Pavol Fabian

V minulom článku uverejnenom v Hlavných správach (link: TU) som písal o svojich podozreniach, akým spôsobom mohlo dôjsť k vzniku slintačkového (slintačka a krívačka, ďalej len SLAK) ohniska v Kisbajcsi v Maďarsku blízko slovenských hraníc.

Až po napísaní článku som sa dozvedel, že na farme v Kisbajcsi pracovali egyptskí dojiči. A teda logicky, namiesto mojich trošku konšpiratívnych úvah sa pozornosť mohla obrátiť skôr na dojičov z Egypta, pretože v Afrike aj v Ázii sú endemické oblasti, kde sa slintačka vyskytuje pomerne často. Druhá vec je, že sa mi nepodarilo zistiť nič o tom, že by v tomto roku nejaké ohniská SLAK-u v Egypte boli. Rovnako maďarskí veterinári zatiaľ nepotvrdili, že by zdrojom nákazy boli egyptskí dojiči.

Moja úvaha z pôvodného článku je teda stále platná hoci J. F. Valacher a spol. v publikácii Incursions of foot-and-mouth disease virus into Europe between 1985 and 2006 uvádzajú, že  „za posledných 22 rokov (1985-2006) sa slintačka a kulhavka vyskytla 37-krát v 14 európskych krajinách. Niekedy boli epidémie veľmi obmedzené a inokedy boli príčinou ničivých ekonomických strát ako vo veľkej Británii v roku 2001. Vo väčšine prípadov (22/37) nebolo možné určiť pôvod ohnísk. V prípade niektorých z týchto ohnísk však boli spôsoby zavlečenia a šírenia identifikované epidemiologickými vyšetrovaniami. Okrem toho bol v niektorých prípadoch pôvod vírusu vysledovaný aj fylogenetickou analýzou čiastočných alebo úplných sekvencií génov VP1“.

Je teda možné, ba dosť pravdepodobné, že sa ani teraz nepodarí zistiť pôvod nákazy (úspešnosť zistenia je 59,5 %-ná). To by zaiste nahrávalo prípadnému iniciátorovi zámerného zavlečenia vírusu SLAK do Kisbajcsu. Treba si však uvedomiť aj to, že použiť vírus SLAK ako potrestanie dvoch neposlušných krajín je extrémne riziková záležitosť vzhľadom na vysokú nákazlivosť a nebezpečie zavlečenia aj do iných ako neposlušných krajín. Lenže v ľudskej histórii je dostatok dôkazov o iných nelogických a bezohľadných a napriek tomu vykonaných činoch.

Po napísaní článku som bol pár dní v zahraničí a nevenoval som, resp. nemal som čas venovať pozornosť problematike SLAK. Keď som sa vrátil domov a začal som čítať niektoré príspevky na sociálnych sieťach, tak som sa až zhrozil, aké nezmysly ľudia vypisujú. A teda, žiaľ, nielen radoví užívatelia sociálnych sietí, ale dosť často aj politici a dokonca aj niektorí redaktori tzv. serióznych médií.

Pokúsim sa niektoré veci ozrejmiť.

Ako som spomínal už v pôvodnom článku, najväčší výskyt SLAK sa na území ČSR sa zaznamenal v roku 1938 a po skončení druhej svetovej vojny v roku 1945. Ďalšia veľká vlna nákazy sa vyskytla v roku 1952, kedy v rámci celej republiky postihla vyše 5 900 obcí a podarilo sa ju zlikvidovať až v nasledujúcom roku. Priame a nepriame škody boli obrovské. Posledná epidémia v ČSSR sa začala na konci roku 1972 a trvala takmer rok.

Počas veľkej pandémie v rokoch 1937–1939, ktorá vypukla vo Francúzsku, bolo v tejto krajine zaznamenaných 378 000 ohnísk, 700 000 ohnísk v Nemecku, 265 000 v Holandsku, 234 000 v Poľsku, 102 000 v Belgicku a 240 000 u nás, v ČSR. Isteže, ten obrovský počet ohnísk v ČSR, ale aj inde súvisel aj s tým, že vtedy sa na dedinách chovalo hospodárske zviera v každom druhom dome. Ale aj tak si uvedomme ten obrovský rozdiel medzi 240 000 ohniskami v rokoch 1937-1939 a dnešnými piatimi ohniskami na Slovensku! Lebo je v podstate jedno, či ide o drobnochov s jediným prasaťom alebo o farmu s 20 000 prasatami. Každé jedno ohnisko sa môže stať zdrojom ďalšieho šírenia ochorenia. To tu uvádzam najmä z toho dôvodu, že sa mnohí absolventi univerzity života rozčuľujú, že naše úrady rozhodli o nekompromisnom utratení zvierat v ohnisku nákazy a v ochrannom pásme. Lenže čím skôr sa ohniská zlikvidujú vo fáze, keď ich máme ešte len päť, tým väčšia šanca je, že nedôjde k enormnému celoplošnému rozšíreniu a k nedozerným hospodárskym škodám. Čím skôr sa ohniská zlikvidujú tým väčšia šanca je, že o mesiac, o dva budeme mať pokoj. Opačná verzia je, že sa SLAK rozšíri po celom Slovensku, živočíšna výroba sa kompletne zlikviduje, nákazový stav bude trvať viac ako rok a samozrejme je tu aj riziko, že sa SLAK rozšíri do ďalších krajín.

