Pavol Fabian

25. august 2015

Už o deviatej ráno sa v komárňanských lodeniciach bez prístupu médií, ale zato za prítomnosti prezidenta SR, premiéra a takmer celej vlády konal krst prestavanej lode Martin.

Jediný problém týkajúci sa krstu sa podarilo vyriešiť priam excelentne. Problém nastolil, ale aj vyriešil nový kontraadmirál Námorných síl Armády SR Ján Kotvár. Išlo o obvyklú skratku pred menom lode. Ani jednej lodi anglického loďstva, majúceho jednu z najbohatších tradícií námornej plavby na svete nechýba totiž vlastná skratka[1] a ani vlastná škrata[2]. Keďže nedoriešenou otázkou stále zostávalo, čo je vlastne Martin za loď, kontraadmirál Kotvár to vyriešil navrhnutím skratky:

BVL Martin

Keď sa ho niekto spýtal, čo tá skratka znamená, odpovedal:

„Vyberte si čo chcete! Buď Bývalá Výletná Loď alebo Bojová Vojenská Loď.“

Týmto geniálnym riešením Kotvár v očiach mnohých potvrdil oprávnenosť svojho menovania na post kontraadmirála, pretože Martin bolo ťažko definovateľné čudo udivujúce všetkých znalcov lodnej dopravy svojou schopnosťou udržať sa na hladine.

List predsedu názvoslovnej komisie Matice slovenskej predsedovi slovenskej vlády Jozefovi Plechovi, v ktorom vyjadruje nesúhlas celonárodnej kultúrnej ustanovizne s názvom lode.

Organizáciu slávnostného krst lode BVL Martin si zobrala iniciatívne na starosť Prezidentská kancelária. Jednak mala vďaka Somálčanom v čestnej stráži navýšený rozpočet v kapitole „reprezentačné“ a „občerstvovné“, jednak prezident republiky videl pri tejto príležitosti šancu prezentovať pozdĺž prístavného móla svoje vlastné bonsajové výpestky. Deň pred krstom lode sa však prezident zháčil a zveril manželke svoje obavy:

„Plecha nebude z mojich bonsajov asi nadšený. To nie je jeho parketa.“

Manželka mlčky prikývla. Sama mala bonsajov, ktoré zaberali v prezidentskej vile každučké voľné miesto, plné zuby.

„Navyše, potrebujem byť s ním teraz zadobre! Mám sa stať historicky prvým vrchným veliteľom Námorných síl! A sľúbil mi, že moje meno sa vďaka anexii ostrova zapíše zlatým písmom do dejín svetovej bonsajistiky!“

Manželka len prevrátila oči v stĺp.

„Bonsaje na krste nebudú!“ rozhodla sa hlava štátu.

Manželka súhlasne pokývala hlavou.

„Viem o niečom lepšom! Viem, čo je Plechova záľuba! Odkiaľsi vytiahol prezidentský pripomienkový lístok a začal písať pokyn pre svojho kancelára:

„Zožeňte na 25. august na krst lode do Komárna tú misku… ako sa volá… Čonková? Veď viete, tú s tými veľkými… onými…“

A tak čestnú úlohu vykonávateľky krstu zverili úradujúcej Miss Slovensko Izabele Čonkovej. Prezidentovi sa ťah s Čonkovou podaril. Premiér Plecha na nej mohol oči nechať. Bol to presne ten typ ženy, ktorý spĺňal kvalifikačné predpoklady na vedúcu kancelárie premiéra.

Čarokrásnej blondínke so zelenými očami organizátori krstu vysvetlili, že v momente, keď dostane pokyn, má fľašu šampanského rozbiť o čelnú časť Martina. Izabela Čonková organizátorom trochu urazene vysvetlila, že aj keď je blondínka, nemusia sa obávať:

„S rozbíjaním fliaš šampanského mám skúsenosti.“

Odkazový lístok, ktorým prezident republiky pripomína svojmu kancelárovi, aby vybavil dôležitú záležitosť súvisiacu s krstom lode Martin.

Slávnostnú ceremóniu zanedlho poznamenal nepríjemný incident. Ministra priemyslu, ktorý mal tú smolu, že sa volal Martin,musela odviezť sanitka rýchlej záchrannej služby s rozbitým čelom, v ktorom zostalo zopár úlomkov hrubého zeleného skla.

