliť. Tak nás aspoň informovali z oboch domovov dôchodcov.

Už samotná otázka prejavenia vôle voliť je otázna. Dostali sme zoznam nejakých nahlásených ľudí – chovancov domova dôchodcov, ale v praxi to v najmenej troch štvrtinách prípadov vyzeralo, nie veľmi presvedčivo, že by naozaj túžili voliť. Skôr mi to pripadalo, že svojich rodičov nanútili ich deti, alebo niekto iný (možnosti sú rôzne – od členov rodiny, priateľov až po personál domova).

Viacerí chovanci ani nechápali, prečo sme za nimi s urnou prišli. Niektorí nevedeli podpísať prevzatie volebných lístkov. V dvoch prípadoch musela ruku voliča viesť opatrovateľka. Neboli schopní zakrúžkovať preferovaného politika, ak vôbec chceli preferenčný hlas uplatniť. Buď pri krúžkovaní pretrhli papier, zakrúžkovali jedným krúžkom troch naraz (neplatné!) alebo netrafili toho správneho. V troch prípadoch trpeli zrakovou indispozíciou až totálnou slepotou. Odhadom tri štvrtiny týchto voličov nebolo schopných samostatne listovať vo volebných lístkoch.

Volebný zákon hovorí, že „volič, ktorý nemôže sám upraviť hlasovací lístok pre zdravotné postihnutie alebo preto, že nemôže čítať alebo písať a oznámi pred hlasovaním túto skutočnosť okrskovej volebnej komisii, má právo vziať so sebou do osobitného priestoru na úpravu hlasovacích lístkov inú osobu spôsobilú upraviť hlasovací lístok podľa jeho pokynov a zákona a vložiť do obálky; takouto osobou nemôže byť člen okrskovej volebnej komisie.“

Zároveň zákon hovorí:

„Zo závažných, najmä zdravotných dôvodov, môže volič požiadať…  okrskovú volebnú komisiu o hlasovanie mimo volebnej miestnosti… V takom prípade okrsková volebná komisia vyšle k voličovi dvoch svojich členov s prenosnou volebnou schránkou, hlasovacími lístkami, obálkou a so zoznamom tých voličov, ktorí požiadali o hlasovanie mimo volebnej miestnosti. Vyslaní členovia okrskovej volebnej komisie zabezpečia, aby bola zachovaná tajnosť hlasovania a aby ten, kto hlasoval, podpísal prevzatie hlasovacieho lístka a obálky; ak tak volič nemôže urobiť alebo ak prevzatie hlasovacieho lístka a obálky odmietne podpísať, člen okrskovej volebnej komisie poznamená túto skutočnosť v zozname.“

Nuž zákon je jedna vec a realita druhá. V reále pri týchto osobách len veľmi ťažko možno udržať nielen anonymitu hlasovania, ale vôbec aj zistiť, či skutočne hlasovať chcú – všetko závisí len od správne položenej otázky. V reále si títo samy ľudia neurčia „akú inú spôsobilú osobu si vziať do osobitného priestoru na úpravu hlasovacích lístkov.“ Asistuje im jednoducho ten, kto je po ruke. Nehovoriac o tom, že ľudia bezvládne ležiaci na posteli ani nijaký „osobitný priestor“ nemajú možnosť mať vytvorený. A tak sa spôsobilou osobou stáva buď pracovník domova dôchodcov alebo, v rozpore so zákonom, sám člen volebnej komisie, ktorý by však ňou byť nemal a po vydaní volebných lístkov by sa mal vzdialiť až do chvíle, kým zas príde s urnou a ležiaci volič vhodí do urny (ak to sám zvládne) vybratý lístok. Lenže v tom prípade je ležiaci volič v rukách personálu zariadenia a je otázne, kto z nich dvoch prejaví skutočnú vôľu a kto je manipulovaný. V rozpore so zákonom si myslím, že by ako tretia strana mal byť pri akte voľby prítomný aj člen volebnej komisie, aby dohliadol na objektivitu rozhodovania.

A tak som aj konal.

Potrebné to bolo aj z toho dôvodu, že bez nejakého spolupôsobenia a usmerňovania penzistu – voliča by takáto voľba (pri ktorej volič pokojne aj zaspí) pri spomínaných tridsiatich osobách trvala možno aj polovicu celého vymedzeného času určeného na voľby t.j. od 7,00 – 22,00.

V skutočnosti to potom vyzerá tak, že sa penzistu-voliča pracovník domova spýta, koho chce voliť, aby mu vybral z kopy lístok, ktorý sám nie je schopný vybrať – tajnosť voľby je fuč. Drvivá väčšina nevie na túto otázku odpovedať. Člen komisie (v tomto prípade ja) žasne, prečo si teda zavolali prenosnú urnu. Popíšem modelovú situáciu:

Pracovník DD: „Pani Števka, rozprávali ste sa predsa s deťmi, keď tu boli naposledy na návšteve, o voľbách?“

Volič: buď na otázku nereaguje, alebo neisto prikývne.

Pracovník DD: „Tak na kom ste sa dohodli, že by bolo najlepšie ho zvoliť?“

Volič: na otázku buď nereaguje alebo s nešťastným výrazom neisto pokrčí plecami.

A tak stále dookola.

Nekonečne dokola!

V jednom prípade pracovník v snahe urýchliť dej, navrhol, že teda zavoláme dcére penzistu-voliča.