Treba si uvedomiť, že slintačková epidémia pred 2. svetovou vojnou (teda v časoch, keď sa nevakcinovalo) trvala v Európe dva roky (1937-1939)! Prehnala sa takmer všetkými krajinami s obrovskými hospodárskymi škodami. Vtedy ešte nebola k dispozícii vakcína a áno, vtedajšie veterinárske autority odporúčali rôzne spôsoby liečby, vrátane na nete „populárneho“ hypermangánu. Treba si však uvedomiť, že v prípade SLAK ide o enormne nebezpečný vírus z hľadiska jeho ľahkého prenosu dokonca aj vzdušnou cestou na viac kilometrov a keďže sa vtedy postihnuté zvieratá neutrácali, vírus v Európe perzistoval a ďalšie vlny slintačky sa vrátili v roku 1945 aj v rokoch 1951-1952. Dalo by sa povedať, že vírus sa tu prevaľoval z krajiny do krajiny a vcelku v pohode si tu hovel.

Po zavedení plošnej vakcinácie sa podarilo Európu a aj našu krajinu od slintačky oslobodiť. Vyskytli sa len ojedinelé a viac-menej lokalizované nákazy „menšieho“ charakteru – nie celoeurópske epidémie. Sám som v začiatkoch svojej zverolekárskej praxe ešte proti SLAK hovädzí dobytok aj ošípané vakcinoval, lenže 24. júna 1990 vakcináciu Európska únia zakázala.  Stalo sa tak na základe analýzy, ktorú vypracovala EÚ porovnávajúcej dve možnosti ako bojovať so SLAK-om: s vakcináciou a bez nej.

Bezvakcinačná metóda bola založená na dôslednej kontrole ciest vírusu i zvierat a v prípade objavenia sa ohniska – nástup metódy stamping-out, čo znamená utratenie všetkých zvierat v ohnisku a v 1. ochrannom pásme (3 km). Okrem iných dôvodov k rozhodnutiu nevakcinovať prispeli najmä ekonomické hľadiská. Ekonómovia vyrátali, že bezvakcinačná metóda vyjde výrazne lacnejšie. Navyše, ani vakcinácia nie je stopercentná záruka bezpečia. Niektoré európske lokálne ohniská SLAK-u v rokoch 1977-1987 vznikli práve z dôvodu použitia vakcín s nedostatočne inaktivovaným vírusom. Okrem toho sa zistilo, že aj niektoré zavakcinované zvieratá, hoci nemajú klinické príznaky ochorenia, môžu vírus vylučovať do okolia. Dalo by sa teda povedať, že očkovanie proti SLAK existuje, ale v podstate len napomáha k tomu, aby sa ochorenie na území udržalo dlhšie.

Navyše, nejestvuje jedna paušálna vakcína proti SLAK – na každý zo siedmych sérotypov musí byť použitá iná a navyše aj niektoré zo siedmych sérotypov majú subtypy, ktoré použitie konkrétnej vakcíny výrazne limitujú, teda na každý subtyp musí byť iná vakcína. Medzi ďalšie nevýhody vakcín patrí najmä nemožnosť rozoznať pri sérologickom vyšetrení protilátky vzniknuté po vakcinácii (postvakcinačné) a protilátky vzniknuté po prebehnutej infekcii SLAK (postinfekčné).

V minulosti, keď sa niekde našlo ohnisko nákazy, očkovalo sa núdzovo v nejakom okruhu okolo, ale aj očkovaný dobytok môže nákazu roznášať ďalej, takže nakoniec aj tak došlo na plošnú likvidáciu, pretože nikto nechcel jesť mäso alebo piť mlieko z nakazenej kravy aj keď sa uzdravila. Navyše v dnešnej dobe komercionalizácie a maximalizácie zisku si treba povedať, že uzdravená krava sa aj tak ekonomicky nerentuje. Pre chovateľa by malo byť výhodnejšie a v podstate aj jednoduchšie ju zabiť, zlikvidovať a získať kompenzáciu od štátu (chápem všetky citové frustrácie a frustrácie zo zmareného podnikania), ale chovatelia a aj všetci tí laickí komentátori, zo sociálnych sietí by si mali uvedomiť aj to, že 95% zvierat síce prekoná vírusové ochorenie „ľahko“, ale po jeho prekonaní strácajú časť svojej vitality, majú omnoho horšie prírastky na váhe, nižšiu dojivosť a môžu mať iné trvalé následky – čo ekonomiku chovu naďalej zhoršuje. Nehovoriac o tom, že zákazníci o mäso a mlieko z takých zvierat veľký záujem mať nebudú.

