Pavol Fabian

27. júl 2015

Predsedovi slovenskej vlády prišiel list od predsedajúceho Európskej únie Johana van der Loovensa, v ktorom sa prihováral za prijatie nórskeho veľvyslanca na audienciu. Nasledovná citácia z Loovensovho listu svedčí o chápavom, priateľskom a nenátlakovom charaktere tohto dokumentu:

„…budúci týždeň sa budú rozdeľovať prostriedky z Kohézneho fondu – iste nechcete, aby sa pri prideľovaní z tohto obézneho balíka peňazí na Slovensko zabudlo!„

Predseda vlády sa zamyslel nad tým, čo mu Johan van der Loovens napísal. Vďaka tomuto, u Plechu pomerne zriedkavému úkonu využívajúcemu synaptické prepojenia v mozgu si uvedomil, že by o úmysle vybudovať Námorné sily Armády SR mal informovať prezidenta republiky, pretože podľa ústavy ten je hlavným veliteľom Ozbrojených síl SR. Vytiahol z vrecka mobil nemenovanej značky, ktorého cena sa rovná ročnému platu pracovníka automobilky[1]. Už-už sa chystal navoliť prezidentovo číslo, keď sa zrazu zháčil:

„Je vhodné takú významnú záležitosť prezidentovi oznámiť telefonicky? Minúta hovoru stojí predsa 13 centov a prezident býva v telefóne rozvláčny! Čo by povedali daňoví poplatníci, keby sa dozvedeli, že takto plytvá verejnými zdrojmi?“

Premiér sa rozhodol, že prezidentovi svoj zámer oznámi osobne, zvlášť ak sa Úrad vlády nachádza sotva 400 metrov od Prezidentského paláca. Vychádzkovým tempom po málo frekventovanej Banskobystrickej ulici to trvá necelých päť minút! Plecha oznámil vedúcej svojej kancelárie, skúsenej, ekonomicky a právne podkutej úradníčke PhDr. Marienke Povoľnej PhD, že si na chvíľu odskočí do Prezidentského paláca a tá zariadila všetko potrebné.

Netrvalo ani desať minút a na nádvorí stála pripravená kolóna pozostávajúca z premiérovej pancierovanej limuzíny s vodičom, duplicitnej prázdnej limuzíny s vodičom, ktorá mala do hláv prípadných atentátnikov vniesť zmätok, na ktoré z vozidiel s tmavými sklami majú vlastne zaútočiť. Ďalej v kolóne boli dve vozidlá pracovníkov premiérovej kancelárie, dve vozidlá, v ktorých sa viezli premiérovi ochrankári, vozidlo s premiérovou osobnou veštkyňou, sanitka rýchlej zdravotnej pomoci[2] a dva policajné bavoráky s majákmi, ktoré celú tú perepúť viedli aj uzatvárali[3].

Nastupujúc do tmavej limuzíny premiérovi napadlo, prečo vlastne tajná podzemná chodba z Úradu vlády vedie do krčmy U Knapa a nie do Prezidentského paláca? Veď je to približne rovnako ďaleko! Po kratšej úvahe mu prišla na um aj odpoveď na túto otázku: U Knapa je príjemnejšia atmosféra.

Pohľad na fasádu krčmy U Knapa po obzvlášť búrlivej prestávke v rokovaní vlády.

Kolóna vládnych áut vyšla z brán Úradu vlády. Reprezentačné limuzíny vďaka svojim technickým danostiam a skvelému zrýchleniu z 0 na 100 km prefrčali štyristometrovým úsekom Banskobystrickej ulice rýchlosťou dostatočnou na to, aby vydesili niekoľko mamičiek tlačiacich kočíky so zámerom poprechádzať sa v pokojnom prostredí záhrady Prezidentského paláca a stráviť s deťmi príjemné chvíle ďaleko od šialeného dopravného ruchu popoludňajšej dopravnej špičky.