Pracovník DD: „Dobrý deň, je tu volebná komisia a vaša matka nevie koho voliť, a teda teraz…“

Pracovník ani nedopovedal vetu a dcéra spustila:

„Progresívne Slovensko!“

Pracovník DD: „Progresívne Slovensko?“

Dcéra: Áno, Progresívne Slovensko!“

Stál som opodiaľ ako nezúčastnený svedok, ale toto sa mi teda nepozdávalo. Keď telefonát skončil, spýtal som sa chovankyne domova koho chce teda voliť? Chcel som, aby mi to potvrdila aspoň jedným slovkom.

Neodpovedala.

Čas plynul, bol som zúfalý:

„Pani, budem vám zaradom čítať názvy jednotlivých kandidujúcich politických strán a keď bude taká, ktorú chcete voliť, poviete mi, dobre?

Chovankyňa súhlasila. (podotýkam, že som ich čítal zaradom podľa poradových čísel a stále s rovnakou intonáciou hlasu bez snahy niektorú stranu zvýrazniť.)

Poctivo som čítal názvy a keď som prečítal Smer, pani zreteľné zareagovala:

„Smer! Áno, chcem Smer.“

Chovankyňa teda prejavila vôľu zreteľne inú, než akú tvrdila jej dcéra. Keďže dôveryhodnejšie vyznel priamy prejav chovankyne ako sprostredkovaný názor dcéry, dali sme jej do rúk volebný lístok Smeru.

Možno v rozpore so zákonom, ale so zjavným prejavením vôle voličky, ktorá bez akejkoľvek manipulácie povedala svoj názor a vzápätí aj odvolila stranu Smer.

Ďalšia chovankyňa mala na nočnom stolíku nainštalované volebné materiály Progresívneho Slovenska – fotku Ódora a volebný program. Naištalované takým spôsobom, že sa to muselo udiať chvíľu pred našim príchodom, lebo inak by bolo ich umiestnenie nevhodné, nepraktické, priam zavadzajúce a na obtiaž (zaprataný celý nočný stolík). Kto to tam nainštaloval neviem. Pochybujem, že chovankyňa sama. A či niekto z personálu alebo deti pri poslednej návšteve – to sa môžem len dohadovať.

„Pani, koho chcete voliť?“

Pani s fotkou Ódora na nočnom stolíku nevedela odpovedať. Azda po tretíkrát zopakovanej tej istej otázke, ju zrazu osvietilo a ukázala na propagačný materiál Progresívneho Slovenska. A tak sme jej vybrali lístok PS.

Ďalšia chovankyňa na otázku koho volebný lístok jej máme pomôcť z kôpky vybrať povedala pomerne rozhodne:

„Ja som vždy bola Slovenka, ja chcem Slovensko.“

„Teda vyberieme vám volebný lístok Matovičovho Slovenska?

Pani ostala zjavne v pomykove.

„Pani hovorili ste, že chcete Slovensko?“

„Áno, ja mám rada Slovensko, som Slovenka, tak chcem…“

„Matoviča?“

„Nie.“

„Tak nejakú pronárodnú stranu?“

Nejednoznačne prikývla.

Prečítal som jej názvy všetkých strán, ktoré som považoval za národne orientované, ale akosi ani to nepomohlo.

„Chcem Slovensko. Som bola vždy proslovenská.“

„Matovičovo Slovensko teda nie?“

„Nie.“

Znovu sme jej prečítali zoznam strán. Pri SNS trochu ožila.

„Chcete teda Slovenskú národnú stranu?“

„Áno.“

Samozrejme všetky uvádzané rozhovory sú maximálne zostručnené, vynechané sú rôzne ďalšie komplikácie a nuansy. V skutočnosti to bolo omnoho rozvláčnejšie, dlhšie a nejednoznačnejšie.

Myslím, že v takýchto podmienkach sa volebný zákon dodržať nedá. A priznávam sa, že som ho porušil aj ja. Ale s čistým svedomím môžem povedať, že som sa usiloval o maximálnu možnú objektivitu. Ale rovnako s čistým svedomím musím povedať, že väčšina penzistov mala od svojich detí – s väčším, či menším úspechom (vzhľadom na zlyhávajúcu pamäť chovancov) nabrífovanú práve voľbu Progresívneho Slovenska. Čo vzhľadom na situáciu v Bratislave nie je až také prekvapujúce.

Podľa zistiteľných údajov je na Slovensku v domovoch dôchodcov umiestnených okolo 26 000 ľudí. Napriek opísaným skúsenostiam sú to vo väčšine svojprávni ľudia s volebným právom – ľudia veľmi ľahko ovplyvniteľní a zneužiteľní. Pri volebných výsledkoch Pellegriniho v prezidentských voľbách a Progresívneho Slovenska v európskych voľbách vplyv ich hlasov na konečný výsledok určite nebol rozhodujúci. Ale možno je významnosť vplyvu voliacich penzistov z domovom dôchodcov porovnateľná s Matovičovým ovplyvňovaním Rómov, keď ponúkaním 500 eur po rómskych osadách sa napriek všetkému dostal doteraz nevyšetreným volebným podvodom opäť do parlamentu.

Tento článok nemá v žiadnom prípade podporovať odobratie volebného práva starším ľuďom, ako o tom v internetových diskusiách často píšu najmä podporovatelia progresívcov. Väčšina dôchodcov je predsa lucidných! Znovu zdôrazňujem, sám som v penzijnom veku. Týmto textom chcem len upozorniť na to, čo sa v domovoch dôchodcov deje a spýtať sa najmä detí tam umiestnených rodičov, či im nie je hanba pre svoje politické názory a záujmy takto trápne a hanebne zneužívať svojich rodičov. Som presvedčený, že väčšina z tých tridsiatich navštívených by mala radšej svätý pokoj ako návštevu nejakej otravnej volebnej komisie, ktorá im kladie otázky, na ktoré nevedia odpovedať.