Cestovná správa o krátkom pobyte v trojhraničí SK-HU-UA – 1. časť - Pavol Fabian - Blog

Cestovná správa o krátkom pobyte v trojhraničí SK-HU-UA – 1. časť

12. augusta 2025 13:55, Prečítané 955x, Pavol Fabian, Dianie okolo nás, O cestách kdekade...

V uplynulých dňoch som navštívil perifériu Slovenska, Maďarska aj Ukrajiny zároveň. Vycestoval som do Čiernej nad Tisou a odtiaľ podnikal výlety. Viem, že na nejaké zodpovedné a detailné hodnotenie bol môj pobyt v jednotlivých krajinách príliš krátky, ale napriek tomu sa pokúsim zhrnúť svoje dojmy zo všetkých troch krajín a porovnať ich.

Do Čiernej nad Tisou som cestoval vlakom aj so svojim bicyklom. Rýchlikom do Košíc, odtiaľ osobným vlakom do Čiernej nad Tisou. Preprava z Bratislavy do Košíc a späť bola viac-menej v poriadku. Dokonca sme ani veľmi nemeškali! Problém bol na košickej železničnej stanici, lebo keď máte bicykel, navyše zaťažený bicyklovými taškami, tak akosi predpokladáte, že sa budete môcť zviesť z 2. nástupiska do podchodu a z podchodu zase do staničnej budovy výťahom. Lenže v Košiciach ani jeden výťah na žiadnom z nástupísk nefungoval! Neviem či som mal smolu, alebo je to trvalý stav, pretože pred rokom, keď som bol bicyklovať na Zemplínskej Šírave bolo to presne také isté! Cestou domov z Košíc som sa vedľa mňa sediacej Košičanky spýtal, či v prípade nefungujúcich výťahov ide o stav trvalý a teda „normálny“ alebo som mal len dvakrát smolu? S prekvapením na mňa pozrela a spýtala sa:

„Aké výťahy?“

Vôbec o nich nevedela! Odpoveď bola dostatočná – o nefungujúcich veciach sa väčšinou nevie, neráta sa s nimi, veď načo by človek vedel o niečom, čo mu nie je na nič.

95 kilometrovú trasu z Košíc do Čiernej nad Tisou vlak prejde za hodinu a 48 minút. Znamená to, že rýchlosť vlakovej súpravy sa pohybuje okolo 45 km za hodinu. Chápem, že ide o osobný vlak, ktorý zastavuje v každej diere, ale napriek tomu je to rýchlosť hlboko zahanbujúca, pretože, mnohokrát, najmä, keď sa spúšťam z kopca, idem na bicykli výrazne rýchlejšie ako tento vlak! A to nespomínam budovy železničných staníc na trase! Ako vyzerajú! Alebo skôr nevyzerajú, pretože sú uzavreté, so zadebnenými oknami alebo vykradnuté, zdevastované, nefunkčné.

V Čiernej nad Tisou (Tiszacsernyő) som doteraz bol asi dvakrát, ale vždy som si ten pobyt odsedel vo vlaku a čakal, kým nás pustia ďalej na ukrajinské územie, takže zo samotného mesta som nikdy nič nevidel. O to bolo moje rozčarovanie väčšie, keď som teraz mohol prejsť na bicykli Čiernu nad Tisou krížom krážom. Mal som skutočne dostatok času, aby som toto mestečko preskúmal celé. Nadobudol som dojem, že Čierna nad Tisou je taký malý slovenský Detroit.