Ďalej si treba povedať aj to, že plošné očkovanie navyše obmedzuje aj obchodovanie s vnímavými zvieratami a s produktmi z nich s krajinami, ktoré proti SLAK neočkujú.

Čomu dobre nerozumiem, je u nás momentálne praktizované núdzové očkovanie v ohnisku a v trojkilometrovom ochrannom pásme zvierat, ktoré sú aj tak určené na likvidáciu. Pretože imunitná odpoveď na vakcínu trvá 1 – 3 týždne a v tom čase by už mali byť všetky zvieratá v ohnisku a ochrannom pásme predsa dávno zlikvidované! A ak za ich nepodarí zlikvidovať do týždňa, tak je niekde chyba!

V prospech tých, čo sú proti likvidácii zvierat v ohnisku a ochrannom pásme čiastočne možno hovorí fakt, že hustota vnímavých zvierat na našom území v porovnaní s poslednou slintačkovou epidémiou v roku 1975 je výrazne odlišná. V roku 1989 bolo u nás 1 632 000 kusov hovädzieho dobytka, z čoho 642 000 tvorili kravy. Počet ošípaných v tom istom roku bol približne 2 500 000 kusov. Ku koncu roka 2015 bolo na Slovensku evidovaných už len 456  500 kusov hovädzieho dobytka, z toho 199 100 kráv a počet ošípaných v roku 2014 klesol 629 500 kusov. Ide teda o priam vlastizradný prepad potravinovej sebestačnosti, ale taký je fakt. Navyše výrazne klesol aj počet jednotlivo hospodáriacich osôb, ktoré doma chovali jednu kravku, ošípanú. Podľa môjho názoru však ani výrazne nižšia hustota „osídlenia“ Slovenska vnímavými zvieratami nie je pri takejto nebezpečnej a extrémne prenosnej nákazy (aj vzduchom, vetrom) dostatočným dôvodom, aby sa nepokračovalo práve metódou stamping – out!

Nepochopiteľná je pre mňa arogancia zo strany internetových absolventov školy života, ktorí broja proti opatreniam slovenských veterinárov a proti zverolekárom vôbec. Veď to boli práve naši veterinári, ktorí v uplynulých desaťročiach dôslednými opatreniami zlikvidovali na našom území také nebezpečné a dlho pretrvávajúce nákazy ako boli tuberkulóza, brucelóza, leukóza HD, besnota… a dnes sa už u nás nevyskytujú! Tak by si azda zaslúžili trochu dôvery…

Čo sa týka likvidácie kadáverov (tiel utratených zvierat) voľakedy za minulého režimu sme mali na Slovensku štyri kafilérie (Drienov pri Prešove, Mojšova Lúčka, Nitra, Senec). Dnes máme jednu jedinú, pretože tak, ako sa likviduje všetko ostatné, prečo by sa nelikvidovali aj kafilérky? V prípade slintačkového ochorenia sa mi však prevážanie zvierat cez pol Slovenska nezdá ako dobrý nápad. Pri poslednej slintačkovej epidémii v roku 1975 sa telá zvierat často spaľovali priamo na družstvách. Nazdávam sa, že likvidácia tiel priamo v ohnisku je najbezpečnejšia a mala by sa používať aj dnes. Všetky prevozy, či už do kafilérie alebo do miesta zakopania sú rizikové.

Na sociálnych sieťach kolujú rôzne citácie zo starších publikácií o tom, ako sa dá SLAK vyliečiť, ako hynie len 5% postihnutých zvierat a ako treba omývať pľuzgiere hypermangánom.

Áno, aj ja mám doma zviazané staré ročníky Roľníckych novín a Hospodárskeho obzoru, kde sa taká liečba odporúča. Nemám ich kompletné. Rok 1938, keď vypukla na Slovensku slintačka mám však celý. Prvá správa o slintačke sa v Roľníckych novinách objavila 15. januára 1938 a následne správy o SLAK-u na Slovensku boli uverejňované celý rok. Nasledujúci ročník Roľníckych novín (1939) žiaľ nemám, takže neviem dokladovať dokedy slintačka na Slovensku vtedy pri propagovaní liečenia trvala. Všeobecne sa však udáva, že v slintačka pretrvávala v rokoch 1938 – 1939. Znovu sa teda pýtam, chceme tu so slintačkou bojovať dva, či viac rokov, alebo skúsime všetko vyriešiť radikálne a o mesiac, o dva mať pokoj?