Limuzíny s efektným škripotom bŕzd prihrmeli na nádvorie Prezidentského paláca. Vojaci čestnej stráže stojaci na letnom slnku v hrubých flaušových uniformách, prepotení do morku kostí, sa pozviechali a napriamili. Premiér prebehol popri nich a ani si nevšimol, že majú tmavú farbu kože[4]. V ústrety mu bežal zadychčaný protokolista:

„Pán predseda, Chápem, že ide asi o niečo súrne, ale budete musieť chvíľku počkať, pán prezident tam má ešte delegáciu Únie slovenských bonsajistov.“

„Môžem ich bonzať v riť!“ povedal arogantne a odmietol sa dať protokolistom zaviesť do salónika susediaceho s prijímacou miestnosťou, určeného na čakanie na audienciu. Protokolista bol však neúnavný a odsunul mu kreslo:

„Nech sa páči!“

„Čo vám môžem priniesť?“ spýtal sa čašník.

Premiér si však ani nesadol, ani si nič neobjednal. Nervózne ako lev v klietke prechádzal z jedného konca miestnosti na druhý, ostentatívne pokašliaval až napokon nahlas, tak aby to bolo počuť v prijímacom salóniku zvolal:

„Kvôli bonsajom sa zastaví chod tohto štátu?! Kto to kedy slýchal?“

Netrvalo ani desať sekúnd a zrumenený predseda Únie slovenských bonsajistov so previnilým výrazom tváre opúšťal aj so svojím sprievodom reprezentačné priestory prezidentskej kancelárie.

Doterajší prezidenti štátu boli verní tradícii založenej v roku 1993. S minimálnymi kompetenciami, skôr len s reprezentatívnymi povinnosťami, ktoré väčšinou všetci vykonávali nereprezentatívne, rozvíjali a venovali sa len svojim koníčkom. Terajší prezident František Pompa bol vášnivý bonsajista. Väčšinu pracovného času strávil buď v skleníku, ktorý dal postaviť vedľa zadného traktu paláca alebo pri četovaní v bonsajistami z celého sveta. Občania si z palety prezidentových štátnických činov všimli najmä jeho vianočnú aktivitu. Hlava štátu dala na nádvorí počas vianočných sviatkov namiesto tradičnej statnej slovenskej jedličky vysvietiť svoj vlastný bonsajový výpestok – trpasličiu odrodu tisu japonského vysokú 22 centimetrov, za ktorú dostal na Medzinárodnej výstave bonsajov v Nitre osobitnú cenu Najkrajší prezidentský bonsaj Slovenska. Prezident svoj bonsaj umiestnený v strede nádvoria Prezidentského paláca s pýchou ukazoval každej návšteve a bol naň patrične hrdý, až do januárovej návštevy brazílskeho prezidenta Emersona Ferreiru Goméza[5], ktorý po informáciách, ktoré dostal o lesnom hospodárení v našej krajine, usúdil, že by sem mohol prísť lobovať za vstup Slovenska do Organizácie krajín podporujúcich klčovanie dažďového pralesa (WORF). Vodič limuzíny brazílskeho prezidenta sa na Gomézov popud zachoval štýlovo – na nádvorí Prezidentského paláca predným kolesom zaparkoval presne na mieste prezidentovho bonsaja a tým kariéra prezidentovho úspešného výstavného exponátu skončila.

Sotva delegácia bonsajistov zišla dolu monumentálnym schodiskom vo dverách Prijímacieho salónika sa zjavil sám prezident.

„Čo máš Jožko?“ spýtal sa familiárne.

„Ahoj Ferko. Niečo som ti priniesol…“ s úsmevom povedal premiér a dal pokyn vedúcej svojej kancelárie, skúsenej, ekonomicky a právne podkutej úradníčke PhDr. Marienke Povoľnej PhD, aby prezidentovi odovzdala dar zabalený v papieri.

Hlava štátu dar prijala a nedočkavo sa dala do rozbaľovania:

„Čo to je?“

„Bonsaj.“

„Načo si robíš starosti…“ povedal prezident, ale tešil sa ako malý chlapec, rozbaľujúc vianočný darček. Spod papiera zakrátko vykukol ničím pozoruhodný a vlastne dosť obschnutý muškát v starom kvetináči[6].