Detroit bol centrom amerického automobilového priemyslu (Ford, GM, Chrysler). Po 2. svetovej vojne automobilky automatizovali výrobu, čo znížilo potrebu robotníkov. Navyše od 70. rokov veľkú časť výroby bossovia automobilového priemyslu presunuli do lacnejších štátov alebo do zahraničia. V prípade Detroitu išlo o celosvetovo vzorový príklad úpadku mesta. V 70.–80. rokoch tam došlo k masívnej strate priemyselných pracovných miest, k rasovému napätiu a k poklesu daňových príjmov. Detroit stratil daňovú základňu, zostalo viac nezamestnaných a chudobných obyvateľov. Dochádzalo k vysťahovaniu obyvateľstva z mesta a menej obyvateľov znamená menej daní, menej peňazí na služby, školstvo a údržbu infraštruktúry. Zvyšovanie daní zase urýchlilo odchod ďalších ľudí. V 70. – 90. rokoch patril Detroit medzi najnebezpečnejšie mestá USA. Firmy aj rodiny sa vyhýbali investíciám v meste. V meste došlo k demografickému kolapsu – z 1,85 mil. obyvateľov (1950) na menej ako 700 000 (dnes). Z Detroitu sa stalo mesto duchov – opustené domy a priemyselné haly: celé štvrte chátrali, znižovala sa hodnota nehnuteľností. Až napokon v roku 2013 mesto vyhlásilo bankrot. Detroit musel preorganizovať dlhy, znížiť penzie a predať majetok.

Čierna nad Tisou mala prívlastok – najväčší suchozemský prístav. Nikdy som si nevedel predstaviť, čo to presne znamená. Až tu, na tvári miesta som videl, aké je toto železničné prekladisko neuveriteľne rozľahlé, aká tu musela byť mohutná výstavba a v časoch najväčšej slávy, aký tu musel byť frkot! Prekladové železničné zariadenia sa nenachádzajú len v katastri Čiernej nad Tisou, ale aj v katastri ďalších obcí – Čiernej, Bielu, Pribeníka a Dobrej. Čierna nad Tisou je najväčšia železničná stanica na prekládku tovaru medzi širokým rozchodom (1520 mm – z Ukrajiny) a normálnym európskym rozchodom (1435 mm). Plocha koľajníc je obrovská, je ich tu 916, nachádza sa tu vyše 800 výhybiek a vyše 160 kilometrov koľajníc. Celková rozloha je 10 km2. Stanica fungovala ako logistický uzol pre náklad z východu (napr. ruda, drevo, obilie) smerujúci do Európy. Čiernej sa hovorilo aj „železničný prístav Slovenska“, lebo nahrádzala more – sem „priplávali“ vlaky z Ázie. Okrem rámp a prekládkových zariadení (tu sa vymieňajú podvozky medzi vlakmi so širokým (1520 mm) a normálnym štandardom (1435 mm) sa tu nachádzajú údržbové objekty – zahŕňajúce depá pre rušne, vozne a mechanizmy, potrebné na prekládku a údržbu, ďalej sú tu štátne infraštruktúrne komponenty – v okolí sa nachádza colný úrad, veterinárna a fytosanitárna stanica pre kontrolu dovozu.

Vlaky prichádzajú z Ukrajiny po širokorozchodnej trati. Na prekladisku sa buď menia podvozky, alebo sa tovar prekladá na európske vozne. Následne pokračuje vlak na západ – napríklad do Košíc, Bratislavy alebo ďalej v rámci európskej siete.

Nečudo, že Robert Fico svojho času (2008-2010) presadzoval myšlienku predĺženia širokorozchodnej železnice (1520 mm) z Čiernej nad Tisou až do Bratislavy. V roku 2008 Slovensko, Rakúsko, Rusko a Ukrajina podpísali memorandum o spolupráci na projekte predĺženia širokorozchodnej trate z ukrajinskej hranice cez Slovensko do Rakúska. Fico (vtedy premiér) argumentoval, že by to posilnilo postavenie Slovenska v tranzitnej doprave medzi Áziou a Európou a prinieslo pracovné miesta. Trať mala viesť až do Schwechatu. Európska únia mala výhrady (ako vždy nezmyselné), že by to posilnilo tranzit tovaru z Ruska a väzby na Rusko. Zaujímavé, že Rakúšanom to neprekážalo. Po zmenách vlád (2010, Iveta Radičová) projekt, žiaľ, zastal a postupne zapadol prachom, hoci sa téma občas znovu objavila v politických diskusiách.

O úpadku Čiernej nad Tisou hovorí aj pokles počtu obyvateľov. V roku 1991 mala 4 744 obyvateľov, pri poslednom sčítaní v roku 2024 už len 3 367 obyvateľov. Čiže počet obyvateľov klesol približne o tretinu. To je situácia porovnateľná s Detroitom kde v dôsledku kolapsu automobilového priemyslu klesol počet obyvateľov z 1,85 milióna na cca 670 000 – t.j. tiež približne o tretinu.