Odpoveď je pre mňa jednoznačná. V prílohe uvádzam niekoľko článkov  z Roľníckych novín z roku 1938 plus niekoľko spomienok slovenských veterinárov na slintačkovú epidémiu z rokov 1972 (najmä MVDr. Július Molnár CsC.).

A nedá mi nespomenúť ešte jednu  kauzu.

Ing. Jozefovi Vágnerovi počas jeho pôsobenia vo funkcii riaditeľa Východočeskej zoo sa podarilo odchovať okolo päť tisíc mláďat africkej zvery a okolo šesťsto zvierat vrátiť naspäť do Afriky. Najpozoruhodnejším exponátom safari parku bolo 46 – členné stádo žiráf, najväčšie na svete chované v zajatí.

V roku 1975 vzniklo podozrenie, že v stáde vypukla slintačka, pretože niektorým jedincom sa začali nadmerne tvoriť sliny. Privolaní veterinári z Ústredného štátneho veterinárneho ústavu klinické príznaky slintačky nenašli, len u jednej žirafy objavili na jazyku pľuzgier veľkosti holubieho vajca, tzv. aftu, ktorá býva sprievodným znakom tohto ochorenia. Z afty odobrali vzorku. Materiál z afty je pre diagnostiku slintačky najideálnejší, ale veterinári mali len túto jedinú vzorku. Po týždňovom skúmaní pomocou troch rôznych izolačných metód sa vzorka ukázala byť pozitívna na jeden z juhoafrických typov slintačky, ktorá sa na našom území nikdy nevyskytovala. Vyzeralo to na veľké nebezpečenstvo pre celú Európu, lebo keby sa vírus dostal do populácie párnokopytníkov, mohlo to znamenať obrovské hospodárske škody v poľnohospodárstve nielen u nás, ale v prípade rozšírenia aj v celej Európe.

Na najvyšších miestach padlo rozhodnutie celú vec utajiť, pretože sa obávali, že okolité krajiny uzavrú s Česko-Slovenskom hranice pre všetok poľnohospodársky obchod. Veterinári dostali zákaz o celej záležitosti hovoriť a všetky podklady a výsledky vyšetrení museli odovzdať. Celá záležitosť sa stala štátnym tajomstvom. Zoologickú záhradu pre verejnosť uzavreli na niekoľko týždňov počas ktorých trvala neistota ako vec riešiť. Zverolekári medzitým dali zabiť niektoré vnímavé zvieratá v blízkom okolí žiráf, napríklad africké (kapské) byvoly a priamorožce, aby sa zistilo, či nie sú tiež nakazené.

Slintačka však napriek pozitívnemu virologickému nálezu z afty neprepukla a ani klinické príznaky neboli u žiráf viditeľné. U zabitých afrických (kapských) byvolov a jednorožcov sa pri pitve tiež nenašli žiadne príznaky slintačky.

Napriek tomu v noci z 29. na 30. apríla 1975 boli privolaní poľovníci, ktorí celé stádo žiráf vystrieľali. A ešte nadránom ich nákladnými vozmi, z ktorých vraj trčali dlhé žirafie nohy odvážali do kafilérie. Za každým autom, z ktorého tiekla krv išli vozy s lúhom a dezinfikovali asfaltku.

Okolo celého prípadu je dodnes množstvo nejasností a takmer konšpiračných teórií. Uvedením toho prípadu som chcel len dokumentovať, že postup zverolekárov bol aj vtedy a aj v takomto ojedinelom a výnimočnom chove jednoznačný.

Na Slovensku je aktuálne potvrdených päť ohnísk slintačky a krívačky (SLAK) v okrese Dunajská Streda, konkrétne v obciach Lúč na Ostrove, Medveďov, Ňárad a Baka a jedno v okrese Malacky – Plavecký Štvrtok. Dúfajme, že ich nebude viac! Neberme slintačku na ľahkú váhu! Môže sa rozvinúť na katastrofu nedozerných rozmerov!

P.S. Mimochodom, všimnite si, že autorom väčšiny odborných príspevkov  v Roľníckych novinách z roku 1938 bol MVDr. Martin Kvetko, ktorý sa okrem veteriny angažoval aj v politike. Bol účastníkom SNP a významným predstaviteľom pôvodnej aj obnovenej Demokratickej strany DS (v roku 1946 DS na Slovensku vyhrala voľby, zatiaľ čo v Čechách vyhrala KSČ). Neskôr emigroval a na Slovensko sa vrátil po roku 1989. 26. januára 1990 ho zvolili za predsedu DS, v septembri 1990 za čestného predsedu. Zomrel 3. júna 1995 a pochovaný je v rodinnom hrobe v Muránskej Dlhej Lúke.

(Všetky obrázky sa po kliknutí na ne zväčšia)