„Ale to predsa nie je bonsaj…“ sklamane povedala hlava štátu a zdatný pozorovateľ by zbadal, že má plač na krajíčku.

„Vytvaruješ si!“ odbil ho premiér.

Prezident sa zamyslel nad premiérovými slovami… Muškát čoby bonsaj to tu ešte nebolo! Ak by sa mu to podarilo, isto by na Medzinárodnej výstave bonsajov v Nitre získal ďalšiu mimoriadnu prezidentskú cenu! Okolo hlavy štátu sa razom začala šíriť aura pozitívnej energie, čo malo priaznivý dopad na ďalší priebeh stretnutia.

Premiér hlave štátu stručne vysvetlil zámer vlády získať ostrov Jan Mayen. Hoci prezident Pompa ani len netušil, kde sa nachádza, položil premiérovi len jednu, zato kľúčovú, otázku:

„Sú na tom ostrove nejakí bonsajisti?“

Prezidentova otázka bola nekvalifikovaná[7], pretože na ostrove vzhľadom na arktickú klímu okrem machov a lišajníkov nerástlo takmer nič – rozhodne ani jeden strom.

Premiér si uvedomoval háklivosť situácie, ktorá práve nastala. Od jeho odpovede môže závisieť prezidentov súhlas:

„Ferko, je to trochu zložitejšie. Zatiaľ tam asi nie sú, ale to je predsa pôda pre nás, pre Slovenskú republiku! Môžeme sa zapísať do svetových dejín bonsajistiky ako priekopníci pri rozširovaní tohto skvelého starého umenia miniaturizácie stromov do arktických oblastí! A práve tvoje meno sa môže skvieť v tejto súvislosti vo všetkých encyklopédiách – František Pompa, priekopník arktickej bonsajistiky!“

Premiér vynikal povestnou výrečnosťou a presvedčivosťou. Hovorilo sa o ňom, že ak by sa venoval práci policajného psychológa a vyjednávača, nejedného islamského samovražedného atentátnika chystajúceho sa odpáliť v bratislavskom autobuse linky č. 82[8] by presvedčil aby to nerobil. Nikto by už neskúmal, akým spôsobom sa mu ho podarilo prehovoriť[9]. Tak to funguje v politike.

Hlava štátu sa na chvíľu zamyslela. Možnosť zapísať sa do dejín svetovej bonsajistiky zlatými písmenami ho upútala. Keď mu Plecha ešte naznačil, že v krátkom čase môže byť prezidentom nielen Slovenskej republiky ale aj jej zámorských území a zároveň vrchným veliteľom Námorných síl Armády SR, hlava štátu neváhala:

„Súhlasím!“

[1] Určite nie toho pri páse!.

[2] Špičkový model, pripravený na možnosť vykonať ambulantne aj transplantáciu srdca.

[3] Dokopy desať áut a 29 ľudí

[4] Prezidentova kancelária bola už dlhší čas obviňovaná z plytvania prostriedkov. V hlave šéfa kancelárie skrsla skvelá myšlienka – v Utečeneckom tábore v Rohovciach (okres Dunajská Streda) angažoval 20 Somálčanov, ochotných stáť čestnú stráž za 50 centov na hodinu a drahých vojakov slovenskej armády prepustil. Čo môže byť ešte viditeľnejšie šetrenie ako celý deň pred Prezidentským palácom stojaci lacní černosi? Úspora na čestnej stráži mu umožnilo navýšiť položky „reprezentačné“ a „občerstvovné“ o 160 %

[5] Aj on mal svojho koníčka – bol ním holorub dažďového pralesa.

[6] Keďže návšteva u prezidenta nebola vopred prichystaná, vedúca kancelárie premiéra, skúsená, ekonomicky a právne podkutá úradníčka PhDr. Marienka Povoľná PhD napochytre uchmatla prvý muškát, ktorý jej na okne vlastnej kancelárie prišiel pod ruku.

[7] Tak ako aj väčšina ostatných.

[8] Absolútne nevyužitý spoj medzi mostom SNP a divadlom Aréna.

[9] Poradil by mu večne natrieskanú linku č. 39