Našťastie, na mieste sa nachádzalo dostatok fliaš šampanského, keďže po krste lode sa mala konať recepcia. Vysvitlo však, že aj po odvoze zraneného ministra do nemocnice sa medzi zúčastnenými nachádzajú ešte najmenej traja nositelia mena Martin. Organizátori sa preto rozhodli krst lode zveriť radšej do prezidentových rúk. Ten presne vedel, kam má fľašou trafiť. Počas dlhých rokov strávených v politike sa zúčastnil už stoviek slávnostných krstov. Krstil už takmer všetko, od knihy „Víťazný február 1948 a jeho význam pre ľudové masy“ až po publikáciu „Voľný trh a neoliberálna politika – cesta správnym smerom.“ Okrem toho aj zopár opičích mláďat v zoologickej záhrade.

V slávnostnom príhovore prezident použil prirovnanie lode Martin k príchodu Martina na bielom koni. S tým, že decembrový Martin má len jedného koňa, ale loď Martin niekoľko stoviek.

Premiér Plecha tie nezmysly nedokázal počúvať. Nenápadne dal pokyn najbližšiemu ochrankárovi a ten armádnym útočným nožom Uton Mikov vz. 75 nebadane prerezal kábel vedúci k prezidentovmu mikrofónu. Prezident ešte chvíľu rozprával do hluchého mikrofónu, kým si všimol, že slávnostne oblečené poslucháčstvo odchádza na prehliadku lode.

Prezident František Pompa sa rád zúčastňoval slávnostných otvorení, krstov, premiér a podobných reprezentatívnych akcií. Táto momentka je zo slávnostného otvorenia rekonštruovanej železničnej stanice v Leopoldove. Samozrejme, slávnostnú výzdobu stanice tvorilo aj niekoľko skvelých exponátov prezidentových bonsajov. Necitlivý aranžér slávnostnej výzdoby však jeden obzvlášť cenný výpestok umiestnil priamo do koľajiska železničnej trate. Na fotografii prezident Pompa osobne zachraňuje spod vlaku IC Tatran ohrozenú sakuru – kiku šidaru, svoj obľúbený pestovateľský kúsok.

V popoludňajších hodinách sa všetci premiestnili na Úrad vlády. Konalo sa tam ďalšie zasadnutie Bezpečnostnej rady štátu (BRŠ). Minister obrany informoval, že už má konečne personálne návrhy na obsadenie postov troch admirálov, 10-člennej Admiralitnej rady a miest všetkých referentov ôsmych odborov admirality. S veľkým zadosťučinením oznámil, že sa mu podarilo zohnať už aj prvých troch členov posádky.

Predseda vlády vyjadril nespokojnosť s tým, že stále nie je pohromade celá posádka lode. Ministrovi obrany dal ultimátum:

„Ak do 31. august nepredložíte kompletný zoznam členov posádky, odvolám vás z funkcie a ujmem sa jeho zostavenia sám!„

Po tomto nepríjemnom intermezze sa dostal k slovu minister pôšt a telekomunikácii. Na rokovanie BRŠ predložil materiál s názvom:

Zabezpečenie spojenia medzi Slovenskou republikou a teritóriami spadajúcimi do jej záujmovej sféry.

Z materiálu sa členovia BRŠ dozvedeli, že na ostrove Jan Mayen nie je vybudovaná ani pevná ani mobilná telefonická sieť. Jediné možné spojenie s vlasťou sa dá zabezpečiť pomocou satelitného telefónu. Po anexii ostrova by však mohlo dôjsť k zámernému zablokovaniu takéhoto druhu komunikácie a Slovenská republika by mohla zostať bez spojenia s posádkou a ostrovom. Z toho dôvodu treba podľa ministerstva pôšt a telekomunikácií urýchlene zabezpečiť alternatívne riešenie spojenia medzi vlasťou a teritóriami spadajúcimi do záujmovej sféry Slovenskej republiky.

„Aké alternatívne riešenie navrhujete, pán minister?„ spýtal sa premiér.