Už samotná stanica vyzerá dosť zanedbane. Nástupný priestor pred ňou je síce vydláždený, ale zarastený vysokou burinou. Okienko, na ktorom sa skvie nápis Občerstvenie je za zavreté, zadebnené. Hneď vedľa stanice živorí kiosk, celý pokreslený vulgárnymi obrázkami, ktorý mal asi nahrádzať staničnú reštauráciu, ale aj ten je zatvorený a nápis za okienkom hlása, že je na predaj.

Železničná stanica Čierna nad Tisou

Kiosk pred stanicou

Rovno oproti stanici sa nachádza veľká budova, na ktorej je pripevnená pamätná tabuľa hlásajúca, že železničný uzol sa začal budovať v roku 1947. Budova pravdepodobne patrila železničiarom, ale teraz je celá spustnutá, zdevastovaná, s opadanou omietkou a s porozbíjanými oknami. Takýchto spustnutých budov, ktoré evidentne v minulosti slúžili buď štátu alebo štátnym železniciam, je v Čiernej nad Tisou viacero. Na niektorých je ešte na hanbu pripevnený slovenský štátny znak, ale okná sú opäť porozbíjané, zadebnené OSB doskami alebo „chránené“ privarenými kovovými mrežami. Aj okolie budov je zaburinené, spustnuté.

Budova oproti stanici

Na budove oproti stanici

Opustené štátne budovy

Keď sme sa v dôsledku „jedinej správnej cesty“ rozkmotrili s Východom a začali sa paktovať so Západom, začal sa úpadok Čiernej nad Tisou. Železničiarov začali prepúšťať, iná práca v meste nebola. Jediné riešenie bol odchod. Mnohé z bytov, ktoré patrili železniciam boli zrazu na predaj, pretože ľudia sa potrebovali z Čiernej nad Tisou odsťahovať niekam, kde by mali lepšiu perspektívu. Niektorí ľudia mi tvrdili, že trojizbový byt bol vtedy na predaj za 3 000 euro. Suma je to neuveriteľná, neviem, či je to pravda – ako som dostal, tak odovzdávam.

Časť opustených železničiarskych bytov zobrali útokom cigáni a dnes ich obývajú oni. Podľa toho niektoré domy v Čiernej nad Tisou aj vyzerajú. Hotel Úsvit, ktorý kedysi asi vyzeral celkom honosne a bol miestom stretávania sa ľudí po práci, je dnes zavretý, spustnutý, s vytlčenými oknami. Veľké výklady na prízemí, kde boli pravdepodobne reštauračné priestory sú zadebnené OSB doskami. V tráve pred hotelom sa váľala opitá žena stredného veku.

hotel Úsvit s opitou ženou v tráve

hotel Úsvit

Detské ihriská ponúkajú také „vymoženosti“, ako sú farebne natreté ojazdené pneumatiky do polovice zapustené do zeme. Nič iné tu na hranie deti nemajú.

detské ihrisko

Námestie pionierov je tiež dosť spustnuté, dlažba krivoľaká, popraskaná, dominuje mu obrovský kaktus a zopár rastlín v plastových kvetináčoch voľne rozložených po dláždenej ploche. Kaktus úplne nepatrične dominuje námestiu. Okrem toho sem niekto umiestnil veľké červené kovové zamrežované srdce, do ktorého ľudia z neznámeho dôvodu odkladajú vrchnáky z plastových fliaš. V tomto úsilí autorovi čudnej myšlienky asi Európska únia trošku hodila polená pod nohy, keďže teraz sa už vrchnáky nedajú oddeliť od fľaše.

Námestie pionierov

Navštívil som aj miestny futbalový štadión, lebo brána bola dokorán. Trávnik bol síce celkom čerstvo pokosený, ale tribúny, ktorých hlavný stavebná materiál tvorili plechy, boli vyblednuté, plechy hrdzavé, poohýbané. Aj tu vidno, že peňazí na údržbu niet. Na štadióne som nafotil zopár fotiek. Zaujímavé, že keď som o pár minút neskôr prechádzal okolo štadióna, brána už bola zatvorená masívnou reťazou. Akoby sa ktosi bál, čo z mojich fotiek vznikne…