„Klasické a žiaľ už nemoderné, ale stále fungujúce – pomocou poštových holubov.„

„Holuby? V dnešných časoch…?„ zdesil sa premiér.

„Pán premiér, viete o tom, že jednu z prvých správ o vylodení spojencov v Normandii priniesol do Anglicka holub s menom Paddy?„

Premiér o tom nevedel, tak to ďalej nerozpitvával.

„Má vaše ministerstvo alebo ministerstvo obrany k dispozícii nejaké poštové holuby?„ opýtal sa.

„Ešte minulý utorok sme nejaké mali, ale už nie sú.“ povedal minister pôšt a telekomunikácií.

„Ako to?“

„Veď vieš, že tu bol na návšteve francúzsky minister pôšt. Je to veľký pôžitkár, za dobrú polievku z holuba je ochotný dať čokoľvek.“

„Ale to boli predsa ešte holuby z komunistických štátnych hmotných rezerv, určené na dorozumievanie v prípade jadrovej vojny! Tie museli byť už riadne staré… Takú húžvu ste ponúkli tomu francúzskemu žabožrútovi?“ namietol predseda vlády.

„Omyl, pán premiér! U holubov je to inak. Čím starší, tým lepšia polievka…“ začal pohotovo vysvetľovať minister pôdohospodárstva a medzi slovami len s námahou prehĺtal sliny, „…a keď k holubovi okrem soli, čierneho korenia a petržlenovej vňate pridáte do hrnca tridsať deka miešanej zeleniny, napríklad mrkvu, zeler, kaleráb, pór…“

Minister pôdohospodárstva vyzeral ako tesne pred gurmánskym orgazmom.

„No tak, pán kolega!“ napomenul ho znechutene predseda vlády.

Rozvášnený minister sa zbadal a zmĺkol. Rukávom nenápadne zotrel zo spisového materiálu slinu, ktorá mu uprostred reči nekontrolovane odkvapla.

„Holuby teda nemáme!“ skonštatoval predseda vlády. „Vieme ich zabezpečiť?“

„Zabezpečíme!„ pohotovo a jednohlasne zvolali zároveň minister pôšt, obrany a pôdohospodárstva. Tak dobre im to spolu ladilo, že minister kultúry – bývalý husľový virtuóz, ktorý sa na politiku dal len preto, že mu počas turné po Indii ukradli jeho jediné majstrovské stradivárky[3], od prekvapenia zdvihol obočie a na chvíľu zauvažoval, či by nemal spomedzi členov vlády zložiť vokálnu hudobnú skupinu spievajúcu a cappella.

„Prosím vás, ale zabezpečte ich transparentne, normálne cez verejné obstarávanie, nepotrebujeme, aby nás zase vláčili po novinách!„ pripomenul premiér.

„Samozrejme, ešte dnes vyhlásim tender na zabezpečenie 250 poštových holubov a jeho vypísanie dám na vedomie umiestnením na verejnom mieste s prístupnom širokej verejnosti!„ prisľúbil minister pôšt a telekomunikácií.

Oznámenie o vypísaní tendra na dodávku 250 poštových holubov vyvesili vo verejnom WC na Kamennom námestí a ešte v ten deň ho neznámy sprejer doplnil názornými ilustráciami zobrazujúcimi akýchsi vtákov len málo podobných poštovým holubom, zato výrazne pripomínajúcich spomínaných ministrov.

Záujemcovia o štátnu zákazku na dodávku 250 poštových holubov prichádzali na výberové konanie s plnými priehrštiami odborných argumentov ozrejmujúcich, prečo by v súťaži mali vybrať práve ich firmu.

[1] Napríklad: HMS (Her Majesty´s Ship) = Loď Jej Veličenstva alebo RMS (Royal Mail Ship) = Kráľovský poštový parník

[2] Angličanky, ako je všeobecne známe, neoplývajú veľkou krásou. Tie, čo len trochu krajšie, určite nejdú svoju krásu ukryť na námornú loď. Ak sa už do posádky britských kráľovských lodí hlásia nejaké Angličanky, je celkom logické, že pôjde o výkvet anglickej ženskej škaredosti chladne kalkulujúci s nedostatkom sexuálnych príležitosti na dlhodobých morských plavbách u kolegov opačného pohlavia.

[3] Made in China